Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Opojná droga vychádzajúceho klasika európskej literatúry

Súčasná poľská literatúra je artiklom čoraz vyhľadávanejším. Sotva sa preklopila prvá štvrtina nového roku a police kníhkupectiev už zaplnili preklady tak zvučných mien, ako Andrzej Stasziuk či Jacek Hugo-Bader. Zatiaľ čo nám však ich diela sprostredkovali predovšetkým cestopisné dojmy z ďalekeho Východu, prostredie samotného Poľska ostalo na vedľajšej koľaji. Tým väčšmi potom poteší ostatný prírastok do kolekcie zbierky brnenského vydavateľstva Host. Morfium Szczepana Twardocha pokrvne nadväzuje na tradíciu existencialistickej moderny Witolda Gombrowicza a Stanislawa Witkiewicza, pričom po vzore predchodcov spochybňuje v diaboliáde absurdnej grotesky samotný koncept štátu, vlastenectva i ľudskej identity vôbec.



Kto (nie) je Konštantín Willemann?


Práve vzhľadom k vysokým kvalitám knihy považujeme za vhodné vyrovnať sa s jej nešťastne zvolenou anotáciou už úvodom; čitateľ z nej totiž ľahko nadobudne pocit, že siaha po odľahčenej obdobe Trainspottingu alebo Burroughsovho Teplouše. Prehlásiť o hlavnom protagonistovi románu, že „touží pouze po další lahvičce morfia a po tom, aby se mohl vrátit ke svému zhýralému životu plnému luxusu, krásných žen, drog a alkoholu“ zaváňa prudkou dezinterpretáciou motivácie jeho činov. Konštantín Willemann sa čoby obyčajný feťák, notorický sukničkár, dandy, zahýbajúci manžel či tragicky nezodpovedný otec síce skutočne prezentuje, no na pozadí septembrových udalostí okupovaného Poľska roku 1939, keď vratký systém kultúrnych hodnôt opäť raz padá ako domček z kariet a všetky istoty kolabujú pod váhou mohutnejúcej vojnovej mašinérie, si čoraz zreteľnejšie uvedomuje vlastnú vyprázdnenosť. Morfium nie je ďalším tuctovým príbehom z prostredia drogovo závislých bonvivánov, ľudských trosiek redukovaných na nervózne pohľady po dávke. Twardoch rozohráva komplikovanú psychologickú drámu človeka, ktorý netuší, kým je mimo okolia vlastne on sám, jednotlivca, ktorý nič nezískal, ale ku všetkému prišiel zadarmo; identitu nevynímajúc. „Nejsem nikdo tím víc a tím spíš, kolik jsem toho dostal do vínku, kolik mi toho bylo dáno; tím větší je moje zlomyslnost, moje nouze a moje prohry. Já-nejá, já-nikto.“, uvažuje Konštantín, pendlujúc ulicami Varšavy uchvátenej Nemcami, tým mestom, čo mu je zrazu tak podobné vo svojej rozvrátenosti. Kráča centrom štátu, ktorý získal samostatnosť sotva pred dvadsiatimi rokmi, no stratil ju za necelé dva týždne. Opíja sa, padá, zvracia, súloži s dravou prostitútkou Salomé, žobre lekárenské morfium od jediného skutočného priateľa, rozhadzuje peniaze určené rodine a padá ešte hlbšie. Pociťuje pri tom snáď hanbu či nevoľnosť? Samozrejme. Chcel by byť niekým iným, než sebou, iným, než svojím slabošským ja? Neustále. Chýbajúci zmysel hľadá v luxuse, intelektuálnych debatách, domáha sa ho v posteliach žien, pátra po ňom v ilegalite tajnej odbojovej organizácie. Hľadá a nenachádza. Ocitá sa v „propasti zoufalství, jež není smutkem, nýbrž naprostou lhostejností.“ To práve ona, ten otupujúci pocit nezmyselnosti, cudzoty a nenáležitosti vo svete, ktorý sa vsakuje do mozgu a umŕtvuje telo, je tou absolútnou drogou, koncentrovaným morfiom, pred ktorým sa Konštantín utieka k fľaštičkám šťastia, dobra a dúhy. „Jsem Konstantin Willemann“, znie naprieč celým románom ako mantra, sprevádzaná leitmotívom neistoty: „Nebo jsem Konstantinem Willemannem? Jsem Konstantin Willemann by znamenalo, že Konstantin Willemann dokonale naplňuje moje bytí, zatímco jsem Konstantinem Willemannem naznačuje, že je to role, kterou hraje moje „já“, jež však obsahuje další aspekty, které nejsou Konstantinem Willemannem.“ Čitateľ rázom nevie, aký postoj zaujať k tomto antihrdinovi, ktorý strieda masky v snahe zahliadnuť, kým je pod nimi. Je na rozpakoch, ako porozumieť mužovi bez vlastností, čo čerpá charakter z totálnej absencie povahových rysov okrem tých, ktoré mu boli vštepené šialenou matkou, nemeckým pôvodom či poľským nacionalizmom.

