Maďarsko, jeseň – zima na prelome rokov 1944 – 1945. „Zradcovská“ Horthyho vláda je už nejaký čas rozpadnutá. Nemecké vojská pomaly, ale isto opúšťajú pole a sťahujú sa smerom na západ. K Budapešti nezastaviteľne prichádza vojnový front a s ním Červená armáda, naplno valcujúca všetko, čo jej príde do cesty. Už nepotrvá dlho, kým sa maďarská metropola dostane do jej drvivého zovretia.

V budapeštianskych uliciach sa však súbežne s týmto stavom vecí odohráva učinené inferno. Mesto je vydané napospas každodennému besneniu hungaristov, teda „pravých detí“ maďarského národa, združených v Szalasiho strane Šípových krížov, ktorí sa zvykli nazývať aj nyilašovcami.

Za obeť im padal v podstate všetok „nedostatočne“ maďarský a kresťanský ľud. V prvom rade Židia, ktorých už nestihli deportovať do koncentrákov. Ďalej „podozriví“ zo zmiešaných kresťansko-židovských rodín s takpovediac „nejasným“ pôvodom. Rovnako však i „zapredaní“ kresťanskí obyvatelia ukrývajúci židovských susedov, prípadne domnelí dezertéri či napríklad demokrati označovaní ako „priatelia Anglicka a Ameriky“ a napokon nemohli chýbať ani „priatelia Ruska“, teda komunisti.

Hrdí synovia a dcéry skutočného maďarstva, zosobnení tou najodpornejšou primitívnou luzou, tak s pomocou Božou horlivo napĺňajú svoj posvätný údel. Napomáha im k tomu rabovanie a plienenie cudzieho majetku, cielené ponižovanie dotknutých osôb, nasledovné znásilňovanie, sadistické katovanie, mrzačenie a beštiálne vraždenie, keď obete končili kade-tade v narýchlo vykopaných masových hroboch, alebo ešte častejšie vo vodách Dunaja. Nemá veľký zmysel zachádzať do hlbších podrobností. Z tých bude potenciálnym čitateľkám a čitateľom pár dní nevoľno viac než dostatočne. Obmedzme sa teda len na konštatovanie, že tu prebieha jeden súvislý masaker civilného budapeštianskeho obyvateľstva, pred ktorého chápadlami si už nemôže byť istý takmer nikto.

Gábor Zoltán pristúpil k spracúvanej problematike skutočne zodpovedne, keď štúdiom vstupných podkladov strávil dlhých päť rokov. Dôkladné úsilie sa naozaj vyplatilo, keďže výsledkom je doslova zničujúco presná rekonštrukcia týchto otrasných historických udalostí. Nelineárne rozprávanie plynie v rýchlom slede, striedajú sa v ňom viaceré rozprávačské perspektívy, pričom tu vystupujú aj viaceré reálne postavy. Najmä na strane páchateľov, čo bol jasný autorov zámer. Dej sa odvíja v prítomnom čase, čo pri takejto forme zbeletrizovaných reportážnych historických románov oceňujem čoraz väčšmi. Rozprávaniu to prudko pridáva na dynamike a trojrozmernosti. Čitateľstvo je tak prakticky od prvej strany nemilosrdne vrhnuté do pekelného virvaru, ktorý nejednému odvážlivcovi privodí veľmi nepríjemné duševné stavy.

Text je skomponovaný ako sled viacerých príbehov. Tieto sa postupne vrstvia jeden cez druhý až napokon vytvoria jednu hrôzostrašnú mozaiku preplnenú šialeným vraždením, pri ktorom dochádzajú akékoľvek slová a nemožno ho ničím ospravedlniť. Všetci zúčastnení sa na týchto činoch podieľali celkom vedome. (Okrem tých, ktorí boli donútení čiastočne spolupracovať.) Dokonca sa celkom bezostyšne vyväzovali spod platnosti kresťanského Desatora, takže akákoľvek snaha toto choromyseľné počínanie obhajovať vychádza úplne naprázdno (podobne ako ďalšie zbytočné recenzentské mudrovanie.)

Gábor Zoltán vo svojom drsnom dokumentárnom románe zaznamenal vynikajúci, extrémne naturalistický dobový obraz budapeštianskeho pekla na zemi, ktorého myšlienkový presah je nanajvýš varovný aj teraz (aj vždy a všade.) Toto je prosto čistý hnus v konkrétnych historických kulisách konzervujúci to najhoršie z ľudí.

Knihu si prečítaj a pozorne sleduj, čo sa vôkol teba reálne deje. Hlavne k tomu láskavo nezabúdaj zaujímať adekvátne postoje, lebo takto to dopadá, keď sa na to celkom vykašleš.

Gábor Zoltán: Orgia

Absynt, 2019

Preklad: Tímea Krekovič Beck

366 strán

Zobraziť diskusiu (0)