V poslednom období si sa zaoberal dejinami Ruska a jeho náboženstva. Ako sa dá v kontexte pravoslávia chápať Putinova veta, že rozpad Sovietskeho zväzu je najväčšia geopolitická katastrofa dvadsiateho storočia? Ako môže religiózny národ oplakávať rozpad ateistického systému, ktorý veriacich ľudí dokonca zabíjal?

Na racionálnej rovine to dokopy nejde. Človek je buď kresťan, alebo komunista. No v Rusku to, ako vidíme, spojiť ide. Dvadsiate storočie bolo v Rusku, ako i v celom Sovietskom zväze obdobím, v ktorom kresťanstvo zápasilo s komunistickým režimom o svoju existenciu. No zároveň bola miera odporu rôzna. Boli aj takí pravoslávni, ktorí by s režimom radi spolupracovali, pokiaľ by im ponúkol aspoň nejakú šancu. A časť pravoslávnej hierarchie v miernejších časoch takýto kompromis urobila.

Ale ako môžu mať trpiaci veriaci názor, že rozpad Sovietskeho zväzu, vinou ktorého trpeli, bol katastrofou?

Myslím si, že v deväťdesiatych rokoch boli s rozpadom ZSSR poväčšine spokojní. No deväťdesiate roky a dnešok je v Rusku niečo úplne iné. Po rozpade Sovietskeho zväzu síce prišla sloboda, no nastal hospodársky rozvrat, ktorý bol tou Putinovou vetou iba zakončený. A Putin dnes pózuje ako pravoslávny kresťan a obnovuje alianciu štátu a cirkvi, čo sa veľkej časti predstaviteľov cirkvi, samozrejme, páči. To je tá stará byzantská tradícia jednoty štátu a cirkvi, ktorá je v úplnom rozpore s tým, na čo už dávno prišiel Západ, keď pochopil, že religiozita má byť vecou individuálneho rozhodnutia. A pokiaľ je to možné, štát sa do tohto osobného rozhodnutia nemá vôbec pliesť.

Hovorí aliancia cirkvi a štátnej moci niečo aj o charaktere ruskej spirituality?

Áno, je to jeden z druhov ruskej spirituality. Môžeme ju nazývať moskovská spiritualita.

Čo to konkrétne je?

Je to predstava, že Božím zástupcom na zemi je panovník – on je ten, ktorý je na Kristovom mieste.

Časť ruskej cirkvi si skutočne myslí, že takto je to správne?

Áno, pretože to tak ide už od čias byzantských cisárov. Štát je tam daný Bohom. Zatiaľ čo na Západe už od Augustína dochádza k teoretickému a neskôr aj k praktickému rozlíšeniu, že štát a cirkev sú dve rôzne veci. Svätý Augustín vo svojej slávnej knihe O božej obci jasne rozlišuje, že existuje pozemská obec, ktorá nie je totožná s božskou obcou. Božia obec je neviditeľná a dokonca ani nie je identická s viditeľnou cirkvou. Vidí ju iba Boh. K tomuto rozdeleniu na Východe neprišlo.

Existuje takýto pohľad na štát a cirkev aj v inej modernej krajine než v Rusku?

Svojím spôsobom bol teokratickou ríšou starý Tibet. Potom sa také niečo dá nájsť v radikálnych formách islamu, napríklad v Iráne.

To, že mnohí ruskí veriaci sa s takýmto výkladom stotožňujú, je jedna vec. Pre nás je zvláštnejšie, že na Slovensku existuje dosť konzervatívcov, ktorí súhlasia, že Putinovo Rusko sa aj pri všetkých svojich problémoch vlastne snaží o zachovanie morálneho sveta. A to na rozdiel od dekadentného Západu, ktorý má už najlepšie roky za sebou. A to nehovorím len o jednoduchších typoch. Je to prítomné aj v Česku?

