Fischerová, Silvia; Starý, Jiří (eds.): Starodávné bejlí. Praha: Univerzita Karlova, Filozofická fakulta, 2016. 420 s.

Bejlí čiže plevel a po našom azda burina je vo vzťahu k populárnej literatúre v prvom rade, najprv a predovšetkým nádherná metonymia. Akože populárna literatúra je burina, čo likviduje iné literatúry, tie, čo nie sú pop. Nedá im dýchať, vytláča ich, nivočí. A nedá sa jej zbaviť prakticky nijako inak, iba chemicky, čo by mohla byť botanická alternatíva genocídy. Alebo sa burina dá vyberať počas kopania, korienok po korienku, aby sa predsa len aj trocha tej mrkvy urodilo. Lebo mrkva nie je burina, mrkva je Čechov alebo Tolstoj. Aj keď teda, Tolstoj je skôr cvikla a Čechov kapusta a spolu je to základ boršču, ale to sme naozaj už príliš odbehli. Zostaňme zatiaľ pri burine a pri tom, čo burinou nie je. Joyce napríklad, Joyce nie je burina, Joyce je brokolica, lenže kvôli burine všetkých tých Kingov, Pratchettov a Keleových-Vasilkových ho takmer nevidno. Záhradkári hej, tam je to iné, ale my ostatní, čo nie sme záhradkárske typy a máme záhradu len na to, aby bolo v lete kde sedieť, burinu príliš neriešime. To už skôr kde postaviť decku trampolínu, aby sa tá burina dala kosiť.

Nádherná metonymia, lebo je veľmi presná, intuitívne jej úplne rozumieme, ba čo viac, chápeme ju, ale ak by sme sa do toho začali zamotávať, tá jasnosť by sa v pojmovej presnosti vytratila.

Starodávne bejlí je knižka superlatívov, ku ktorej sa však tie superlatívy príliš nehodia, lebo je vážna. Nie naduto vážna, ale vážna principiálne, vážna ako každá iná prísne vedecká monografia, v ktorej sú vkusové kritériá vlastne irelevantné. Vážna upresňujúcim podtitulom – „obrysy populární a brakové literatury ve starověku a středověku“ – a vážna rozmenená na drobné jednotlivých kapitol, samostatných prípadových štúdií tematizujúcich v najširšom slova zmysle vzťah vysokého a nízkeho skrz uvažovanie o textoch, ktoré sa v kontextoch histórie ako atribútu a priori kvalitatívne korešpondujúceho s naivnou predstavou o vysokom azda ani nedajú považovať za nízke.

Čože?

Veď toto.

Starodávné bejlí je súborom prípadových historiografických literárno-vedných štúdií, tematizujúcich vzťah tzv. profánnej, nízkej, brakovej, populárnej, triviálnej literatúry a literatúry vážnej, umeleckej, hodnotnej, vysokej atď., pričom platí, že keď to napíšeme takto jednoducho, tak dnes je nám vlastne akosi automaticky jasné, že tie kritériá v skutočnosti neplatia. Lenže oni platia, respektíve môžu platiť, a ako platia, prečo platia a tak ďalej, to už je príliš komplikované na to, aby sme to riešili na takto malej ploche.

Jadro však zostáva, Starodávné bejlí je fascinujúcim a v najpoctivejšom slova zmysle objavným čítaním o starých literatúrach (Egypt, Antika, európsky a orientálny stredovek, raná anglosaská literatúra) s dôrazom na tie ich prejavy, ktoré by sme podľa modernistických literárno-vedných kritérií (a s azda prijateľnou mierou zjednodušenia) mohli označiť za nízke. Alebo profánne, nehodnotné, brakové a tak ďalej. Aj keď také jednoducho to samozrejme nie je.

Každá z trinástich štúdií obsiahnutých v Starodávnom bejlí totiž pracuje s troška inou predstavou o tom, čo to vlastne oná populárna a braková literatúra vlastne je. Preto je mimoriadne užitočné, že monografiu otvára práve štúdia, ktorá do rôznych konceptov „vysokého“ a „nízkeho“ vnáša aspoň základný prehľadový poriadok. Silvia Fisherová, spolueditorka Starodávného bejlí, v nej uvažuje o literatúre v širších esteticko-civilizačných kontextoch kultúry ako takej, pričom celkom zásadné je poznanie, že literatúru jednoducho nemôžeme vyzátvorkovať. Teda mohli by sme, ale viedlo by to iba k tautologickému sebapotvrdzovaniu akejsi literárnej výlučnosti, čo je nezmysel práve preto, že literatúra je aj v historických kontextoch vždy neoddeliteľnou súčasťou kultúry, ba čo viac, je svojbytným kultúrnym indikátorom. A preto platí, že o brakovej a populárnej literatúre vlastne nemôžeme uvažovať bez širších kontextov populárnej kultúry, ktorá na tomto mieste nie je teoretickou disciplínou, ale funguje ako nie vždy priznávaný predpoklad špecifického účelu či funkcie estetického artefaktu – teda toho, čo ktosi recipuje, kvôli takému a takému dôvodu. A zase, môže to znieť komplikovanie a zároveň banálne, ale komplikované to nie je a banálne už vôbec nie. Fischerová totiž vlastne len vymedzuje taký metodologický rámec uvažovania o populárnej literatúre (a populárnej kultúre), v ktorom nemôžeme o diele uvažovať bez toho, aby sme nereflektovali aj jeho buď faktický alebo hypotetický účel.

No dobre, a teraz to už naozaj nechajme tak, lebo to aj tak nikam nevedie a celkom jednoducho napíšme, že Starodávné bejlí je presne takou literárnoteoretickou knižkou, ktorá svoju čitateľovi - a je viac menej jedno, ako veľmi je ten čitateľ erudovaný v predmete – predstaví diela v literárno-historickom kánone natoľko marginalizované, či priamo ignorované, že ak by to aj nebolo o ničom ďalšom, už to by stačilo na to, aby samo čítanie Starodávneho bejlí bolo mimoriadne inšpiratívnym čítaním. Lebo ak čo len na chvíľu pripustíme, že literatúra bola vždy aj takým tým vlastne až primitívnym jednoduchým zážitkových „čítaním“ bez presahu, k čomu sa tak či onak dopracovávajú aj autori jednotlivých štúdií, mohlo by to znamenať, že celý ten majestát historického literárneho kánonu je len umelo vytvorená konštrukcia.

A to je prinajmenšom, vzhľadom na literatúru dneška, mimoriadne nepohodlný záver.

Zobraziť diskusiu (0)