Slovenská kaviareň

Vplyvný karikaturista Martin Šútovec, ktorého popularita na najväčšej sociálnej sieti prevyšuje šesťtisíc nasledovníkov a tomuto množstvu zodpovedá aj počet „lajkov“ pod jeho statusmi, v utorok 16. júna 2015 predpoludním zverejnil nasledujúci post: „Položme si otázku: Je kaviareň U Krajniaka bratislavskou kaviarňou?“ Tento status mi poskytol posledný impulz na dopísanie úvahy, ktorá sa na začiatku pracovne volala „Mezenská bratislavskej kaviarne“. Zámerom tej skoršej verzie, ktorej inšpiráciou bolo vystupovanie poslankyne parlamentu, známej okrem iného témou teleportovania a údajnou schopnosťou prežiť bez potravy, bolo upozorniť na nebezpečenstvo mylne chápanej slobody vyjadrovania, popularizované „alternatívnymi“ celebritami. Až Šútovcovo spojenie kaviarne a mesta, z ktorých slovenské celebrity vplývajú na masy, poskytlo tejto pôvodne banálne moralizujúcej úvahe hlbší zmysel a pointu.

Kaviareň je pohostinský podnik s posedením, v ktorom sa podávajú teplé i studené nápoje, predovšetkým káva, a iný doplňujúci sortiment, napríklad zákusky. Kaviareň je zvyčajne centrom spoločenského a kultúrneho života a z toho logicky vyplýva, že sa nachádza v meste. Najtypickejšími návštevníkmi kaviarne bývali umelci – aspoň tí o kaviarňach a v kaviarňach najviac písali. Podporili tým predstavu kaviarne ako miesta stretávania tvorivých a otvorených hláv. K takým patrili tiež študenti, ale aj niektorí politici či spolkárski aktivisti, ktorí v dávnych časoch zakladali činnosť z kaviarní. Takáto kaviareň ako spoločensky kultivovaná miestnosť bola, pravdaže, typickejšia najmä pre predvojnové veľkomestá. Zároveň však treba pripomenúť, že aj taký Adolf Hitler organizoval počiatky hnutia z podniku podobného kaviarni.

Na Slovensku kaviareň zažívala renesanciu nielen v šesťdesiatych rokoch, ale aj počas mečiarizmu. Dalo sa už vtedy (opäť) kritizovať spoločenské pomery pri poháriku bez trestných následkov. Navyše vtedy pre intelektuálov nebola iná robota ako debatovať a písať o tom, o čom sa nesmelo hovoriť dvadsať rokov predtým. Keďže kaviarenská obroda nemala dlhé trvanie – gýče pre turistov, hipsterov a mamičky v „šoping“ centrách nie sú ozajstné kaviarne, „stárbaksy“ a sociálne siete tiež vykonali svoje –, kaviareň zostala hlavne ako symbol. Evokuje kultivovaný mestský priestor, spolutvorí ideál liberálnej slobodnej spoločnosti a je v princípe jedno, či sa nachádza v Teheráne alebo v Bratislave.

Café u Krajniaka, ktorému zasvätil status vplyvný slovenský intelektuál, sa nachádza na Panenskej ulici číslo 3 v Bratislave. Hneď oproti je vstup do legendárneho kníhkupectva Artforum. Oproti obchodu s knihami je zas pohostinský podnik, ktorý sme ako študenti v deväťdesiatych rokoch vymetali v pozícii kaviarenských učňov. Často sme nápoje rozšírili aj o senzoricky efektívnejší sortiment a môjho vtedajšieho najbližšieho druha tam raz ku koncu otváracích hodín legitimovali (rozumej zmlátili) policajní kukláči. Neviem, či to bolo po nesúvisiacej hádke s katolíckou omladinou Bratislavy, z ktorej som dostatočne skoro rezignoval smerom na nočák do Mlynskej doliny, alebo policajti prišli z iného dôvodu.

Mám doteraz v pamäti šťavnaté nadávky, ktorými sme sa v kaviarňach mečiarovskej Bratislavy častovali nad kávičkou alebo čímsi výdatnejším. Aj dnešný majiteľ kaviarne zo statusu karikaturistu bol kaviarenský živel! Ako chlapca z konzervatívneho vidieka ma takéto debaty s budúcou inteligenciou prekvapili. Moje predstavy o bratislavských vzdelancoch boli iné. Nevedel som vtedy ešte, že hranica medzi slovenským mestom a dedinou, v ktorej nikdy nebola núdza o rudimentárne prejavy nenávisti, je taká krehká.

Môj názor na mesto a kaviareň bol vtedy formovaný módnym urbánnym romantizmom, postsocialistickým zdôvodňovaním výnimočnosti mesta pre slobodu. Urbánnosť sa napríklad kriesila patinovanými obrázkami minulosti, ktoré by sme pokojne mohli nazvať gýč, ak by sa nesnúbili s oživovaním asi najnebezpečnejšieho slovenského spoločenského fenoménu, ktorý prekonáva aj povestnú sedliacku neokrôchanosť – malomeštiactva. V deväťdesiatych rokoch sa medzi obyvateľmi postsocialistických sídlisk začalo oveľa viac na povrch drať povedomie akejsi morálnej superiority nad tým, čo títo novodobí nositelia pokroku odsunuli do zaostalého komunistickému režimu. Mesto znamenalo modernosť a módnosť, vidiek bol zaostalý a hlúpy, veď patril Mečiarovi.

