Tretia vlna súvisí so Stalinovou smrťou a takzvaným politickým odmäkom, ktorý však bol iba ilúziou. Silná migračná vlna nastala znovu po rozpade ZSSR a od tých predošlých sa odlišuje predovšetkým tým, že jej autorky a autori píšu už výhradne v nemeckom jazyku. Zaujímavú skupinu v tomto kontexte predstavujú po nemecky píšuci rusko-židovskí spisovatelia a spisovateľky, ktorí sú veľmi pozitívne recipovaní a na literárnom trhu s nemecky písanými textami sa etablovali. Táto vydarená recepcia začala autormi ako Wladimir Kaminer a Vladimir Vertlib a o niekoľko rokov ju doplnili autorky Julyia Rabinowich, Olga Martynova či Katja Petrowskaja, ako aj skupina mladých autoriek, medzi ktoré patria Lena Gorelik, Olga Grjasnowa či Alina Bronsky.

Alina Bronsky (1978, Jekaterinburg) je pseudonym nemecko-ruskej spisovateľky so židovskými koreňmi píšucej po nemecky. V roku 1990 sa mohli ako kontingentní utečenci vysťahovať do Nemecka, podobne ako rodina Grjasnowcov či Gorelikovcov. Alina Bronsky študovala medicínu, štúdium však prerušila a pracovala ako autorka reklamných sloganov a redaktorka. Je partnerkou nemeckého herca Ulricha Noethena, ktorý hral hlavnú rolu v sfilmovanej verzii jej debutového románu Scherbenpark (Črepinový park, 2008), ktorý vzbudil nielen veľkú pozornosť kritiky, ale aj čitateľov a bol ihneď nominovaný na viacero významných literárnych ocenení. Neskôr podľa neho vznikla divadelná hra a dočkal sa aj filmového spracovania. Druhý román Aliny Bronsky Die schärfsten Gerichte der tatarischen Küche (Najostrejšie jedlá tatárskej kuchyne, 2010) sa dostal aj na long list najprestížnejšej ceny po nemecky písanej literatúry – Deutscher Buchpreis 2010. Na tomto zozname sa v roku 2015 ocitla aj Baba Dunjas letzte Liebe (2015), ktorá práve tento týždeň vychádza v slovenčine pod názvom Posledná láska baby Dune (Inaque, 2018) vo výbornom preklade Evy Palkovičovej.

Na jadrovú katastrofu, ktorá sa stala 26. apríla 1986 v černobyľskej jadrovej elektrárni na Ukrajine a ktorej dôsledky znášame dodnes, zareagovala viac či menej vydarene aj krásna literatúra – napríklad rakúsky autor Hans Platzgumer a jeho román Elephantenfuss (Slonia noha, 2011), nemecká spisovateľka a novinárka Merle Hilbk v románe Tschernobyl Baby. Wie wir lernten, das Atom zu lieben (Černobyľ baby. Ako sme sa naučili milovať atóm) či Andrea White a jej Radiant Girl (Rádioaktívne dievča, 2008), alebo minulý rok na Slovensku vydaná Černobyľská modlitba od bieloruskej autorky Svetlany Alexijevič (preklad Silvia Šalatová, Absynt, 2017).

Aj Alina Bronsky sa dotýka tejto témy, avšak svojským spôsobom, ktorý robí z tejto útlej knižky malý zázrak, pretože dokáže byť komická a srdcervúca, múdra a láskavá zároveň a hlavná, mimoriadne dojímavá, postava starej ženy baby Dune jej prepožičiava svojskú poetiku.

