Polovica žltého slnka
Chimamanda Ngozi Adichie je populárna spisovateľka, publicistka a občianska aktivistka pôvodom z Nigérie. Autorka slávnej Amerikánky, ktorou si vydobyla zaslúžené celosvetové uznanie, sa vo svojej druhej knihe otáča vzad. Smerom do minulosti ku generácii rodičov a starých rodičov. V dôležitom románe s názvom Polovica žltého slnka sa pokúša reflektovať udalosti z obdobia nigérijskej občianskej vojny, ktorá daný región brutálne zasiahla v rokoch 1967 – 1970. Tento vážny titul u nás vyšiel v Absynte v rámci výbornej edície 100% a preložila ho Kristína Karabová.
Vo faktoch je pevná opora
Pokiaľ chceme zhodnotiť pocity a dojmy z tohto viac než päťstostranového románu, môžeme v jeho konkrétnom prípade začať trocha netradične: od konca. Zistíme tak, že zoznam faktografických prameňov, z ktorých autorka čerpala, skôr než pristúpila k samotnej tvorbe, nie je práve zanedbateľný. K nemu radno prirátať osobné výpovede ľudí z užšieho i zo širšieho okruhu spisovateľkiných príbuzných či osobných priateľov, ktorí v zachytávaných udalostiach figurovali ako priami svedkovia alebo dokonca aktívni účastníci. Východisková matéria, slúžiaca na vznik príbehu, je teda pedantne nazhromaždená a vytriedená.
Hotový text by sme možno mohli označiť prívlastkom psychologicko-sociálna sonda s jasne badateľnými, i keď nie úplne apriórnymi historickými kontúrami. Iste, nelineárne vystavané rozprávanie obsahuje dostatočne fundovane opísané súvislosti hovoriace o tom, ako krajina dokráčala k šialenému vojnovému besu. Zistíme, akým spôsobom fungovala súdobá spoločnosť. Čím bola podnietená kmeňová nenávisť medzi jednotlivými etnikami, ktorých extrémna diverzita či pestré dejiny sú skutočne obdivuhodné už len z kusých náznakov zakomponovaných v jednotlivých dejových líniách. Mimo nezostanú ani svetové mocnosti, keďže niektoré z nich v celej situácii vystupovali absolútne zásadne a rozhodujúco. K etnickým pogromom na Severe, za ktoré potom nikto neprevzal zodpovednosť, už nebolo ďaleko. To malo za následok akýsi „vynútený separatizmus“ a vyhlásenie odštiepeneckej republiky Biafra. Ozbrojenému občianskemu konfliktu tak už nič nebránilo v tom, aby sa rozhorel v plnej miere a počas troch rokov spálil, zožral a rozvrátil všetko, čo sa dalo. Jeho konečná bilancia mala podobu humanitárnej katastrofy, hladomoru, epidémie chorôb a najmenej milióna zavraždených obetí.
Bez ostrého vyhranenia
Chimamanda Ngozi Adichie otrasné skutočnosti skúma prostredníctvom viacerých fiktívnych postáv, pričom v pozadí zaznievajú i reálne mená zainteresovaných politických a vojenských činiteľov. Jej hrdinovia prislúchajú k rôznym sociálnym vrstvám nigérijskej spoločnosti. Sú teda skutočne rozdielni napríklad v etnickom pôvode, vo vierovyznaní či vzdelanostnom alebo materiálnom postavení a podobne. Autorka si tak za svoje pozorovacie perspektívy zvolila naozaj plnokrvných, trojrozmerných ľudí rozličnej akosti, kde má každý nejaké prednosti aj nedostatky. Vyšla jej z toho nanajvýš reprezentatívna vzorka, ktorej nemožno uprieť farebnosť, živosť a živelnosť. Ide o vskutku silne zahustený priestor kompletne vypĺňajúci naše čitateľské zorné pole, ktorý však v každej chvíli zostáva zrozumiteľný a čitateľný. Jednotiacim prvkom sa stáva práve onen vojnový chaos, ktorý nejakým spôsobom všetkých poznačil. Každý zúčastnený sa s touto ničivou kataklizmou snažil nejako vyrovnať a hlavne ju prežiť.
Adichiein neveľmi príjemný text referuje o tom, ako sa tieto snahy najskôr odohrávali, a k tomu pridáva ešte oveľa viac. Poznamenajme, že jej vklad v tomto reporte je v správnom zmysle slova akýsi neosobný. Rozprávanie, samozrejme, disponuje širokým spektrom emócií od prívetivých nálad až po najdesivejšie naturalistické záchvevy. To všetko a mnohé ďalšie v texte bezpochyby nájdeme presne tam, kde to má byť. Autorkin pohľad, precedený cez generačný filter, však zostáva len v čisto pozorovateľskej pozícii. Jej prístup sa aj z tohto dôvodu zaobíde bez pachuti lacného moralizovania či citového vydierania. K obžalobe a odsúdeniu plne postačujú presne namierené úderné vety bez umelej hmoty. Zručne vyladený rukopis organicky vstrebáva bohatosťou výrazov kypiace beletristické postupy s akousi precíznou strohosťou poctivej novinárčiny.
Aj vďaka tomuto žánrovému prepojeniu sa Polovica žltého slnka vyznačuje zaujímavo vyznievajúcou atmosférou, ktorej na prvý pohľad akási suchá odťažitosť nemusí okamžite každému sadnúť. Do „stopercentskej“ absyntovskej línie však tento nevľúdny a ťaživý text zapasoval stopercentne. Je to dôležité obzretie sa za minulosťou, akých nemôže byť nikdy dosť ani v súčasnosti. Najnovšie správy napríklad zo Sudánu to, žiaľ, celkom rukolapne dokazujú.
Chimamanda Ngozi Adichie: Polovica žltého slnka
Absynt, 2021 (edícia 100%)
Preklad: Kristína Karabová
544 strán