Samozrejme. A dá sa to vysvetliť aj historicky. Všetko to vychádza z nedoriešeného konfliktu medzi kresťanstvom a moderným svetom. Kresťanstvo sa na Západe už pár storočí snaží vyrovnať s poklesom svojho mocenského vplyvu.

Ešte sa nevyrovnalo?

Zdá sa, že nie. Najmä so stratou svojej mocenskej pozície, za ktorou sa stále mnohým veľmi cnie. Pôvodne sa dal ako doriešenie tohto sporu chápať Druhý vatikánsky koncil. No prešlo už vyše polstoročie, počas ktorého nastal obrat, ktorý bol reprezentovaný najmä kardinálom Ratzingerom a potom nasledovaný mnohými veriacimi. Inými slovami, to kyvadlo sa vďaka tomuto vplyvu vychýlilo znova trochu späť. Mnohým veriacim sa začalo zdať, že zmeny, ktoré priniesol Koncil, sú príliš rýchle a zmätené a tiež nastala nostalgia po starom svete, v ktorom bol poriadok. Keď pápež niečo prikázal, všetci to poslúchli, v katolíckych rodinách sa rodilo veľa detí – a niekde za stenou boli evanjelici, ktorých sme sa snažili ignorovať.

Zaujímavé je, že tí slovenskí konzervatívci, ktorí sú naklonení Rusku, sú takmer napospol proti Bezákovi. Pri ňom tiež vyžadujú najmä poslušnosť. To je tá túžba po poriadku a hierarchicky usporiadanej spoločnosti?

Áno. A je to aj túžba po autoritatívnejšej spoločnosti.

Lenže sú to aj ľudia, ktorí bojovali proti komunizmu.

To áno. No otázka je, za čo bojovali.

Nevyrovnanie sa s moderným svetom ich vedie až k tomu, aby sa priklonili k človeku, ktorý okupuje inú krajinu? Nie je to už trochu príliš?

Myslím si, že je to psychologicky vysvetliteľná vec. Ide o strach a snahu vrátiť sa kamsi späť. Ich predstava je taká, že moderný svet ich nepočúva a toto je tá alternatíva. Na jednu z prednášok k mojej knihe prišiel aj človek, ktorý začal svoj príspevok tým, že Putin je podľa neho nový cisár Konštantín. Že podobne ako on, aj Putin sa v istej fáze obrátil na vieru. Ani Konštantín nebol vo všetkom dokonalý, no stal sa ochrancom kresťanstva. Keď tento pán rozprával ďalej, skončil pri Židoch. Veľmi skoro prišla reč na to, že komunizmus nie je nič ruské, ale do Ruska importované Židmi. Konkrétne citujem vetu: „Židia Rothschildovci platili Žida Lenina.“

Také niečo je aj na Slovensku. Niektorí ľudia tvrdia, že Októbrová revolúcia bola protiruská vec. To je vlastne pohľad, pri ktorom tomu dobrotivému a spasiteľskému Rusku stále niekto robí zle a keby nerobil, tak by bolo centrom dobrého sveta.

Žiadne dobrotivé a spasiteľské Rusku nikdy neexistovalo.

Kde sa to teda berie?

Úplný prapočiatok je v pätnástom storočí – v dobe, keď vznikla teória o Moskve ako treťom Ríme. Vtedy Moskva zostala jediným samostatným pravoslávnym štátom na svete a stotožnila sa so spasiteľskou misiou.

No kde sa to berie tu, v strednej Európe?

Sú to úniky. Naše pokusy o únik z reality a povrchné hľadanie nejakej alternatívy.

Ak to zjednoduším, tak podľa teba časť katolíkov, ktorí sa cítia na okraji, si s Putinom spája slávne časy, keď boli v centre. Je to tak aj v Česku?

Do istej miery. No tým, že česká katolícka obec je omnoho slabšia, je menšia aj jej moc v spoločnosti a aj jej pokušenia týmto smerom.

Česká katolícka cirkev je v reakcii na ukrajinskú krízu jasnejšia.

