Nikdy celkom nepochopím rozhovor, ktorý som pred mnohými rokmi viedol s istou dámou, ja som mal sedemnásť, ona tridsať. Bol Štedrý večer. Dohodol som sa so susedom, že ho prídem zobudiť a pôjdeme na polnočnú omšu, preto som si nešiel ani ľahnúť.

Býval som u notára Menesesa, jeho prvá žena bola moja sesternica. Jeho druhá manželka Conceição a jej matka ma láskavo privítali, keď som pred pár mesiacmi prišiel z Mangaratiby do Ria de Janeiro na prípravný kurz na univerzitu. V dvojpodlažnom dome na Senátnej ulici som viedol pokojný život vyplnený knihami, stretnutiami s niekoľkými známymi a občasnými prechádzkami. Rodina bola malá – notár, jeho žena, svokra a dve otrokyne. Dodržiavali staré obyčaje. O desiatej boli všetci vo svojich izbách, o pol jedenástej celý dom spal.

Nikdy som nebol v divadle, a keď som niekedy počul Menesesa, že sa tam chystá, prosil som ho, aby ma vzal so sebou. Svokra zakaždým vystrúhala grimasu a otrokyne sa smiali popod nos. Notár neodpovedal, obliekol sa, odišiel a vrátil sa až na druhý deň ráno. Neskôr som pochopil, že divadlo bola iba zámienka. Meneses mal románik s istou dámou, ktorá žila odlúčene od manžela, a raz týždenne spal mimo domu. Conceição spočiatku existencia milenky veľmi trápila, no časom rezignovala, zvykla si a napokon to pokladala za správne.

Láskavá Conceição! Hovorili jej „svätica“ a podľa toho, s akým pokojom znášala manželove poklesky, ňou bola aj naozaj. Mala vskutku miernu povahu bez veľkých výkyvov – ani smútkov plných sĺz, ani radostí plných smiechu. V tomto smere by mohla byť aj mohamedánkou. Zmierila by sa hoci aj s háremom, keby navonok všetko vyzeralo v poriadku. Nech mi Boh odpustí, ak jej krivdím. Bola krotká a pasívna. Aj tvár mala priemernú, ani peknú, ani škaredú. Povedali by ste o nej, že je jednoducho milá. O nikom sa nevyjadrovala zle, všetkým odpúšťala. Nedokázala nenávidieť, a ktovie, možno ani milovať.

V ten Štedrý večer odišiel Meneses do divadla. Bolo to v roku 1861 alebo 1862. Už som mal byť v Mangaratibe na prázdninách, ale ostal som na Vianoce, aby som videl polnočnú omšu v hlavnom meste. Rodina sa pobrala do postele vo zvyčajnom čase a ja som si oblečený a pripravený sadol do prednej izby. Odtiaľ prejdem do chodby a odídem bez toho, aby som niekoho zobudil. Od vchodu boli tri kľúče – jeden mal notár, druhý ja a tretí ostával v dome.

„Ale, pán Nogueira, čo budete robiť celý ten čas?“ pýtala sa ma matka Conceição.

„Čítať si, dona Inácia.“

Mal som so sebou román Traja mušketieri, starý preklad z Obchodného denníka, ak sa nemýlim. Sadol som si za stôl v strede izby, a kým dom spal, ja som vo svetle petrolejovej lampy znova vysadol na D’Artagnanovho chudého koňa a vydal sa za dobrodružstvom. O chvíľu som bol celkom pohrúžený do Dumasa. Čas letel, čo sa pri čakaní nestáva. Náhodou som začul odbiť jedenásť, takmer som si to nevšimol. Zrazu ma z čítania vytrhli tiché zvuky znútra domu. Niekto kráčal po chodbe vedúcej zo salóna do jedálne. Dvihol som hlavu a vo dverách sa vzápätí objavila tvár Conceição.

„Ešte ste tu?“ opýtala sa.

„Som, veď ešte nie je polnoc.“

„Vy teda máte trpezlivosť!“

Conceição vošla do izby a šúchala pritom domácimi papučkami. Mala na sebe biely župan, ledabolo previazaný v páse. Bola štíhla, pôsobila romanticky a hodila sa k môjmu dobrodružnému románu. Zatvoril som knihu. Sadla si oproti mne na stoličku vedľa pohovky.

