Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Peter Pečonka: Svätý mäsiar zo Šamorína a iné príbehy z čias Malej dunajskej vojny

Slovensko - maďarské vzťahy sú občas napäté, občas ostentatívne vrúcne, zazneli aj výzvy ´do tankoch´. Víziu, ako by dunajská vojna mohla vyzerať v skutočnosti, napísal Peter Pečonka: modré prilby v Šamoríne, cigánska gerila, česká rota Spytihněv, Nové Zámky v obkľúčení aj oravskí separatisti.

Ako GPS zmenilo život gerily

(prvé interview s Čiernym vlkom)

Najprv sa chcem ospravedlniť, že sme vás takto vyzliekli dohola a prevážali so zaviazanými očami. Bolo to nutné pre vašu aj našu bezpečnosť. Pre lokalizačné zariadenia. Áno, presne ako vravíte. GPS zmenilo život partizána. To môžete dať ako titulok svojho článku: Ako GPS zmenilo život aj smrť gerily! Gerila je lepšie označenie ako partizáni, však? Viac trendy.

Goril, prines im nejaké handry, nech tu nestoja s holými cicinami!

Aj ten Gorilov ukazovák v riti bol súčasťou osobnej prehliadky a nie milostnej predohry. Hoci ako sa pozerám na tohto blondiaka, tak by ho asi viac potešila tá predohra. Sorry, to sú len politicky nekorektné žarty.

Okuliare? Nie, teraz vám ich nevrátime. Viete, koľko sa do okuliarov dá zamontovať všelijakých svinských technológií? Ale keď vás chlapci budú viezť preč, tak vám Goril vráti všetky vaše veci. Nič sa vám nestratí, za to ručím Gorilovou hlavou! Sme síce cigánska gerila, ale nie zlodeji.

Takže k veci! Vy teda ste, vy tvrdíte, že ste britskí novinári, však? A obaja máte zhodou okolností slovenské mená a hovoríte po slovensky. V britských školách je to azda povinný predmet? Myslíte, že vám uverím čokoľvek? Keď som Cigán, tak som automaticky hlúpy, však? Ako v tých vtipoch. V tých vašich slovenských vtipoch o sprostých Cigánoch. Predtým ste nás nazývali počerní spoluobčania, potom Rómovia, potom neprispôsobivé skupiny, dnes zase Cigáni. Od Rómov k Cigánom, od spoluobčanov k neprispôsobivej skupine.

Nuž ale už naozaj k veci: kto ste a čo ste zač?! Aha, regionálni spolupracovníci niekoľkých britských médií. Takže už nie redaktori, iba spolupracovníci. Na voľnej nohe. Výborne! A pre koho ste už robili? Kedy a kde vám už niečo uverejnili? Presvedčte ma, že nie ste siskári ani NBSZ.

Presne ako vravíte, chcem si pozrieť vaše články. Pravdaže máme internet. Už sme sa predsa zhodli, že technológie menia život gerily. Mám otvorený google diktujte. Atlantic Observer. Číslo zo štrnásteho mája hovoríte? Tu je. Ivan Balaz, Tom Krivos. Ale vy ste predtým hovorili Tomáš Krivosucký, nie Krivos. Pseudonym kvôli Angličanom? Že by im záležalo, či článok v časopise napísal niekto s lepšie vysloviteľným menom? To neznie presvedčivo.

Tak povedzte ešte aspoň dva ďalšie články. Áno, hľadám. London News. Issue. February. No áno, je tu Balaz a Krivos. To je článok o etnických konfliktoch na futbalových štadiónoch?

Sorry, začítal som sa. Takže vy vyhľadávate témy národnostných a rasových konfliktov. My vám do toho perfektne zapadáme.

Naschvál som povedal my, a nie ja. Nie ja som Čierny vlk, ale my všetci sme Čierni vlci. The Black Wolfs. Wolfs nemôže byť? The Black Wolves? To znie ako názov nejakej starej hip-hopovej kapely z Harlemu. A nedávno som zistil, že Die Schwarzen Wölfe bola nemecká neonacistická organizácia v Alsasku. Nič sa nedá robiť, my si už meno meniť nebudeme. Možno čoskoro aj v Nemecku a vo Francúzsku budeme viac známi my než tamtí nacisti.