To je pravda. Svojím spôsobom pomáha práve to, že je menšinová. Jednoducho sme si za tých dvadsaťpäť rokov života v slobode zvykli na to, že sme jednou z mnohých súčastí spoločnosti a nebudeme celkom udávať tón. Možno tú túžbu po moci ešte niektorí v hĺbke ducha majú. Osobne poznám jedného významného biskupa, ktorý je ctiteľom Franca a Salazara a predstavuje si, že by sa istý typ toho autoritárskeho katolíckeho štátu mal vrátiť. Je to veľmi vzdelaný človek, ktorý teraz miluje Klausa a Zemana a vidí v nich kvázi konzervatívnych vládcov.

Rusko samo seba vždy považovalo za veľkú krajinu, no rozpadom Sovietskeho zväzu časť tejto veľkosti stratilo. Teraz nastáva temná renesancia tohto prístupu. Prečo je pre Rusov také nevyhnutné byť veľkí až do tej miery, že ak idú do inej krajiny ich vojaci, tak to oslavujú a zvýši to Putinovu popularitu. Čo je to za nedostatok v ruskej duši?

Je to nevyrovnanie sa so stratou impéria. A tiež nerozlišovanie medzi krajinou a impériom.

Ale veď to impérium bolo temné a Rusi sa v ňom nemali dobre.

Nie, mali sa v ňom hrozne. Bolo to impérium hrôzy, gulagov, alkoholizmu, nízkej životnej úrovne. Možno ale práve to vedomie impéria istým spôsobom vyvažuje podobné hrôzy. Síce sa nám ako jednotlivcom žije zle, no impérium narastá. Na človeku ako jednotlivcovi nezáleží, záleží na štáte. Toto je ten základný rozdiel medzi západným a východným.

To chceli komunistickí mocipáni, ale prijali to aj masy Rusov?

Veľmi veľa z nich.

Ako môže človek prijať, že na ňom nezáleží?

Môže. V zmysle, že musím pretrpieť obetovanie, aj svoje, lebo to všetko je nevyhnutné zlo, aby bol môj štát mocnejší a prosperoval.

Ale ten štát neprosperoval.

Všetci však hovorili, že už čoskoro bude. A zároveň im v propagande hovorili, že už vlastne prosperuje.

Po sedemdesiatich rokoch skúseností by som čakal, že Rusko príde na to, že je to slepá ulička. Bolo evidentné, že sme ako východný blok ekonomicky ani kultúrne nestíhali. Ale opak je pravda. Populárni sú tí, ktorí vravia, že je škoda, že to padlo. Nejde mi to do hlavy. Je dôležitejšia viera ako skúsenosť?

Tým ľuďom je celé generácie vtĺkané do hlavy, že sú šťastní a že majú byť šťastní, lebo žijú v tej najlepšej krajine na svete.

Aj keď cítia, že nie sú šťastní?

Človek je schopný veľkého sebaklamu. Je niekoľko možností, čo môže v tejto situácii robiť. Môže skúsiť z toho väzenia utiecť, alebo si nájsť svoj vnútorný alternatívny svet, čo robili ruskí intelektuáli ešte za cára. Alebo sa na všetko vykašľať a iba chľastať. Ako hovorí Jurij Andruchovyč v románe Moskoviáda: Impérium sa rozpadlo v okamihu, keď nedokázalo zaistiť dostatok vodky. To bola časť tmelu, ktorý držal masu v pokoji.

Ďalšia možnosť je prispôsobiť sa.

A povedať si, že je to tak vlastne v poriadku. Vidíme to aj v texte Solženicyna Jeden deň Ivana Denisoviča, ktorý je veľmi ambivalentný. Na jednej strane hovorí o sláve človeka, ktorý si aj v gulagu udrží svoju dôstojnosť. Ale zároveň tú knihu môžeme chápať aj ako strašné svedectvo o tom, že človek sa všetkému dokáže prispôsobiť. Veď ten deň je celkom dobrý a všetko je to vlastne znesiteľné. Môže to byť o sile jednotlivca, ktorý všetko prežije, alebo o schopnosti prispôsobenia sa peklu.