Opýtal som sa, či som ju nechtiac hlukom nezobudil, no rýchlo odvetila: „Nie! Kdeže! Zobudila som sa len tak.“

Chvíľu som na ňu pochybovačne hľadel. Na očiach jej nebolo vidieť, že by sa práve zobudila, naopak, očividne ešte nespala. Niekto iný by vari premýšľal nad týmto postrehom, ale ja som ho rýchlo zapudil. Ani na um mi nezišlo, že možno nespí kvôli mne a klame, aby som sa netrápil. Ako som spomenul, bola láskavá, veľmi láskavá.

„Isto už bude čoskoro čas,“ poznamenal som.

„Aký ste len trpezlivý, keď čakáte a bdiete, kým sused spí! A ešte sám! Nebojíte sa duší z druhého sveta? Tuším ste sa zľakli, keď ste ma zbadali.“

„Začudoval som sa, keď som začul kroky, no hneď ste sa zjavili vy.“

„Čo ste čítali? Nehovorte, už viem, román o mušketieroch.“

„Presne tak, je skvelý.“

„Máte rád romány?“

„Áno.“

„Čítali ste už Čiernovlásku?“

„Od doktora Maceda? Mám ju v Mangaratibe.“

„Ja mám romány veľmi rada, no čítam málo, niet času. Aké romány ste už prečítali?“

Začal som ich vymenúvať. Conceição ma počúvala s hlavou opretou o operadlo a spod prižmúrených viečok na mňa upierala zrak. Občas si jazykom navlhčila pery. Keď som dorozprával, mlčala. Ostali sme tak niekoľko sekúnd. Potom zdvihla hlavu, oprela si lakte o opierky na stoličke, preplietla si prsty na rukách a položila na ne bradu, nespúšťajúc zo mňa veľké všímavé oči.

Možno sa nudí, pomyslel som si. Nahlas som povedal: „Dona Conceição, už asi bude čas a ja...“

„Nie, nie, ešte je skoro. Teraz som pozerala na hodiny, je iba pol dvanástej. Času dosť. Keď prebdiete noc, dokážete potom cez deň nezaspať?“

„Už som to dokázal.“

„Ja nie. Keď prebdiem noc, cez deň nevládzem a musím si zdriemnuť, čo i len na polhodinku. Už starnem.“

„Starnete? Vy, dona Conceição? Kdeže!“

Moje slová boli natoľko zápalisté, že sa usmiala. Zvyčajne gestikulovala pokojne a pohybovala sa pomaly. Teraz však prudko vstala, prešla na druhú stranu izby a prechádzala sa medzi oknom do ulice a dverami manželovej pracovne. Jej nefalšovaný zmätok na mňa silno zapôsobil. Hoci bola štíhla, pri chôdzi sa knísala, akoby jej padlo ťažko niesť vlastnú hmotnosť. Túto jej črtu som si nikdy neuvedomil tak výrazne ako v onú noc. Niekoľkokrát sa zastavila, preskúmala kúsok závesu alebo napravila predmet na bielizníku. Napokon zastala oproti mne, na druhej strane stola. Myšlienky jej zjavne blúdili iba v malom okruhu. Opäť sa začudovala, že čakám a bdiem, a ja som zopakoval, čo vedela – že som nikdy nezažil polnočnú omšu v hlavnom meste a nechcem ju zmeškať.

„Je ako omše na dedine, jedna ako druhá.“

„Možno, tu však bude dozaista viac prepychu aj ľudí. Veď aj Veľký týždeň je v meste krajší ako na vidieku. O sviatkoch svätého Jána a Antona ani nehovorím...“

Pomaličky sa predklonila. Oprela sa lakťami o mramorový stôl a tvár vložila do vystretých dlaní. Rukávy nemala zapnuté, takže skĺzli nadol a uvidel som jej predlaktia, veľmi bledé a okrúhlejšie, ako by človek čakal. Nebol to pre mňa
nový pohľad, no nepatril ani medzi tie bežné. V danej chvíli však na mňa hlboko zapôsobil. Žily mala také modré, že aj v šere by som ich vedel spočítať z miesta, kde som sedel. Jej prítomnosť ma prebrala väčšmi než kniha. Ďalej som rozprával o sviatkoch na dedine aj v meste a o kadečom, čo mi prišlo na um. Sám neviem prečo, preskakoval som z témy na tému, odkláňal sa od jednej a vracal sa k predchádzajúcej, smial som sa, aby sa usmiala aj ona a odhalila žiarivo biele rovné zuby. Oči nemala čierne, ale veľmi tmavé. Nos dlhý, úzky, trošičku zakrivený, čo jej dodávalo spýtavý výraz.

