Symbolika farieb v náboženskom kontexte hovorí, že fialová je farba smrti. Využíva sa pri obradoch poslednej rozlúčky so zosnulými. Pri prvom kontakte s knihou Šeptuchy (Artforum 2019), prichádza dojem, že sa dotýkate náboženskej knihy. Náboženstvo vytvára dôležitú hranicu v priestore vegetatívne bohatých poľských usadlostí. Cirkev utešuje, reaguje na naliehavé otázky a vytvára aj tajomno zohrávajúce významnú úlohu pri viere v zázraky. Šeptuchy reprezentujú odvrátenú stranu náboženského myslenia, hoci tiež využívajú potenciály zázraku. Prichádzajú tam, kde zlyháva praktická medicína, viera, rodina. Paradoxne však existujú najmä tam, kde viera a rodina vytvárajú posledné pevné zväzky. Bez nich by sa končiny Podlasia časom rozplynuli v legendách.

Návšteva šeptuchy imituje prosby svätým. Pokorní prosiaci často podnikajú čarovné procedúry pod hrozbou ťažkého hriechu. Ich odhodlanie navštíviť Šeptuchu je vnútorným priznaním viery v čosi odlišné od cirkvi. Vystupujú výrazy ako mágia, striga, diabol. Alena Sabuchová v pozadí týchto slov odhaľuje aj nešikovné praktiky tmárskeho obchodu, čo navodzuje pocit, že aj dôvera v mystiku posúva svoje hranice a stáva sa skôr turistickou atrakciou. Namiesto éterickej starenky je šeptuchou muž, ani to však klientov neodradí od zvedavej návštevy.

Čo máme doma, to nám nie je také vzácne, ako ľuďom zvonku, pretože sa môžeme na “našich” miestach zastaviť kedykoľvek. Ani výlet za Šeptuchou nie je taký vzrušujúci, keď býva v dostupnej vzdialenosti.

Hlavné protagonistky dospievajú podobne, ako dospievala generácia ľudí narodená na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Vyznávajú podobné ideály, inklinujú k rovnakej popkultúre, hľadajú odpovede na krízy dospievania v tínedžerských časopisoch. Vulgárne si nadávajú v dôsledku tesného priateľstva. Pri čítaní som mal pocit, že si postavy doslova dýchajú na krk, pritom sa potrebujú ukryť so svojimi fantáziami a ilúziami. Ponorkové dusno je prírodne vytváranou hmlou, kde sa naznačí únik, tam stojí aj pohľad priateľa a jeho nemé výčitky. Osamotený odchod môže byť egoistickou zradou. Dorota s najlepšou kamarátkou príležitostne simulujú život v meste a každá známosť zvonku je myšlienkovým dobrodružstvom. Hypnotizuje známe teritórium pokušením. Táto silná emócia pôsobí prirodzene, nie ako nebezpečenstvo. Sú to momenty, kedy sa zabudnutá krajina premieša so svetom - i keď len v podobe známejšieho poľského mesta.

Kniha Šeptuchy pôsobí, že Podlasie nie je len dočasným miestom pre život, má silu prísne uzamykať osudy a stavať vysoké pevnosti lesov a hôr, cez ktoré presakuje platonická láska k úniku. Fyzickú podobu týchto pocitov vystihuje v úvode knihy výber fotografií Roberta Tapperta, ktorý prostredie vizuálne dokumentoval. Spolu s Alenou Sabuchovou vytvorili svedectvo pochopenia vo vzťahu krajiny, ktorá je k svojmu väčšiemu súrodencovi niekedy hluchá.

Artforum 2019

Fotografia: Robert Tappert

Zobraziť diskusiu (0)