„Kto je Konštantín Willemann?“, znie teda otázka. Je osamelým úbožiakom, ktorý sa snaží odhaliť rád vo svete bez rádu, jeho cesta je cestou absurdného človeka. A je to práve rozorvanosť, zúfalá neistota i slabosť, je to plastický obraz jednotlivca uvrhnutého do nezmyselnosti existencie, čo mu dobýja u čitateľa potrebnú dávku bytostnej sympatie, aby sa s ním po tejto ceste solidárne vybral.



Čím (nie) je Morfium?


Predchádzajúce riadky snáď nastienili, že Morfium rozhodne nebude oddychovým čítaním k rannej šálke kávy. Milan Kundera píše, že zatiaľ čo J.P. Sartre pôsobil skôr čoby teoretik existencializmu, bol to Witold Gombrowicz, kto dal tomuto filozofickému smeru náležitý literárny výraz. Szczepan Twardoch je potom tak trochu obojím - filozofom aj spisovateľom, podobne, ako jeho rodák Stanislaw Witkiewicz. Komplikovaná formálna štruktúra románu, sprevádzaná bohatým myšlienkovým aparátom, si teda vyžaduje každú piaď čitateľovej pozornosti, bez ktorej sa v mnohovrstevnatom texte poľahky stratí.


Zasadenie deja do počiatkov druhej svetovej vojny, do obdobia, keď sa rúcali staré štruktúry a nové ešte nestihli nadobudnúť tvar, je vynikajúcim podkladom pre problematizovanie identity človeka i jeho postavenia vo svete preniknutého chaosom. Chaos to je takmer čistý, neskrotený inštitucionalizovanou morálkou, a postavy románu sa voči nemu odrazu ocitajú nahé. Ich zúfalá snaha dovolať sa na pozadí varšavských ruín svojich niekdajších životov či zotrvať v bezpečnom útočisku národnej príslušnosti pôsobí nepatrične, ba až smiešne. Čitateľ sa absurdnej komike isto zasmeje, no Twardoch sa baví pomenej. Ústami Konštantínovho tieňa, zdanlivo vševedúcej ženy opradenej mnohými otáznikmi, vyslovuje trpké pravdy o povahe ľudskej existencie, vo svojej beznádejnosti ako vystrihnuté zo Schopenhauerovho pesimistického traktátu Svet ako vôľa a predstava. Život, to je iba sled ilúzií, ustavičného (seba)klamu, podriadený slepej nevyhnutnosti a diktátu zachovania druhu, kde niet miesta pre skutočnú slobodu, sebaurčenie ani spolupatričnosť. Je matkou požierajúcou vlastné deti, indickou bohyňou Kálí, jemným pradivom klamu zakrývajúcim realitu, mystickou Májou. Autor ilustruje stránky Morfia prepožičanou symbolikou veľkých náboženstiev i Jungovými archetypmi kolektívneho nevedomia s nebývalou zručnosťou, pričom ich prvky funkčne vkladá do psychológie jednotlivých postáv. Za povšimnutie stojí predovšetkým ostrá dichotómia medzi mužskými protagonistami a ich dominantnými ženskými náprotivkami. Tie s nespútanou živelnosťou animy popoťahujú povrázky nič netušiacich bábok mužov, ktorí sú napospol neschopní pochopiť, že v dobyvateľských výpadoch na Venušin pahorok napokon ostávajú sami porazení, slabí, neschopní, až patetickí. Twardoch je však vzdialený akejkoľvek mizogýnii; jednoducho iba vzdáva hold úctyhodnej, no predsa strašnej moci „nežného“ pohlavia. Koniec koncov niet divu, že príroda je vo svojom potenciáli plodiť i ničiť ženského rodu.

