Dnes som sa dozvedel čosi, čo sa mi vôbec nepáči – Perzia vraj skutočne existuje. Myslel som si, že je to len zvláštny názov, ktorým sa pomenováva krása istého druhu kobercov. Teraz, ako sa zdá, nejaký novodobý cestovateľ potvrdil jej existenciu. Hoci novodobí cestovatelia sú takisto ako bádatelia vcelku náchylnejší na chyby než iní ľudia, jeden novinár mi nedávno povedal, že v tomto prípade ide o dôveryhodnú informáciu. Ak je to pravda (stále váham), mali by nám oznámiť, ako sa oddnes budú volať perzské koberce. A perzská poézia – aký názov teraz dostane?

Využijem túto tému, aby som predložil niekoľko svojich dlho pestovaných názorov o tom, ako sa už dlhšie neuveriteľne rozpína veda a ako na nás útočí vedecké myslenie. Ak sa onedlho z ničoho nič stane skutočným aj južný pól, neviem, kam sa potom dopracujeme. Čoskoro bude existovať všetko a azda sa už blíži deň, keď bude stačiť, aby sme si predstavili nejakú stredovekú kráľovnú a ona naozaj zazvoní pri dverách, dá sa ohlásiť prítomnou beirskou slúžkou a ako ktorýkoľvek súčasný človek z mäsa a kostí nám vojde do domu.

Jeden môj priateľ, o ktorého dôveryhodnosti pochybujem, pretože je veľmi vzdelaný, mi vravel, ako v Guyauovej knihe čítal, že nejaký Keats predniesol neúctivý prípitok na Newtonovu adresu, lebo Newton si robil, čo chcel, napríklad objavil zákony súvisiace s hviezdami. Ak je môj opis trochu nejasný, je to preto, že nemám ani potuchy, čo vlastne Newton urobil či objavil. Dôležitý je Keatsov prípitok. Za ním sa skrýva správne tušenie, len veľmi zle aplikované. Objav hviezdnych zákonov nikomu neuškodil. Hviezdy sa dali vidieť vždy. A tú dobrú vlastnosť, že sú ďaleko, im Newtonov objav – nech už bol akýkoľvek – nezobral; navyše tento objav je matematický, takže pôsobí celkom ako omyl, a napáchal len minimum nevyhnutného zla. V poslednom odseku som od danej záležitosti trochu odbočil, aby som si lepšie vyjasnil, čo som si o nej myslel odjakživa. Teraz zastávam názor, že s podstatou Keatsovho prípitku som vždy súhlasil. Keď problém postavím do politickej a spoločenskej roviny (a v tomto je môj pohľad originálny), treba zistiť, ako vhodne obmedzovať a usmerňovať fungovanie výskumu, bádania a, všeobecne, vedy.

Žiadny súdny človek nepopiera, že existencia laboratórií je škvrnou na našej civilizácii, alebo že to, ako nebezpečne jednoducho sa dnes dá prepravovať po územiach, ktoré boli po stáročia vyhradené tradičným aktivitám zbojníkov, a po moriach, odkiaľ revolučný charakter modernej civilizácie vypudil inštitúciu pirátstva, je jedným z najhanebnejších výsledkov Francúzskej revolúcie a anarchistického zmýšľania vo všeobecnosti. No namiesto toho, aby sa pozornosť zamerala na tieto následky nedostatočnej disciplíny a poriadku, ktoré rovnako odporujú pozitívnemu stavu, ako aj posvätnej zásade vyjadrenej v maxime Tomáša Akvinského – eadem res generatur conservantur in esse –, prehnaná záľuba v senzáciách dnešnej doby a chorobný sklon veriť tomu, čo sa píše v novinách, o ktorých sa nik nenazdáva, že by sa im bolo treba vyhýbať, umožnili rozvoj vedeckého myslenia.

Dôsledky bezmocnosti demokratických inštitúcií boli zatiaľ zaznamenané len v neveľkej miere. Okrem skutočnosti – hoci spornej, to treba napokon popravde povedať –, že bol objavený severný pól, a teraz aj spomínanej najnovšej informácie o objavení Perzie, sme závažných následkov spozorovali iba zopár. No ak si uvedomíme, čo tieto dva fakty samy osebe znamenajú, okamžite pochopíme, že stojíme zoči-voči skrytému rastúcemu nebezpečenstvu, ktoré sa nám zakrátko vynorí pred očami a budeme mu musieť čeliť.

