Azda cielene nie sme na viditeľnom mieste oboznámení so skutočnosťou, že išlo o manželku spisovateľa Ernesta Hemingwaya. Pre potreby svojich textov ho označuje anonymnými iniciálami N. S. (neochotný spoločník), aj to iba na prvej výprave, a ak sa o ňom pochvalne vyjadrujú v Rusku, necháva ho figurovať iba ako obľúbeného spisovateľa, bez hlbšej angažovanosti a explicitnej zmienky, že ide o vôbec nejakého manžela. Hemingway je v prvom rade verejne známa osobnosť a až potom partner. Každý, koho novinárka počas cestovania stretne, je taktiež v prvom rade autentickou súčasťou skúmania, až potom niekým na zoznámenie, čo môže pri čítaní evokovať jej povrchnosť, ba dokonca aj rysy xenofóbne. To je vzhľadom na esenciu poznávania Marthy Gellhorn pomerne paradoxný pocit, nie však výnimočný, pretože jej pozorovania sú skutočne vedené s kritickým nadhľadom domáceho, do ktorého sa spisovateľka vedela verne vcítiť.

Cesty Marthy Gellhorn sú predovšetkým profesionálnou povinnosťou, až niekde potom, medzi riadkami, miestami, kde je možné hľadať niečo hlbšie, filozofické alebo estetické. Novinárska povinnosť však spočíva v apriórnom poslaní – pozrieť sa na realitu objektívne a bez pátosu. Identifikovať a pomenovať problém, analyzovať jeho vývoj a zaujať hodnotiace stanovisko. Suma týchto predpokladov sa infiltruje aj do opisu miestnych charakterov, spoločenských a politických pomerov, tiež k pobytu ako takému. Azda na jednu výnimku sú všetky lokality opakom turizmu. Čo je v definícii turizmu, je každému zrejmé – predovšetkým ide o dobrovoľné motivácie navštíviť konkrétne miesta zo špecifických dôvodov s rôznymi úrovňami pôžitkov a ohrození. Iné je, keď sme k ceste vyprovokovaní.

Henry Miller bol tesne pred vojnou v Grécku, kde žil jeho známy, britský básnik Lawrence Durrell. O vojne sa hovorilo a písalo čoraz viac, navyše, aktivity politických elít tieto obavy ešte väčšmi podporovali, až sa obavy naplnili a spisovateľ musel odísť do USA, pretože čerstvý vývoj udalostí v Európe, kde našiel inšpiráciu aj druhý domov, bol nepriaznivý. Väčšinu svojich dojmov z putovania Miller zaznamenal za Atlantickým oceánom, až napokon vyšla v roku 1941 kniha The Colossus of Maroussi (Kolos z Maroussi). Grécko v nej vykresľuje ako miesto v kontinuite so svojimi dejinami inteligencie, no globálne ohrozenie ho paralyzuje frustráciou a tamojších obyvateľov pri všetkej svojej inakosti rozdelí oveľa kratším a jednoduchším metrom. Naraz sú vystrašení, pohádaní a jadrom debát sa stávajú nepríjemné reminiscencie z rokov 1914 – 1922. Po prvej svetovej vojne a rozdelení Osmanskej ríše nastal medzi Gréckom a Tureckom ozbrojený spor o územia v grécko-tureckej vojne.

Henry Miller a Martha Gellhorn sa v smere pohyblivého písania nestretávajú, pretože ide o reflexívnu prózu a reportáže. Miller sa vydáva na poetickú misiu, aby sám pre seba utíšil infikované ložiská ďalšej deštruktívnej hrozby a podal výpoveď o posvätnej filozofii obyvateľov gréckych ostrovov. Nechal vyznieť osobné fóbie a väčšina kvalít textu adresuje vďaku nekomfortnej pozícii samotného autora, pretože ostal pri svojom nadpozemskom odhaľovaní vyrušený a ponížený vynúteným odchodom. Gellhorn zase na vynútenom odchode svoje texty buduje a k návštevám nepristupuje s milým rozčarovaním, ale s cynizmom starého priateľa. To je, možno, kľúč k čítaniu týchto piatich reportáží. Nemať ilúzie o miestach, ktoré imaginárne navštívime, pretože všade žijú ľudia a tí sa, až na výnimky, menia iba nebadane.

Martha Gellhorn: Päť výletov do pekla

Preklad: Kristína Karabová

Literárna bašta, 2022

Zobraziť diskusiu (0)