Niežeby socializmus nemal vlastné gýče a ideológie, skôr naopak. Vytvoril napríklad predstavu národa ako folklórneho súboru po šichte vo fabrike, platil za to holopupkáčom a chichotajúcim dievkam na vysokej škole exkurzie do cudziny, aby ukazovali, aké krásne zvyky si ľud zachoval, najmä keď ich poctivo vydreli profesionálni choreografi v Lúčnici či v SĽUK-u. Bol to však paradoxne socializmus, ktorý spôsobil, že drvivá väčšina meštiakov mala – ako inak – vidiecky pôvod. Urbánny romantizmus bol teda obdobou – a do istej miery i hrádzou – rustikálnemu hysterizmu, ktorému sa vtedy oddávali budovatelia tej najholejšej slovenskej svojstojnosti.

Problém však bol, že urbánnemu romantizmu v konečnom dôsledku nešlo o nejaký liberálny multikulturalizmus, ako môžeme mylne dedukovať z ideálov kaviarne. Do takéhoto urbánneho kozmopolitizmu sa v našich zemepisných šírkach aj tak vrátiť nedalo. Postupne navyše vyšlo najavo – a táto úvaha sa týmto smerom snaží svietiť –, že mnohí slovenskí mešťania sa v princípe správajú podobne ako ostatní. Keď ide o ohrozenie privilégia, narušenie pocitu výnimočnosti, dojnej pozície pre dcéru v mestskom podniku či univerzitné miesto ako formu sociálnej pomoci, zaúčinkuje rovnaký pud sebazáchovy a klanovosti. Princíp obliehanej pevnosti – že inteligenciu treba chrániť a čičíkať, nech je akákoľvek, aj preto si vylobujú platy lekári, nie však sestry, SAV sa nedarí transformovať doteraz a umelecké dotácie sa budú ďalej rozdeľovať podľa bratislavského PSČ – teda platí aj u našich kaviarenských. Na obranu urbánneho romantizmu, samozrejme, treba poznamenať, že prinajmenšom u časti jeho stúpencov predstavoval tento módny trend aj snahu o kultiváciu občiansko-liberálnych cností.

Ako študent som mal k urbánnemu romantizmu veľký obdiv. Feudálne zvyky z hontianskej obce som napasovával do kaviarenských manier. Prekávičkovali sme takto štúdiá v Kryme a Tulipáne. Mali sme aj zurvalejšie holohlavé obdobia. V tom čase bolo v móde označovať sa – alebo aspoň neprotirečiť zaradeniu – „pravičiar“, prípadne „konzervatívny pravičiar“. Obliekli sme si kvôli tomu s kamarátom kravaty. Znamenalo to najmä dištanc voči zdiskreditovanému komunistickému režimu. Ešte o pár rokov neskôr, keď som si odskočil do bratislavskej kaviarne zo štúdií v Anglicku, ma po krátkom rozhovore ostentatívny pravičiar, staromeštiak od kosti a dnes významný štátny úradník, prekrstil na marxistu. Dodnes sa za marxistu nepovažujem, ale zmätenie ideológií po komunizme, ktoré prinášal aj vtedajší urbánny romantizmus, zostáva pre slovenskú inteligenciu večným problémom.

Najsilnejšou predstavou rodných intelektuálov o národe je viera, že bukolické obrázky a príbehy ľudu z údolí bez zamknutých brán boli kedysi pravdivé. Ženy v nich nechodia pri stene s monoklami od úderov, chlapi nemajú zožltnuté, ak nejaké zuby od močky, repu dávajú jesť iba sviniam, deťom nie. Deti sú bez špinavých sopľov a jedia iba biely chlieb a koláče. Všetci poctivo pracujú, modlia sa, kňazi nemajú chúťky na miništrantov. Nikto veľa nepije, iba ak trocha vínka na zdravie. Nadávka je prejavom lascívnej ľudovej erotiky, homosexualita a porno ešte len prídu so skazeným liberalizmom a cholera neskorého kapitalizmu udrie ako Boží trest v podobe moslimskej hordy, aby zahubila bohabojný ľud! Čo bude dovtedy s Rómami, o tom v predstavách nič nečítať. Nie sú to ani dedinskí mudráci, ani dedinskí blázni, ktorí tieto predstavy šíria. Odpoveďou na otázku Martina Šútovca o tom, či je kaviareň vedená prvým križiakom konzervatívneho výberu Bratislavy vôbec bratislavská, teda možno tento text uzavrieť: určite áno!

Ukážka z knihy Juraja Buzalku: Postsedliaci: Slovenský ľudový protest. Bratislava: mamaš, 2023. 272 s.

Ukážku z knihy poskytlo vydavateľstvo mamaš