JASNÉ MIESTA

Dom, v ktorom hladko miznú všetky lietadlá

Výšplechy tej istej vlny svietia na konci pasáží

a pláží ústiacich do potemnetých sál. Čosi ako nejasný

páchnuci tiesnivý nápor preniká z hlbín dovnútra. Neón sa

stráca, svetlo nad núdzovými východmi sa odlupuje

z dní a nocí, v divokých pauzách bliká ako o život. Pár centimetrov

od peny aj od vzplanutia vo všetkých prázdnych kinách pri Oceáne

stále bez prestania

beží film odstrihnutý od konca. Zvuk bledne, obraz sa

prerývano stráca, prvé rady pomaly ustupujú

v zatajenom dychu odlivov. Prudká soľ vytrvalo

rozožiera projektor a prienik svetla, ktorý mieri na plátno

aj čiesi ničím nepohnuté oko v tvári ako stena

odvrátená od steny. Prázdne oko hľadí do nahoty.

Rastúce žraločie trupy ťažko blikajúcich lietadiel,

plné neznámych ľudí bez tvárí a mien

nalietavajúc od Oceánu závratne nízko na pristátie

vo dne – v noci vnikajú stále zľahka do toho istého

starého domu uprostred mesta, rovno oproti mne, navždy tak

hladko miznúc v ňom aj v mojej hlave, plnej ticho

cestujúcich hlasov. Prežívam to znova

a znova, nemý a celkom naho premietaný za letmo zarosenú

ľahko spriehľadnievajúcu stenu – pri vstupovaní do vlny

v extáze tejto opakujúcej sa sekundy vyšľahne vo mne

ten istý plameň. A nič sa nezachveje,

nič nevybuchne, nič sa nezrúti v tlmenom krátkom hrmení,

ten istý tichý dom predo mnou so zastretými oknami

všetkých poschodí sa ani na okamih jedinej prudkej vlny

mieriacej k svojmu nehybnému brehu nepohne. Anima mea!

Rastúci hukot, vzápätí náhle vniknutie a jeho ozvena

sa rýchlo stráca v preliačinách mesta,

kĺzavé dlhé tiene vsakujú rýchlo do rozpálenej dlažby ulice.

Všetky dvere sa teraz otvárajú dovnútra. Aj všetky hlasy.

Po ceste napreduje stále ten istý deň, predstava

bledne s vlasmi pod slnkom: premietni sa

proti plátnu, ktoré práve zaniklo. Všetko je

prudkým jasom zaliate, hlboké tiene vecí, domov, prelietavajúcich

ligotov aj ľudí z neho vystupujú samé. Siete nedokážu

nič zachytiť, mŕtvi aj živí nechávajú čerstvé stopy

vo vlhkom piesku čejsi mysle. A čosi silné stále

ďalej kráča vedľa mňa. Stále ten istý ligot. Neviem

kde si. Neviem kam práve letíš a kam sa s tebou

všetko stráca a kam sa pri tom všetkom strácam ja

v jase a náhlom tichu toho domu, v ktorom

stále znova miznú všetky naše nahé kroky,

horúci jazyk mĺkne v našich ústach.

Neviem kde si. Neviem kam práve letíš. Lietadlá

miznú. Film beží, vlna stúpa. Plameň postupuje,

v zraku to sviští. Rachot

hlboko v tichom oku narastá.

Janke, Bianke a samozrejme aj Fiame Hasse Pais Brandaõ

Vzduch pláva vo svetle a svetlo pláva nami.

Deň sa napĺňa – neutíchajúci jas na vodách je zrelý.

Plameň vykračuje zo seba. A hľaď – tie deti

na pokraji prvej stúpajúcej prílivovej vlny

s výkrikmi neznámych vtákov, trepotom rúk

a nepolapiteľným skackaním už zase

samé od seba tak nezadržateľne tancujú.

Ivan Štrpka

Kam plášť, tam vietor

Artforum 2018

Zobraziť diskusiu (0)