V centre príbehu stojí veľmi problematický vzťah dvoch žien Kohutových – dominantnej matky a submisívnej dcéry Eriky. Dcéra pracuje na viedenskom konzervatóriu ako profesorka hry na klavíri. V zamestnaní je z nej vážená autorita, zaslúžene uznávaná a rešpektovaná u kolegov.

Erikino súkromie však obopína takmer nepreniknuteľná hradba nedobytne ochraňujúca profesorkino najintímnejšie vnútro. Tesne pred štyridsiatkou je stále bez partnera i bez rodiny. Otec jej už dávnejšie dožil ako pacient psychiatrického sanatória. Prakticky celý doterajší život potom prísne organizuje Erikina tyranská matka, s ktorou žijú vedno v malom viedenskom byte. Matka tak doslova parazituje na dcére, ktorá, i napriek častým vyhroteným konfliktom, zostáva od matky emocionálne závislá, takže tieto dve ženy akoby nevedeli existovať spolu, ale ani jedna bez druhej.

Erika z dusnej reality uniká do sveta fantázií, snov a túžob nadobúdajúcich podobu vychýlených, bizarných, až pomerne silne zvrátených sexuálnych predstáv. Potajme očakáva, že by ich napokon ešte predsa len niekto mohol (s)plniť. Zlom prichádza, keď do profesorkinho nepriedušného priestoru prenikne mladší študent techniky, vášnivý športovec a tiež hráč na klavíri Walter Klemmer. Jeho naplno a sprudka vyjavené city sú napokon opätované. Avšak spôsobom preňho takým zarážajúcim a ohromujúcim, až to spustí reťaz krutých, tragických udalostí, po ktorých vyeskalovaní medzi nimi dochádza k úplnému odcudzeniu a vzťahovému rozkladu.

Už z tohto letmého naznačenia bude zrejme vcelku jasné, že najzásadnejšia práca Elfriede Jelinek nie je žiadne oddychové čítanie. Určite sa nájdu aj takí, ktorých postupom času text odradí a celkom znechutí, ale zvyšní vytrvalci v ňom dostanú extratriedny prozaický kúsok. Tvoria ho v podstate len dve dlhšie kapitoly, do ktorých však autorka naplno vtesnala svoje spisovateľské majstrovstvo. Priamočiare rozprávanie plynie takpovediac jedným ťahom, navyše bez oddelenej priamej reči a za rýchleho striedania časových rovín, pričom sa na seba postupne navrstvujú viaceré vážne témy.

Najvypuklejšia z nich bude zobrazenie komplikovaného vzťahu rodič – dieťa, konkrétnejšie matka – dcéra. Prostredníctvom neho autorka umne postrehne a zobrazí rôzne formy citového cudzopasníctva, následne prerastajúceho do ďalších nezdravých dôsledkov a chorobných prejavov. Nemenej závažné je i výborné stvárnenie generačných rozdielov: nazeranie na realitu v tandeme staršia – mladšia, navyše skvele predĺžené o náznak „neprípustného“ pomeru staršia žena (učiteľka) – mladší muž (žiak), ktorý napokon zruinujú celkom nezlučiteľné predstavy o vzájomnej sexualite.

Dosť náročne to vyznieva už takto, ale autorka pridáva i ďalšie silné prvky. Napríklad pokrivený, zdeformovaný, až kafkovsky surreálny pohľad na pokrytecké viedenské meštiactvo polovice 80. rokov minulého storočia, o ktorého zhubnej dekadencii sme my, ešte stále žijúci za prísne stráženou železnou oponou, mohli čo-to len šípiť, vzhľadom na obmedzené možnosti slobodného pohybu. Nájdeme tu však aj obsiahlejšie reflexie umenia veľkých hudobných majstrov. Spôsob, akým nad ich tvorbou dokáže uvažovať klasicky vzdelaný hudobník, je z pohľadu obyčajného poslucháča skutočne obdivuhodný. A to i napriek tomu, že táto znalosť sa v rukách prísnej, zatrpknutej a nešťastnej profesorky s nevydarenou kariérou klavírnej virtuózky, mení na ďalšiu formu despotizmu namierenému voči (mladšiemu) okoliu.

Z diaľky to teda môže vyzerať ako nejaká smršť nesúrodých motívov, ktoré spolu vydržia len ťažko. Ekvilibristika Elfriede Jelinek je však na takej úrovni, ktorá ich dokáže s ľahkosťou stmeliť do jedného organicky kompaktného celku. Navyše treba prirátať i riadne ťažkú, ponurú atmosféru, množstvo trpkej irónie a sarkazmu, pričom kdesi v hĺbke možno jasne badať citeľné mizantropické chvenie.

Pianistka je skutočne výnimočný, do posledného tónu presne skomponovaný text, ponúkajúci niekoľko naozaj neľahkých tém na dlhšie zamyslenie. Náročnejšia čitateľská obec by mala byť nadmieru spokojná. Ak by sa náhodou niekomu málilo, môžeme odporučiť aj rovnomenný film od Michaela Hanekeho, ktorý bol nakrútený podľa tohto románu. (Názor naň si už potom radšej skutočne urobte sami.)

Elfriede Jelinek: Pianistka

IKAR, a. s. – ODEON, 2019

Preklad: Svetlana Žuchová

288 strán

Zobraziť diskusiu (0)