Dejiskom románu je krajina nikoho, krajina po jadrovej katastrofe, zóna smrti, fiktívna dedinka Černovo. Dedina, kde je voda iba v studni na konci dediny, elektrinu púšťajú len vo vzácne dni a jediný telefón funguje možno raz do roka. Rastie tam však tá najväčšia a najkrajšia zelenina a ovocie, rodia sa mačence bez očí a aj vtáčiky tam čvirikajú silnejšie, pretože po reaktore prežilo viac samčekov ako samičiek. Černovo je miesto, ktoré zasiahla najhroznejšia katastrofa a kde už život nebude nikdy taký, ako býval. Predsa len však nejakým spôsobom pokračuje a do zóny smrti sa opäť nasťahovali ľudia. Staručká baba Duňa, zmierená s fatálnym ožiarením a chorobami, a niekoľko ďalších navrátilcov, ktorí sa rozhodli nepodvoliť sa životu vo vládou pridelenom mestskom byte – dôvodom návratu neboli len nízke dôchodky, ale predovšetkým neutíchajúca clivota po starom domove a láska k nemu.

Prostredníctvom starostlivo premysleného románového ensamblu rozvíja Alina Bronsky charaktery nezabudnuteľných hrdinov: Petrova, ktorý je od hlavy po päty prežratý rakovinou a na pláne nemá už nič iné, iba umrieť a ako jediný nepestuje v záhrade nič, lebo rakovinu ďalej kŕmiť nechce a radšej si v hojdacej sieti číta básne. Takmer storočný Sidorov, ktorý sa chce ešte za každú cenu oženiť, bývalá dojička Mária, najbližšia susedka baby Dune, ktorá miluje svojho kohúta Konstantina a obľubuje všetky možné lieky a časopisy, a vždy smutná Lenočka, ktorá nemá deti, lebo sa bála, aby neochoreli. Jediný pár, ktorý v dedine žije, sú Gavrilovovci – vzdelanejší a zámožnejší ako zvyšok dediny.

A hoci život v Černove nie je jednoduchý, pôsobí priam rajsky a idylicky, snáď aj preto, pretože si všetci obyvatelia uvedomujú, že už niet čo stratiť. A je to dobrý život aj vďaka neobyčajnej babe Duni, bývalej zdravotnej sestre, ktorá je najuznávanejšou osobou v dedine. Baba Duňa neostala sama – má rodinu– dcéru a syna, ktorí obaja žijú v zahraničí. Syn je homosexuál, vysťahoval sa do Ameriky a mame sa neozýva, a dcéra Irina, chirurgička v Nemecku, ktorá mame posiela listy a balíčky s vecami, o ktorých si myslí, že by ich mohla potrebovať. Tie však pre babu Duňu nie sú také dôležité ako listy a hlavne informácie o jedinej vnučke Laure, ktorú nikdy nevidela a ktorej vo svojich predstavách dáva podobu. V zóne smrti pre babu Duňu neexistujú žiadne hranice medzi mŕtvymi a živými, sú dni, keď si na černovskej hlavnej ulici mŕtvi stúpajú na nohy a rozprávajú jeden cez druhého. Aj zosnulý Dunin manžel Igor prichádza na návštevu a po smrti sa z alkoholika a tyrana stáva celkom iný muž. Zvrat v tejto takmer rajskej idylke, prežiarenej reaktorom, naruší až príchod čudného muža s malou dcérkou.

Alina Bronsky nikdy v zóne smrti nebola, východiskom pri písaní sa stali fotografie starých ľudí z Černobyľa, ktorí sa do zóny smrti vrátili a na fotkách vyzerali šťastní. A presne o tom je román Posledná láska baby Dune: o zmierení sa so smrťou oveľa skôr, než možno príde, ako aj o jej akceptovaní. Núti zamýšľať sa, ako je možné žiť s vedomím vlastnej smrteľnosti. Román, v ktorom Alina Bronsky vzkriesila miesto zániku, je zároveň o neuveriteľnej ľudskej sile, nepoddajnosti a ľudskosti.

Paulína Š. Čuhová

Alina Bronsky: Posledná láska baby Dune

Inaque, 2018

Preložila: Eva Palkovičová

Zobraziť diskusiu (0)