Príbeh sleduje osud (fiktívnej) fotografky Lillian Prestonovej. Táto svojím svojho času neveľmi doceneným dielom výrazne prispela k formovaniu celkom nového umeleckého smeru: pouličnej fotografie.

Narodila sa v Clevelande v štáte Ohio ako jediná dcéra Dorothy a Waltera Prestonovcov, typických amerických stredostavovských konzervatívcov. Lillian sa prakticky v ničom nepodá na svojich rodičov. Načúvajúc vnútornému hlasu a volaniu tvorivých múz, odchádza z domu viac-menej navždy. Namieri si to do New Yorku za štúdiom fotografie. Čoskoro však otehotnie a zvolí si život slobodnej matky, čo takmer úplne zmrazí už beztak dostatočne naštrbené rodinné väzby.

Napokon sa teda i s dcérou Samanthou prakticky permanentne prebíja veľmi náročnými existenčnými podmienkami, v ktorých niet núdze o najrôznejšie peripetie, kdesi na úplnej periférii väčšieho umeleckého záujmu. Pritom zostáva za každých okolností verná svojej filozofii, nekompromisným umeleckým postojom a víziám, ktorých sa nevzdá do konca svojho krátkeho, neveľmi radostného, ale intenzívneho a zmyslom naplneného života. Zostane po nej impozantné fotografické dielo zaznamenávajúce obrazy pouličnej americkej každodennosti 50. až 70. rokov minulého storočia, ktorého nesporné kvality budú s odstupom času plne docenené.

Myla Goldberg tento zaujímavý námet spracovala pomerne originálnou formou, ktorú navyše obalila viacerými ideovými presahmi. Celý text je skomponovaný ako múzejný katalóg Lillianinej posmrtnej fotografickej výstavy. Je doň chronologicky zaradených stoosemnásť fotografií predstavujúcich jej tvorbu od raných začiatkov až do konca fotografkiných dní. Tieto sú opísané, či skôr retrospektívne komentované Lillianinou dcérou Samanthou. I ona totiž neraz figurovala ako dôležitý objekt zachytený na políčkach filmu v nezastaviteľnom toku všedného dňa. Jednotlivé komentáre sú potom doplnené a obohatené o dobové fotografkine poznámky, zápisky, postrehy či listy adresované blízkym a zopár priateľom. Ich spomienky na Lillian, prefiltrované časom, túto slovne-obrazovú koláž završujú a spájajú do jedného celku.

Už z tohto letmého priblíženia vyplýva, že nejde o bežný celok vymiesený z „klasických“ literárnych ingrediencií a postupov. Jeho zvláštna stavba a svojrázne tempo si predsa len žiadajú akú-takú čitateľskú zdatnosť, trpezlivosť a schopnosť naladiť sa na čosi „trocha iné“. Možno to niekoho celkom odradí, ale tí, čo vydržia, zažijú nevšedný literárny exkurz do sveta ukrytého v hľadáčiku fotografického objektívu, a nielen to. Myla Goldberg totiž ani zďaleka nevraví len o samotných fotkách, hoci sú tieto v jej podaní v texte vycizelované tak minuciózne, že doslova reálne vyvstávajú pred očami. Ony sa vlastne len stávajú akýmisi nositeľkami či rukolapnými svedectvami celých drobných ľudských mikrosvetov a mikropríbehov.

Je v nich odtlačená ohromná vôľa ísť za svojimi snami, nasledovať svoje presvedčenie napriek nezdarom a navzdory predsudkom a spoločenskému odsúdeniu. Strádanie ani existenčná neistota nedokážu zlomiť nevyčerpateľnú vieru vo vlastné sily či prosté odhodlanie tvoriť. Často je to pre najbližšie okolie i veľmi bolestivé, lebo všetko vyhranené si žiada svoju daň, občas nesmierne zraňujúcu. Sú v tom rodičia a deti (a ich deti), ktorí jedni i druhí (i tretí) musia prejsť tŕnistú cestu, aby si vedeli aspoň čiastočne porozumieť a vyjsť v ústrety.

Je to výborný zápis rôznorodých podôb všedného amerického dňa. V hlbších vrstvách, po okrajoch zorného poľa objektívu badať aj to, akým spôsobom na túto všednosť vplývali veľké dejiny a súdobé spoločenské poryvy, formujúce vtedajšiu americkú tvár. A je v tom aj zodpovednosť za následky existencie, ktorú si zvolím „ja sama“ z vlastnej vôle. Autorka pritom nenápadne naznačí, že takáto voľba je vo väčšej miere možná zrejme len v tej demokratickej(šej) časti planéty.

V neposlednom rade však Myla Goldberg svojou elegantnou prácou zložila veľkú poctu skutočným pouličným fotografkám, umelkyniam priekopníčkam, ktorých reálne osudy poslúžili ako inšpiračný zdroj pre tento svojrázny text. Pastva pro oči sa pre niekoho môže stať skôr nečitateľnou pascou, ale tým, čo nájdu čaro v jej zvláštnej monotónnosti, ponúkne veľa žírnych ideových pastvín. Žeby nastávajúca moderná americká klasika? A koniec koncov, prečo nie?

Myla Goldberg: Pastva pro oči

Odeon, 2020 (edícia Světová knihovna)

Preklad: Jana Kunová

352 strán

Zobraziť diskusiu (0)