Po maďarsky je to Fekete farkasok. Po maďarsky neviem skoro vôbec, musia mi prekladať chlapci – Roland, Goril, Mario. Gyula, ten čo si čistí samopal, zase nevie skoro nič po slovensky. Je z Budapešti. Taká sme my multi-kulti gerila. Aby sme sa dohovorili, potrebujeme google translator.

Aj toto interview by ste mali robiť radšej s viacerými, nielen so mnou. Potom vám vyberiem niektorých chlapcov.

Ozaj, keďže sme vám zabavili všetky veci, nechcete, aby sme to nahrávali do môjho tabletu? Dáte mi mailovú adresu, na ktorú vám to pošlem. No áno, technológie menia život gerily. Fotky? Mňa môžete fotiť, koľko chcete, ja som do toho išiel naplno, ale chlapcov radšej asi len tak nejasne, zozadu. Majú rodiny. Roland má deti. Roland, av kemande! Koľko máš detí? Tri? A s koľkými ženami? So štyrmi?

Čím začneme? O tom, ako sa medzi sebou dorozumievame? Čierni vlci sú rómska odbojová skupina zložená z dobrovoľníkov z územia Slovenska a Maďarska.

Dobre, vypol som to. V čom je problém? Podľa vás som formálny? O. K. Ale pochopte, že aj my máme svoje záujmy. Keď som súhlasil s týmto rozhovorom, mal som na mysli naše ciele. Predsa nebudem novinárom vysvetľovať význam médií pre verejnú mienku. Niekedy sa mi dokonca zdá, že ani neexistuje verejná mienka, je len to, čo povedia médiá. Plus to, čo je na facebooku. Pozerali ste sa na náš facebook? Niekto založil skupinu I love The Black Wolf. S mojou fotkou z detstva. Pozrite sa. Ktovie, ako sa k nej dostali. Teší aj neteší. Je to v prospech našej veci, ale vzniká dojem, že toto všetko je len moja osobná iniciatíva. I love The Black Wolf, a kde je celé hnutie?

Takže ideme odznova. Musím pripustiť, že Čierni vlci majú problémy s internou komunikáciou. Sú medzi nami mladí Rómovia zo Slovenska aj z Maďarska. Po rómsky vedia všetci okrem mňa. Ale učím sa. Čierni? V množnom čísle kale a vlci sa povie ruva. Ruvestar balevas na ela. Nebude z vlka slanina.

Otec bol Cigán, ale taký ten integrovaný. Áno, zamestnaný po celý život. Pracoval ako šofér autobusu. So svojou rómskou rodinou sa veľmi nestýkal, aj sa odsťahoval do Bratislavy.

Nikdy sme sa o tom nerozprávali, ale možno máte pravdu, hanbil sa za to, že je Róm. Mama bola gadžovka, ale v srdci, či ako to povedať, bola e Romňi viac než otec. Na leto nás brala k otcovým príbuzným na východ. Nie do osady. Do Košíc. Nie! Nie Lunik. Gadžovský panelák, kde láskavo dovolili žiť jednej integrovanej cigánskej rodine. Ale mali sme príbuzných aj v osade. Párkrát sme boli aj tam. V Moldave nad Bodvou. Veď vlastne o tom to celé je.

V akom zmysle? No mama sa proste vedela zabávať s Cigánmi, spievať, tancovať, piť. Otec len tak sedel v kúte. Vlastne s nami na východ ani veľmi nechodil. Nie, už nežije. Zahynul pri dopravnej nehode pred siedmimi rokmi. Zrazilo ho nákladné auto. Šoféra autobusu zrazilo na priechode pre chodcov nákladné auto. Otec bol samý paradox.

Aj mama, pravdaže. To bol stelesnený paradox. V Bratislave robila účtovníčku pre bohatých gadžov, ale raz za mesiac nás posadila do vlaku smer Košice a išla sa vyblázniť, rozhadzovať peniaze. Keď minula priveľa, otec ju prefackal, čo jej však, myslím, až tak neprekážalo. Zdalo sa jej to asi také originálne cigánske.

