Ocitnúť sa v talianskych uličkách počas ktoréhokoľvek letného mesiaca je veľmi špecifický zážitok. Ak sa vám podarí zapadnúť do bočných ulíc a nepútate na seba pozornosť vyjaveným výrazom, fotoaparátom alebo cudzím jazykom, medzi domácich ľahko zapadnete. Budú robiť okolo vás malé kroky, nahlas sa rozprávať, riešiť každodenné problémy, otvárať okná a vy sa budete rozplývať nad vôňou, ktorá sála z ich bytov, a temperamentom, aký na vás bleskurýchle prenesú, až sa vám chce medzi nimi zostať a dívať sa na nich.

„… ‚To chce mít sluch‘, zpívalo se v jedné staré písničce Enza Jannacciho, a týkalo se to umění života. A já si skutečně myslím, že moje psaní je spíš ‒ nebo rozhodně také ‒ k poslechu. Moje psaní zkrátka instinktivně hledá čtenářovo spiklenectví, aby v něj v zásadě udělalo spoluautora textu.“ (str. 169)

Takýmto spôsobom sa o svojom románe vyjadruje autor Gianfranco Calligarich a má úplnú pravdu. Rovnakú muzikálnosť slov som naposledy vnímal v románe Věnováno Ráchel od Martina Amisa (Albion, 2008). Jeho tvorba mala dva výrazné tiene, jedným bol ten kreatívny, ktorý vystupuje v rôznych podobách v románe, a ide o Johna Milltona a jeho Stratený raj (Modrý Peter, 2020). Druhým veľkým tieňom je Amisov otec, veľký spisovateľ Kingsley Amis. Ani do jedného z tieňov sa však Amis nepotreboval obliecť. Prijal svoju problematickú podstatu a celé dielo je vzdorovité. Bojuje proti konformite krásy a záhadnosti.

Poslední léto ve městě je na podobnej literárnej misii. Je súčasťou krásy, mestskej i tej múzickej, je jej svedkom aj objaviteľom, no dokáže si uvedomiť jej manipulatívne rozmery.

„… krásní lidé jsou vždycky nevyzpytatelní. Vědí, že ať udělají cokoli, bude jim odpuštěno,“ řekla a sebrala ze země další sukni. „Jo,“ povzdychla si, „je to lepší než být bohatý, protože krása, milánku, není nikdy cítit snažením a dobýváním, ale přichází přímo od Boha a to stačí, aby se z ní stala jediná opravdová lidská aristokracie, nemyslíš?“ (str. 55)

Obaja, Calligarich aj Amis, totiž dokážu napriek svojej neprehliadnuteľnej energii vkusne narábať so spisovateľským štýlom, držia intuitívnu rovnováhu medzi biografiou a beletriou, a tak vieme ľahko určiť, čo spisovateľ povedal naozaj, čo si myslel alebo čo povedať len túžil.

Tuláctvo v Ríme je naraz intervenované nutkaním nájsť si prácu. Sociálny rozmer Calligarich podmieňuje zábavou a večierkami, z ktorých túžil odísť do ústrania, ďalej od hudby. Speje k tomu celý čas, uniká do kníh, ktoré si pri každej príležitosti obsesívne číta a utieka sa k nim. Nemám však pocit, že práve knihy by boli jediným zdrojom rozumu, aký mu dáva zmysel. Skôr má byť kniha signálom osamotenia zrejúceho k stálosti. Aj Gianfranco Calligarich prestal protestovať, boxovať, utekať, túlať sa a časom pristúpil na organizovaný život. Tieto možnosti mu pritom dokázalo ponúknuť jedno jediné mesto.

Rím v románe Poslední léto ve městě je metropolou na všetky sezóny starnutia.

Gianfranco Calligarich: Poslední léto ve městě

Argo, 2020

Preklad: Alice Flemrová

Recenznú knihu poskytlo kníhkupectvo Kosmas.

Zobraziť diskusiu (0)