Ján Blažovský
12.12.2016
Oslava každodennosti
Lucia Berlin býva v pozoruhodnej všeobecnej zhode označovaná za mimoriadny literárny zjav a každý čitateľ jej knihy zistí, že toto tvrdenie je úplne pravdivé. Písať o bežnom živote s majstrovskou zručnosťou nedokáže len tak hocikto, výnimočný talent americkej spisovateľky vykúpený jej dramatickým životom môžeme odteraz objavovať v zbierke poviedok Manuál pre upratovačky.
Prelínanie života autora s tematikou jeho diela dokáže viesť k mylným interpretáciám alebo k nie celkom presnému hodnoteniu. V prípade Lucie Berlin (1936-2004) sa však asi nedopustíme omylu, ak budeme tvrdiť, že jej prózy sú značne autobiografické, poznamenané rušným životom v USA, Čile a Mexiku, zlomovými udalosťami, alkoholizmom a dlhé roky aj životom na okraji spoločnosti. Ako spisovateľka bola pomerne uznávaná, hoci bez komerčného úspechu. Prednášala kreatívne písanie, získala niekoľko dôležitých literárnych cien a pochvalné prirovnania k tvorbe Raymondai Carvera, A. P. Čechova a Alice Munroovej. O výnimočnosti próz svedčia aj dva doslovy v knihe.
Poviedky v zbierke Manuál pre upratovačky sú rozmanité ako štýly džezu - divoké až frenetické v emóciách, pomalé až vláčne v deji, pestré a pritom ľudské v postavách, niekedy komplikovanejšie inokedy jednoduché jazykom - a pritom je to vždy džez. Niekedy sa v nich takmer nič nedeje – žena upratuje cudzí byt; ľudia sa rozprávajú na odvykacej terapii; zubár ošetruje vlastný chrup; riešia sa vzťahy s rodinou; cestuje sa; spomína.
V tomto neplynutí deja naplno vyniká štýl Lucie Berlin: ľahký, so zručnosťou akej sú schopní len dlhoroční spisovatelia, s presnosťou vyjadrenia na krátkom priestore, údernosťou pointy alebo naopak, jej očividnou absenciou. Život plynie a skončí rovnako, niekedy dostane príležitosť dopovedať príbeh, inokedy ostanú len tri bodky.
V niekoľkých desiatkach poviedok sa stretneme predovšetkým s postavami žijúcimi na periférii spoločnosti. Nemusia to byť nevyhnutne alkoholici, hoci viacerí z nich sú. Živoria, snívajú o krajších časoch, snažia sa zmeniť svoju situáciu, a hoci si uvedomujú ako sa vlastným úsilím prepadli dole, nie vždy dokážu zmeniť svoju osobnosť tak, aby im to pomohlo zlepšiť vlastný údel.
Sila textov spočíva v potrebe čítania medzi riadkami, v uvedomení si komplikovanosti života, emocionálnej náročnosti každodennosti človeka, ktorý roky žije na okraji. Každodennosť sa v prózach Lucie Berlin stala krasohľadom, cez ktorý môže čitateľ objaviť výnimočnú, na Slovensku doteraz úplne neznámu spisovateľku.
Lucia Berlin: Manuál pre upratovačky
Preklad: Aňa Ostrihoňová
Inaque.sk 2016
240 strán