Ale veď Rusi sú ľudia ako my. Nemajú iné základné potreby, nemajú celkom iné duše. Predpokladám, že ich cesta k šťastiu je podobná. Ale oni si opakovane vyberajú tú čudnú. O čom to je? Je ruská duša čímsi poškodená?

Už storočia je zvyknutá na iné zaobchádzanie.

Dá sa na to zvyknúť?

Ako vieme, dá. Tí, ktorí si nezvykli, utiekli. Alebo sa stali disidentmi, alebo páchali hromadné rituálne samovraždy.

Ak sú všetci ľudia stvorení pre lásku, zvykli si Rusi na opak? Na to, že ide iba o veľkosť a moc krajiny?

Do veľkej miery áno.

To je dosť diabolské.

Ale dá sa to vysvetliť aj ako stratégia prispôsobenia sa. Napríklad Židia v Európe žili po stáročia v nestabilných podmienkach. Takisto si vypracovali stratégiu prežitia. Bola založená na statkoch, ktoré sa nedajú ukradnúť – na vzdelaní, na súdržnosti komunity či na schopnosti vyjednávať. Vďaka tejto stratégii prežili. Aj Rómovia mali svoje stratégie prežitia. A podobne Rusi, ktorí si povedali: Všetko nejako prejde. Zavrime sa do kuchyne a dajme si vodku.

Prijatie myšlienky, že nie človek je dôležitý, ale celok a veľkosť ríše, je strašné. A zdá sa mi, že Putin je iba výsledkom dopytu miliónov ruských duší, ktoré takto rozmýšľajú. Ak je toto stáročiami vtlačená pečať, tak sa to nebude dať ľahko zmeniť.

Šanca prišla v deväťdesiatych rokoch. Pretože aj keď je to veľmi silná ruská tradícia, nie je jediná.

Ale je väčšinová, nie?

Podľa všetkého sa zdá, že áno. Ale šance tam boli a nepovedal by som, že to tak bude naveky. Je veľmi dôležité, ako dopadne situácia na Ukrajine, a práve preto sa jej Putin tak veľmi bojí. Pretože keby sa na Ukrajine podarilo ustanoviť aspoň trochu fungujúci demokratický štát, bola by to pre Rusov obrovská výzva. Zatriaslo by to celým režimom.

Rusi by si povedali, že sa dá nebyť nevoľníkmi?

Presne. Oni Ukrajinu vnímajú ako súčasť svojho sveta. My sme už v podstate súčasť Západu, nepokladajú nás bytostne za svoj priestor. No súčasťou ruskej, špecificky moskovskej mentality, je vnímanie Ukrajiny ako svojej súčasti. Pre nich je to provincia, nie samostatný národ. Pre Ukrajinu je to, samozrejme, strašné, pretože musí obhajovať svoje elementárne právo na existenciu. Ale má to aj iný rozmer – dianie na Ukrajine je vlastne dianím v Rusku. A v tom je tá nádej.

Západní analytici si lámu hlavu nad tým, o čo Rusom ide a snažia sa odhaliť ich cieľ. Z tohto však vyplýva, že je to jednoduché: existuje stáročia vštepená idea o veľkom a svätom Rusku, a to je celý problém. Je to zakorenené hlboko a nestačí na to politické riešenie. Neriešiteľné?

Ale samozrejme, že to je riešiteľné. Možno stačí, ak sa to vyrieši na Ukrajine – tam je teraz osud Ruska a Európy.

Ale Kremeľ nedopustí vyriešenie Ukrajiny.

Keď sa po Trianone rozpadlo Uhorsko, na každom maďarskom dome bolo napísané „nem nem soha“ – nie, nie, nikdy sa nezmierime s rozpadom Uhorska. A vidíš.

Štefan Hríb

Dvanásť rozhovorov

W Press 2016

Zobraziť diskusiu (0)