Je nevyhnutné založiť Ligu proti vede, ktorá bude hájiť neodňateľné právo neznámych krajín na to, aby ostali aj naďalej neznáme, či právo neexistujúcich štátov na to, aby sa jedného dňa nestalo, že niekto naruší ich nestrannosť a prinúti ich vstúpiť do bojov skutočného sveta. Dokonca sa ani nedá povedať, že by sa to priečilo starým dobrým liberálnym zásadám. Anglická liberálna strana – teda strana, ktorá reprezentuje liberalizmus väčšmi než akákoľvek iná – sa takmer vždy (pravda, okrem prípadov, keď išlo o štátny záujem) držala pravidla, že život a inštitúcie v iných krajinách sú nedotknuteľné. Táto myšlienka je zároveň v súlade s čistým a posvätným postojom konzervatívcov, keďže jej cieľom je chrániť tradície, poriadok a spoločenskú disciplínu.

Výsledok tejto revolučnej taktiky sme nedávno videli v našej politike. Skupina pomätencov požadovala, aby bola v našej krajine nastolená monarchia. Ľahkomyseľne tak zaútočili na tradičný charakter monarchie, ktorej existencia má byť krásna a plná nadšenia – a to sa môže splniť iba vtedy, ak bude jestvovať v minulosti, mimo ľudských vášní a sentimentálnych výkyvov. Zaútočili aj na posvätný princíp tradície, ktorý vyžaduje a vždy vyžadoval, aby tradícia ostala v minulosti, kde sa jej prítomnosť nijako nedotkne ani sa k nej nepriblíži a nevyužije ju na vlastné účely.

Tento stav vecí je zničujúci. Nik nerozmýšľa nad tým, kam sa uberá a aký bude zajtrajšok. Pre niektorých by mal byť včerajškom. Takto pomedzi pochybnosti a nepríjemnosti plynú naše smutné, unavené dni.

Rázna a disciplinovaná reakcia je nevyhnutná. Revolučná nálada a nadbytok vedeckého myslenia – či skôr neusmerňovaného vedeckého myslenia – sa chcú všade na svete zmocniť reality. Včera vyhlásili, že objavili severný pól. Všetkými konzervatívne cítiacimi ľuďmi to otriaslo. Dnes vyhlásili, že Perzia existuje. Každému, pre koho tradícia znamená viac než slovo, vhŕkli do očí slzy. Zábrany vedcov nijako neovplyvnila krása básní nejakého Háfiza, Rúmího či Omara Chajjáma. Tieto významné mená z minulosti celkom zbytočne premenili svoju vlasť na čosi vzácne, neskutočné a nepravdivé. Dnešným demagógom nie je nič sväté. O čo sa ešte pokúsia? Na koľko si ešte trúfnu? Už chýba len dokázať, že Kristus bol skutočný, že existovala Rímska ríša, že politické boje v Grécku sa naozaj odohrali. Čo ešte chcú, novodobí barbari?

Dobre viem, že iba kričím do vetra. Nijaká Liga proti vede nevznikne. Nikto so mnou nepozdvihne hlas proti invázii týchto rozvracačov spoločnosti. Všetko sa podriadi „pokroku“, ktorý prináša „vedecké“ myslenie. V dnešnej dobe nemôžeme mať perzské koberce. Už sme stratili polárne kraje. Zajtra prídeme o čínsky hodváb a nožiarske umenie starého Japonska. Tak sa postupne vytratí všetka naša obživa, onedlho nás pohltí živočíšnosť a budeme nútení žiť ako akékoľvek iné zviera, budeme sa tešiť zdraviu ako hociktorá larva a dôverovať životu ako nejaká Patagónčanka či Čerokéz.

Nech tieto riadky z pera muža so záľubou v poriadku a tradícii prezradia tomu múdremu človeku, ktorý bude o desaťtisíc rokov skúmať našu zaniknutú civilizáciu a zameriavať sa na obdobie jej dekadencie, že nie všetci sa dali unášať prúdom, že sa tu našiel hlas, ktorý sa ozval i napriek všeobecnej nič nenamietajúcej zbabelosti.

Preklad: Lenka Cinková

Portugalský inštitút

Dekoratívne fejtóny,

Fernando Pessoa, 1914