Nemenej zaujímavým je spôsob, akým autor preniesol do stránok románu vlastný pocit rozpoltenosti medzi poľskou národnosťou a sliezskymi koreňmi. Konštantín sa rovnako ako on ocitá v zovretí podvojnej identity, pričom tá sa v rotujúcich mlynských kameňoch vyhroteného nacionalizmu oboch národov drolí na prach. Časom už ani sám nedokáže povedať, či je tým alebo oným. Prepadá kultúrnej schizofrénii a s miernym pobavením môžeme konštatovať, že tento aristokrat urodzeného pôvodu snáď najväčšmi pripomína Večného Žida, cudzinca, ktorý skutočnú vlasť nemá, aj keď si ho nárokujú rovno dve. Tematika hľadania identity v globalizovanom svete je vôbec plodným námetom súčasnej literárnej tvorby, pričom za ňou ani nemusíme cestovať za hranice (Nevďačná cudzinka Ireny Brežnej, Reflux Zusky Kepplovej) Sú to ale práve naši východní susedia, čo ju spracúvajú najpresvedčivejšie. Onen intenzívny pocit všeobecnej vykorenenosti a neistej identity môžeme aspoň čiastočne prisúdiť historickej dispozícii Poľska, ktoré spolu s Ukrajinou (príkladom nech je domáca autorka Katja Petrowskaja a jej introspektívny román Asi Esther) stáročia slúžili čoby epicentrum konfliktov okolitých mocností či ako prestupná stanica sťahovania národov. Tým, že Twardoch rozohral motív vykorenenosti na pozadí existenciálnej drámy jednotlivca zmietaného vojnou i osobnou nevyrovnanosťou, vyťažil z tejto témy maximum a podáva ju čitateľovi v koncentrovanej podobe Morfia.

Koncentrovaná je napokon nielen myšlienková, ale aj formálna skladba románu, miestami až po hranice únosnosti. Morfium pôsobí na prvý dojem ako nezriadená intelektuálna masturbácia. Nekonečné vety, frenetické striedanie rozprávačskej perspektívy, pri ktorej nie je úplne jasné, kto k nám z riadkov práve prehovára, odborný jazyk voľne prekladaný šťavnatými vulgarizmami či náhle odbočenia deja do stratena; to všetko prispieva k dojmu kompozičnej roztrieštenosti. Twardoch jednoducho očakáva od svojho čitateľa ohromnú dávku trpezlivosti a istý stupeň erudovanosti. Odmení ho však znovuzrodením postupov literárnej moderny, aké vyniesli na piedestál Kafku, Gombrowicza, Musila alebo Thomasa Manna. Precíznou prácou s dimenziou času i upustením od štandardnej narácie, spolu s čiastočným potlačením objasňujúcich elementov rozprávania, nám autor sprostredkúva skutočné opojenie z drogy i nevoľnosť po jej vyprchaní. Dostávame sa do najzadnejších záhybov mozgu pestrej palety bizarných postáv obklopujúcich Konštantína Willemanna, pozorujeme znásilnenú Varšavu z tých najroztodivnejších uhlov. V jednom momente sa čoby vševedúce entity vznášame vysoko nad dejiskom a pobavene sledujeme hemženie pod nohami, no vzápätí padáme z piedestálu a sami sme na smiech. Je to zbesilá jazda po horskej dráhe plnej zákrut ľudskej psychiky, orgazmických vrcholov obscénnej erotiky, pripomínajúcej tvorbu Henryho Millera, a úzkostlivých pohľadov do existenciálnej prázdnoty, rozpínajúcej sa pod koľajami. Extatické dielo pre všetkých milovníkov náročnej literatúry.



Kým (nie) je Sczepan Twardoch?