Otec ma nevychovával ako Róma. Nútil ma učiť sa, kontroloval, či mám slušných kamarátov. Väčšinou som nemal žiadnych, lebo aj mojich spolužiakov kontrolovali rodičia a nedovolili by im kamarátiť sa s cigošom. Aj môj otec chcel mať – ako to nazvať? – biele deti. V tom bol u nás ten rozpor. Otec si zobral gadžovku, lebo chcel splynúť s bielymi. Mama si zobrala Róma, lebo cítila, že dušu má cigánsku. No a takíto dvaja ľudia ma vychovávali. Svojím spôsobom som z rozháranej rodiny.

Otec ma nenaučil po rómsky. Presne tak to môžete aj napísať, že ja som jediný z Čiernych vlkov, kto nehovorí plynule po rómsky. Ale učím sa. Už viem dosť. Radšej napíšte, že som sa po rómsky už naučil. Romaňi čhib hiňi phari!

Ani mama už nežije. Po otcovej smrti začala dosť piť. Zomrela na rakovinu žalúdka. Rýchly priebeh, vraj to môže spôsobiť alkohol. Jej pohreb v Slávičom údolí bol najkrajší cigánsky bašavel. Vtedy som si povedal, že chcem zostať Rómom. V podstate som dovtedy vyrastal pod vplyvom otca. Túžil som zblednúť. Nie, toto vôbec nemyslím metaforicky! V puberte som naozaj pravidelne chodil do drogérie pozrieť sa, či už nevymysleli prípravok na bledšiu pleť, tak ako je možné prefarbiť si vlasy. Nevymysleli. Pre gadžov nie je predsa nič pôvabnejšie než sa dohneda opáliť.

Učil som sa celkom dobre, bez problémov. Najradšej? Určite dejepis. Samozrejme, v učebniciach dejepisu som počas celej školy neobjavil ani jedinú zmienku o Rómoch.

Mesiac po maminej smrti som mal bakalárske štátnice. Sociológiu. Potom som išiel na magisterské štúdium politológie. Predstavte si študentov politológie – mladí rozhľadení ľudia, všetci plynule hovoria po anglicky, čítajú knihy v cudzích jazykoch, majú plnú hubu tolerancie, sociálnej inklúzie, multikulturalizmu, participácie. A potom s nimi sedíte na voliteľnom predmete Slovenská republika a Rómovia a všetko je inak. Pre mňa pojem rómsky problém znamenal otázku, ako začleniť Rómov do slovenskej spoločnosti. Pre nich rómsky problém rovná sa existencia Rómov na Slovensku. Ak by zmizli Rómovia, zmizol by problém. Im skrátka prekážalo aj to, že nejaký chudák ide nadránom do lesa, nazbiera za vedro hríbov a potom sa ich pokúša predať pri ceste. Pýtate sa, čo im na tom mohlo prekážať? Že ten chudák je Róm!

Prihlásil som sa aj na doktorandské štúdium, ale už som ho nedokončil. Nemôžete vyhlásiť vojnu Slovenskej republike a pritom študovať. Gerila je na plný úväzok.

Čo ma inšpirovalo? Prepáčte, ale slovo inšpirácia je predsa len nevhodné. Toto je vojna. Krv, bolesť, smrť. Žiadna inšpirácia. Ako sa to hovorí? Keď zbrane rinčia, múzy mlčia. Alebo múzy mrnčia? To tiež nie je zlé. Čiernych vlkov som založil v roku dvetisíctrinásť. Polícia vtedy zmasakrovala rómsku osadu v Moldave nad Bodvou. Počuli ste o tom? Naozaj nie?

Peter Pečonka

Svätý mäsiar zo Šamorína a iné príbehy z čias

Malej dunajskej vojny

Artforum 2016

Zobraziť diskusiu (0)