Keď som trochu zvýšil hlas, napomenula ma: „Tichšie! Zobudíte mamu.“

Tešilo ma, že sa neposunula ďalej, lebo takto mala hlavu blízko mojej. V skutočnosti nebolo treba rozprávať nahlas, aby sme sa počuli. Obaja sme šepkali, ja väčšmi, keďže som viac hovoril. Ona občas veľmi zvážnela a jemne zvraštila čelo. Napokon sa unavila, zmenila polohu aj miesto. Obišla stôl a prisadla si ku mne na pohovku. Otočil som sa a letmo som zazrel špicu jej papučiek. Trvalo to však len chvíľočku, potom si sadla a dlhý plášť všetko zakryl. Spomínam si, že papučky boli čierne.

Conceição potichučky povedala: „Mama je ďaleko, ale má veľmi ľahký spánok. Keby sme ju teraz zobudili, tak skoro by, chuderka, nezaspala.“

„So mnou je to rovnako.“

„Prosím?“ opýtala sa a naklonila sa ku mne, aby lepšie počula.

Presadol som si na stoličku vedľa pohovky a zopakoval svoje slová. Zasmiala sa tej náhode, ona má tiež ľahký spánok. Takže sme traja s ľahkým spánkom.

„Niekedy som ako mama. Zobudím sa a neviem už zaspať, iba sa prehadzujem na posteli, vstanem, zapálim sviečku, prejdem sa, znovu si ľahnem, a nič.“

„To sa vám stalo aj dnes?“

„Nie, nie, kdeže!“ vyhŕkla.

Nerozumel som, prečo zapiera, a možno ani ona. Chytila konce opasku a udierala si nimi o kolená, vlastne iba o pravé, keďže si preložila nohu cez nohu. Potom rozprávala o snoch a vyhlásila, že nočnú moru mala len raz v živote, ešte v detstve. Chcela vedieť, či ich mávam aj ja. Rozhovor plynul pomaly ďalej a ja som zabudol na čas aj na omšu. Keď som dorozprával príbeh či niečo vysvetlil, vytasila sa s inou otázkou alebo témou, a ja som sa opäť rozhovoril.

Občas ma zahriakla: „Tichšie, tichšie...“

Sem-tam sme sa odmlčali. Zo dva razy akoby zaspala, no po chvíli otvorila oči bez najmenšej známky ospalosti či únavy. Akoby ich zatvorila, len aby lepšie videla. V jednom z tých prípadov dozaista zbadala, aký som ňou očarený, a opäť zatvorila oči, už neviem, či rýchlo, alebo pomaly. Niektoré dojmy z tej noci mám pomiešané a zmätené. Protirečím si a pletiem sa. Jasne si však pamätám, že v jednom okamihu sa premenila z milej ženy na krásnu, ba nádhernú. Vstala a založila si ruky na prsiach. Z úcty k nej som sa chcel tiež postaviť, ale nedovolila mi to, položila mi ruku na plece a prinútila ma ostať sedieť. Usúdil som, že chce niečo povedať. No striasla sa, akoby jej po chrbte prebehli zimomriavky, zvrtla sa a išla si sadnúť na stoličku, kde ma našla čítať. Odtiaľ hodila okom na zrkadlo nad pohovkou a začala hovoriť o dvoch rytinách na stene.

„Tie obrazy sú už staré. Požiadala som Chiquinha, aby kúpil nové.“

Chiquinho bol jej manžel. Obrazy vyjadrovali jeho hlavné zameranie. Jeden znázorňoval Kleopatru, druhý si už nepamätám, ale boli na ňom ženy. Oba boli všedné, vtedy sa mi nezdali škaredé.

„Sú pekné,“ poznamenal som.