Prečo však toľké okolkovanie, všetky tie vysvetľujúce adjektíva, prirovnania k iným autorom svetovej literatúry, početné komentáre k tomu, čim kniha vlastne nie je? Celá dielo sa totiž nesie v duchu základnej dilemy Konštantína Willemanna, ktorý je taktiež na rozpakoch z tých nekonečných prívlastkov, ktorými sa opakovane častuje, prehodnocuje ich a nakoniec frustrovane zavrhuje ako niečo cudzie, niečo, čím nie je bytostne on sám. Po odlúpnutí nánosu rokmi nahromadených predstáv o svete, ľuďoch a o sebe samom vôbec sa zmôže iba na zdanlivo nič nehovoriace konštatovanie: „Nevím, kdo jsem, kromě toho, že jsem Konstantin Willemann, což znamená, že já jsem já, a potřeboval jsem celý život na to, abych to pochopil.“ Ostatne, postihnúť komplex vedomia je úsilie vskutku Sizyfovské, no Sczepan Twardoch vo svojom diele stojí tesne pod vrcholom hory, do ktorej tlačí onen večný balvan ľudského úsilia. O tomto mladom, ani nie štyridsať ročnom autorovi, ktorý má na konte už množstvo textov, z toho osem románov, a rad prestížnych ocenení, môžeme zatiaľ bez najmenšej trúfalosti povedať, že je vychádzajúcim klasikom, čo na tvári európskej literatúry istotne zanechá jedinečnú, neopakovateľnú stopu.

Zobraziť diskusiu (0)

Morfium

Morfium

Twardoch Sczepan

Boh? Česť? Vlasť? Morfium! Varšavan Konstantin Willemann, syn nemeckého aristokrata a popolštenej Slezanky, si z vlasteneckých hesiel a tradície posvätenej krvou vojenských hrdinov nič moc nerobí. Je to cynik, lotor a bonviván. Neverný manžel a nezodpovedný otec. Do vojnových bojov v septembri roku 1939 sa zapája len neochotne, ale po porážke Poľska sa stáva členom tajnej poľskej organizácie. Nechce však byť Poliakom ani Nemcom. Túži len po ďalšej fľaštičke morfia a po tom, aby sa mohol vrátiť k svojmu zhýralému životu plnému luxusu, krásnych žien, drog a alkoholu. Szczepan Twardoch dokázal niečo, čo sa v poľskej próze vidí len zriedka - stvoril antihrdinu, ktorého budete milovať. Príbeh slabého, rozorvaného človeka zapleteného do svetových dejín stvárnil tak, ako to vedia len tí najlepší literáti - Witkiewicz, Gombrowicz či Littell. Bláznivý, diabolský a trúfalý román.

Kúpiť za 15,12 €

Podobný obsah

Osmý život (pro Brilku)

Recenzie

Osmý život (pro Brilku)

Jedno z najväčších prekvapení na poli historického románu za posledných niekoľko sezón. Myslím, že toto môžeme celkom smelo tvrdiť o vskutku impozantnej próze Osmý život (pro Brilku) od Nino Haratischwiliovej – nemeckej spisovateľky, dramatičky a režisérky s gruzínskymi koreňmi. Nesporné kvality tohto monumentálneho textu možno už nejaký čas objavovať aj zásluhou českého vydavateľstva Host, kde vyšiel vo výbornom preklade Michaely Škultétyovej.

Tyhle fragmenty

Recenzie

Tyhle fragmenty

Bianca Bellová ponúka krátke, no literárne klenotnícke poviedkové útvary zhromaždené v poviedkovej zbierke Tyhle fragmenty (Host, 2021). Po každom príbehu zostáva čitateľ vyprovokovaný vlastným mozgom, aby bol anonymným autorom posledných slov.

Italské boty

Recenzie

Italské boty

Henning Mankell je vynikajúci autor. V Italských botách opäť predviedol svoje kvality, aj keď iným spôsobom, ako sme u neho zvyknutí. Na rozdiel od svetoznámych napínavých trilerov s komisárom Wallanderom v hlavnej úlohe, v tomto komornom románe Mankell zvoľnil tempo a previedol svojho čitateľa hlbinami obyčajnej ľudskej duše.