Svätý mäsiar zo Šamorína

Svätý mäsiar zo Šamorína

Peter Pečonka

To sa nám iba zdá, že o maďarsko-slovenských vzťahoch vieme všetko. Iba si nahovárame, že súčasné usporiadanie je stále a nemenné. Z omylu nás skratkou fikcie vyvedie kniha Malá dunajská vojna, ktorá s ľahkosťou opisuje, akú slabú trvácnosť majú nitky siločiar, na ktorých visí naša každodennosť. Životy nie celkom obyčajných ľudí, keď sú náhle narušené či prerušené, ústia do nie celkom bežných situácií, nápadne podobných katastrofám. Keď k nim dôjde, už si nevystačíme s duchaprítomnosťou, bojovnosťou, statočnosťou ani so suchým humorom, vlastnosťami, ktorými hrdinovia knihy akoby ešte chvíľami zo zotrvačnosti disponovali. Ani len zázraky, ktoré sú tu priam historicky hodnoverne zachytené a zdokumentované, nemajú moc odkloniť budúcnosť, lebo tá ako vždy hrmotne prichádza bránami dneška a razom mení všetko, na čo sme sa doposiaľ spoliehali.

Kúpiť za 10,12 €

Podobný obsah

Piranesi

Čo číta výkonný riaditeľ OZ Cesta von Pavel Hrica

Piranesi

Zvláštny chlapík menom Piranesi žije sám v alternatívnom svete – nekonečnom labyrinte siení, ktoré sú plné mramorových sôch. V dolných sieňach Dom hraničí s oceánom a hore s oblakmi. Piranesi sa živí rybami a morskými riasami. Vedecky skúma jednu sieň za druhou a robí si o všetkom systematické zápisky. V tomto Dome sa vyskytuje už len iný živý muž „the Other“, s ktorým sa Piranesi stretáva na chvíľu každý utorok. Títo dvaja a pozostatky niekoľkých mŕtvol tvoria celé ľudstvo. Alebo nie? Piranesimu sa začínajú diať divné veci. Mysteriózna fantázia sa mení na detektívne pátranie, v ktorom Piranesi objavuje inú svoju identitu. Clarkovej román si ma pripútaval každou ďalšou kapitolou. Nevedel som ho pustiť z rúk. Popri čítaní vo mne rástli otázky: kým vlastne naozaj sme? Čo vnímame reálne a čo je len skreslenie? Ako ovplyvňuje naše prostredie to, čo si myslíme o sebe a svete?

V tmavej komore

Čo číta grafický dizajnér Ondrej Jób

V tmavej komore

Napoly memoáre, napoly esej, previazané úvahami o identitách – národnej, etnickej aj rodovej. Hlavná postava, autorkin otec, maďarský Žid, prežil hrôzy druhej svetovej vojny v Budapešti a po vojne emigroval do USA, kde si založil rodinu a pôsobil ako úspešný retušér fotografií v New Yorku. Do Maďarska sa vrátil až pred osemdesiatkou ako Stefánia – po tom, ako absolvoval operáciu na zmenu pohlavia. Tento až neuveriteľný príbeh priam núti na zamýšľanie sa nad vlastnou identitou, nad tým, aké hranice majú národy, ako veľmi našu súčasnosť ovplyvňuje naša rodinná aj civilizačná história. Kniha je o to silnejšia, že sa týka nášho geografického regiónu a opisuje našu zdieľanú minulosť. Krátko po dočítaní knihy som mal možnosť bližšie spoznať Budapešť (niekoľkokrát som sa pri potulkách dokonca úplnou náhodou ocitol priamo pred domom, kde prežil detstvo malý István) a musím povedať, že mi otvorila nové perspektívy v nazeraní nielen na Maďarsko, ale aj v nazeraní na Slovensko, jeho miesto v Európe a moje miesto v ňom.

Ženy aj muži, zvieratá

Čo číta kníhkupkyňa Na korze Alexandra Harvanová

Ženy aj muži, zvieratá

Richard Pupala u mňa knihou Ženy aj muži, zvieratá trafil do čierneho. Ako empatická čitateľka som vnímala postavy jeho svojráznych poviedok živo a plasticky. V jednotlivých textoch som vedela odčítať ich minulosť, emocionálnu výbavu a vnútorné rozpoloženie. A to všetko aj napriek tomu, ako píše Mária Ferenčuhová v zdôvodnení, prečo sa táto kniha ocitla v desiatke nominovaných kníh na cenu Anasoft litera 2021, že mi Pupala poskytol iba jeden výrez, obraz, situáciu. Poviedky vystaval výborne situačne aj dialogicky. Z príbehov si tak vnímavý čitateľ môže odniesť naozaj silnú emóciu.