„Pekné, no poznačené časom. Okrem toho, radšej by som tu mala dve svätice. Tieto sa hodia skôr do mládeneckej izby alebo k holičovi.“

„K holičovi? Neverím, že ste niekedy u nejakého boli.“

„Nebola, ale predpokladám, že kým klienti čakajú, rozprávajú sa o dievčatách a flirtoch a domáci pán ich rád poteší pohľadom na pekné ženy. Do domácnosti sa však podľa mňa nehodia. Aspoň si myslím, ale ja mám veľa čudných názorov. Tak či onak sa mi nepáčia. Ja mám v izbe pri kľačadle svoju patrónku, veľmi peknú Pannu Máriu Nepoškvrneného počatia. Ale je to socha a nedá sa zavesiť na stenu, a ani by som to nechcela.“

Kľačadlo mi pripomenulo omšu, uvedomil som si, že už je možno neskoro, a chcel som na to poukázať. Zdá sa mi, že som aj otvoril ústa, ale hneď som ich zavrel a počúval jej nežný, pôvabný, vláčny hlas, ktorý ma ukolísal, až som zabudol na omšu i na kostol. Hovorila o svojej dievčenskej zbožnosti. Potom mi porozprávala pár príbehov z bálov a prechádzok, niekoľko spomienok z ostrova Paquetá, všetko prepletené. Rečnila takmer bez prestávky. Keď ju unavila minulosť, rozhovorila sa o prítomnosti, o starostlivosti o rodinu a domácnosť; pred svadbou ju zveličovali, no v skutočnosti to bola hračka. Hoci mi to nepovedala, vedel som, že sa vydala v dvadsiatich siedmich.

Teraz sa nepresúvala ako na začiatku, polohu skoro nezmenila. Veľké oči už neupierala na mňa, ale bezcieľne blúdila pohľadom po stenách.

„Treba tu nanovo vytapetovať,“ prehodila po chvíli, akoby sama pre seba.

Prisvedčil som, len aby reč nestála, a prerušil som ten hypnotický sen, ktorý mi zväzoval jazyk a opantával zmysly. Rozhovor som chcel i nechcel zakončiť. S námahou som od nej odtrhol zrak, aj to len zo slušnosti. Keď som si však uvedomil, že to môže vyzerať, akoby ma nudila, opäť som sa na ňu zahľadel. Rozhovor viazol. Na ulici bolo ticho ako v hrobe.

Začas, neviem ako dlho, sme mlčali. Iba občas zašuchotala myš v pracovni a ten zvuk ma naostatok prebral z ospanlivosti. Chcel som naň upozorniť, ale nevedel som, ako začať. Conceição vyzerala tuho zamyslená.

Zrazu som začul, ako niekto búcha na okno a volá: „Polnočná omša! Polnočná omša!“

„Už je tu váš spoločník,“ povedala a vstala. „Aké vtipné! Mali ste ho prísť zobudiť vy a prišiel on. Bežte, už je isto čas. Zbohom.“

„Naozaj je už polnoc?“ opýtal som sa.

„Určite.“

„Polnočná omša!“ ozvalo sa znova zároveň s klopaním.

„Bežte, bežte. Nech na vás nečaká. Bola to moja vina. Zbohom, dovidenia zajtra.“

A Conceição rovnakým knísavým krokom zamierila potichučky do chodby. Vyšiel som von a pripojil sa k susedovi, ktorý čakal na mňa. Zamierili sme do kostola. Počas omše sa mi pred kňazom neraz zjavil obraz Conceição. Pripíšme to na vrub mojim sedemnástim rokom. Nasledujúce ráno som pri raňajkách rozprával o polnočnej omši a o ľuďoch, ktorí prišli do kostola, ale Conceição nedala najavo ani štipku záujmu. Cez deň sa správala ako obyčajne, prirodzene a milo, a ničím nepripomenula náš nočný rozhovor.

Na Nový rok som odišiel do Mangaratiby. Keď som sa v marci vrátil do Ria de Janeiro, notár už zomrel na mŕtvicu. Conceição bývala vo štvrti Engenho Novo, ale nenavštívil som ju ani sme sa viac nestretli. Neskôr som sa dopočul, že sa vydala za manželovho koncipienta.

Machado de Assis: 8x

Portugalský inštitút, 2020

Preklad: Silvia Slaničková

Poviedka je zverejnená so súhlasom vydavateľstva Portugalský inštitút.