Skutočne mohutný román je zoširoka rozkročený naprieč celým minulým storočím, pričom došliapne až do druhej polovice prvej dekády storočia súčasného. Príbeh má akoby viacero začiatkov ukotvených v nedávnej minulosti. Cez ne sa prostredníctvom rozprávačky Nici, ktorá tieto príbehy odovzdáva ako istý generačný odkaz neteri Anastasii, odmietajúcej sa nazývať inak než Brilka, ocitneme na úplnom prvopočiatku, teda v Gruzínsku v roku 1900.

Boli to časy, v ktorých Gruzínsko i mnohé ďalšie kaukazské regióny zaznamenávali nebývalý spoločenský a ekonomický rozmach. V tej dobe aj do tejto časti sveta prúdili veľké finančné investície, za ktorými stáli naozaj veľkí hráči – Rothschildovcov či Nobelovcov nevynímajúc. Darilo sa najmä ropnému (petrochemickému) priemyslu, ale aj hotelierstvu či cestovnému ruchu všeobecne. Čiernomorské (abcházske) letoviská patrili k najnádhernejším na svete a hravo konkurovali tým najluxusnejším západným destináciám, pričom ich neraz aj predbehli. Vtedajšie gruzínske Tbilisi sa hrdo pýšilo označením „Paríž Kaukazu“.

Nicin prapradedko sa z európskych ciest práve vracia do svojej domoviny. Ako vyučený cukrársky majster chocolatier prichádza do rodného provinčného mestečka, s ktorým však má veľkolepé plány. Hodlá ho, keď už si parížsky prívlastok uzurpovala metropola, premeniť na „kaukazské Nice“. Dopomôcť mu k tomu majú jeho nesmierne cukrárske zručnosti i znalosť neobyčajného receptu na nevšednú čokoládu. Väzká, čiernočierna hmota má omamnú vôňu a omračujúcu chuť, ale svojich konzumentov dokáže v čírom skupenstve priviesť na pokraj nešťastia, či dokonca privolať úplný koniec. Strážkyňami rodinného tajomstva i kliatby zároveň sa majú stať výhradne ženy. Prvá v poradí je prapradedkova treťorodená dcéra Stasia, ktorá sa k receptu opakovanie vracia až do svojich najposlednejších dní.

Márna snaha! Veľké dejiny sa s ohlušujúcim červeným revom pomaly prebúdzajú k životu. Nepotrvá dlho, kým surovo vykopnú dvere i v prapradedkovej chocolatérii. Po tomto akte už nikdy nič nebude také ako predtým. Všetky odvážne sny o krásnej budúcnosti tým definitívne berú za svoje.

Nasledujúce generácie jeho potomkov budú veľakrát úzko späté s historickými kataklizmami, brutálne dirigujúcimi ďalší chod sveta i osudy miliónov ľudských duší na niekoľkých kontinentoch. V sprievode žien Džašiových sa prejdeme krížom celým najukrutnejším storočím. Nenápadnú, ale vždy prítomnú spoločnosť nám bude robiť nervy opantávajúca, lahodná i desivo nebezpečná delikatesa ako metaforický symbol duality dobra a zla, zvádzajúcich svoj večný boj o ľudské pokolenie.

Nino Haratischwiliová svojim čitateľkám a čitateľom naservírovala skutočne kráľovskú literárnu hostinu s mnohými a mnohými výdatnými chodmi. Ozrutný text je precízne rozčlenený, rozvrstvený do všetkých strán a obsahuje toľko rôznych rovín, až sa žiada povedať, že je takmer neuchopiteľný. (Nuž, asi bude niečo pravdy aj na tom, že táto nemecká autorka svoje širokorozchodné východné „ja“ vonkoncom nezaprela.)

Celý čas však spolu všetko výborne sedí, hrá a lícuje presne tak, ako to má a musí byť. Chrbticu tvorí rafinovane vystavený, rozložitý a silný príbeh, plný priamych línií, mnohých zvratov i rozličných slepých uličiek. Výsledná textová masa je tak správne zahustená a spletitá. Hmýria sa v nej celé hromady mimoriadne rôznorodých existencií, medzi ktorými nie je núdza o výrazné charaktery, pričom ich extrémna rozporuplnosť je často len veľmi ťažko pochopiteľná. Zaujať k nim jednoznačné (sympatické) stanovisko je preto dosť náročné, čo je v tomto prípade len ďalšie pozitívum. A vlastne je aj celkom jedno, či ide o hlavných alebo epizódnych hrdinov. Každý je plnokrvne stvárnený presne tak, aby svoju úlohu náležite splnil.

Rozprávanie sa nezaobíde bez občasného jemného humoru, silného dotyku mágie či akéhosi nepreniknuteľného tajomna i búrlivej emocionálnej zložky, ktorá mnohokrát prechádza do úplného citového krupobitia. Samostatnú pozornosť si zaslúži minuciózne spracovaná historická rovina. Je skutočne obdivuhodné, aké kvantum historických faktov si sem s prirodzenou ľahkosťou vedelo nájsť cestu bez toho, aby narúšali celok, alebo by nebodaj boli neadekvátne ohýbané či vyslovene mrzačené. Nie, tu skutočne ide o plnohodnotný dejepis v príbehoch, nad ktorých neuveriteľnosťou občas budeme len bezmocne krútiť hlavou a utierať horúce slzy. Púšťať sa do ich podrobnejších opisov prílišný zmysel nemá, toto si treba naozaj užiť na vlastné oči.

Osmý život (pro Brilku) je teda (ďalší) najrukolapnejší dôkaz toho, ako špičkovo sa dá beletristicky hovoriť o neraz veľmi pohnutých dejinách. Modernej historickej tvorbe tak robí skutočne veľkú česť. Chce to značnú čitateľskú trpezlivosť, ale stojí to za to!

Nino Haratischwiliová: Osmý život (pro Brilku)

Host, 2020 (dotlač prvého vydania)

Preklad: Michaela Škultéty

863 strán

Zobraziť diskusiu (0)