Teodore otec oznámil, že mama zmizla, cez oceán. Nevzala si ani občiansky, ani šaty, nič. Ráno som sa zobudil a už tu nebola. Teodora chcela vedieť, čo na to sestra. Už spolupracujeme s políciou. Petra mi veľmi pomáha.

Po telefonáte presedela niekoľko hodín vo svojom prenajatom americkom byte a pozerala do tmy. Potom napísala mail na univerzitu vo svojom rodnom meste. Nového akademického pracovníka nehľadali, ale Teodora mala niekoľko publikácií v top vedeckých časopisoch a učila na prestížnej univerzite. Bola si istá, že jej ponuku prijmú.

Pred tým, než sa začala baliť, zavolala Petre. O mame zatiaľ nevieme nič nové. Jej hlas bol chladný a pokojný.

***

Teodora sa zobudí ešte za tmy a pri prvej rannej cigarete si predstavuje život mníšok.

Pozerá na červenejúcu oblohu nad Belehradom a rozmýšľa, čo rehoľníčky raňajkujú. Možno by poznala odpoveď, keby v detstve nezanevrela na vieru.

Myšlienky na kláštorný život zaženie prípravou lievancov, zvykom z Ameriky. Ešte raz si prejde dnešnú prednášku – bombardovanie, rok 1999.

***

Prednášková sála je ráno plná chlapcov v košeliach a dievčat v drahých šatách a s topánkami na vysokých podpätkoch. Na výučbu sa tu stále chodí v najlepšom oblečení.

Deväťdesiate roky zaujímajú študentov najviac, aj keď niektorí z nich vtedy ešte ani neexistovali. Budovy, ktoré dodnes odhaľujú svoje vnútornosti, im však tie časy pripomínajú.

24. marca 1999 sa začalo 78-dňové bombardovanie Srbska lietadlami NATO. Prišlo pri ňom o život približne tisíc členov bezpečnostných zložiek a podľa niektorých odhadov asi päťsto civilistov. Lietadlá mali cieliť iba na objekty vojenského významu, pri bombardovaní však bola zasiahnutá aj nemocnica, šesťsto kilometrov železničných dráh či kultúrne pamiatky.

Poslucháči si sústredene zapisujú Teodorine slová, ktoré kedysi počúvali aj študenti v Amerike. Sú to slová s medzinárodnou značkou kvality.

***

Teodorina pamäť je nemilosrdne dokonalá. Budovy si pamätá s čerstvými ranami, miznúce v prachu.

Otec po prvých dňoch náletov vypozoroval, že bomby nepadajú náhodne, stačilo sa preto vyhýbať niektorým miestam. Nerušene chodil do práce a vo štvrtky hrával karty ako vždy. Iba raz sa vrátil so zakrvavenou tvárou. Kráčal vedľa sídla televízie, ktorú akurát zasiahli bomby. Ľudia sa oprášili a pokračovali ďalej. Napriek mŕtvym bol na uliciach čulý ruch.

Teodora si pamätá otcovu dlaň, ktorú kŕčovito stískala, popol, čo pomaly sadal do vlasov, ohlušujúce prúdenie vlastnej krvi a nevestu v okne reštaurácie, ktorej šaty boli ešte biele.

Spomienky z detstva boli fotografie a krátke filmy. Zastavovala ich na jednotlivých scénach a vnímala detaily, podrobovala ich pozorným rozborom. Ona sama v nich figurovala iba ako jedna z postáv, oddelená od svojej pozorovateľky.

***

Teodorinu obednú pauzu tradične vypĺňa šalát a písanie príspevku na konferenciu. Kúsok jedla – veta. Digitálne tango.

Dnes sa jej prsty pohybujú akosi nesynchrónne. Chrúme mladý špenát a stráca sa vo svojej nemilosrdnej zbierke obrazových materiálov, kde nikdy nič nechýba.

Vedľa spomienok na bombardovanie leží záznam z augusta toho istého roku, iba dva mesiace po skončení chirurgického vyrezávania vojenských cieľov z mapy Srbska.

Zatmenie Slnka.

Tento film nevyberá skoro nikdy. Začína sa rýchlym sledom obrazov.

Zatemnené okná.

Ľudoprázdne ulice.

Klopanie na dvere.

Otvorí mama. Alebo otec?

Zastavuje film a zatláča ho pod nánosy prachu, ktoré sa sypú zo záznamov o bombardovaní.

Znova sa sústredí na biely monitor s blikajúcim kurzorom. Ešte jeden paragraf. Poobede má interview.

***

Teodoru víta cudzinka lámaným srbským pozdravom. Dobar dan! Som rada, že ste si na mňa našli čas. Prichádza z inej slovanskej krajiny a zaujíma ju rozpad vzťahov na Balkáne. Jej prvá otázka smeruje k bombardovaniu.

Teodora si zapáli a privrie oči. Dnes sa tejto téme nevyhne.

Odniekiaľ z diaľky počuť zvony.

Krásny, ten Chrám svätého Sávu.

Teodora sa na cudzinku nechápavo pozrie, potom si uvedomí, že ten monotónny dunivý zvuk už počúvajú pridlho.

Aby zahnala rozpaky, vytiahne z repertoára spomienku, ktorá má u cudzincov vždy úspech. V ktorýsi deň bombardovania kráčala po ulici z obchodu, kam ju po mlieko poslala mama. Slnko už zapadlo, ale obloha bola ešte ružová. Na ulici stála suseda a so záujmom pozerala do neba. Vidíš tú žiarivú bodku? Nahráva všetko, čo robíme. Teodora zastala pri nej a nechápavo pozerala na hviezdu.

Teta, ale to je Venuša.

Áno. Venuša nás špehuje.

Encyklopédiu o vesmírnych telesách prečítala už v ôsmich rokoch. Usilovala sa vysvetliť susede rozdiel medzi pohybujúcim sa satelitom a nehybnou hviezdou, ženu však nepresvedčila. Ešte ten istý týždeň si zo strechy svojho domu odmontovala televízny satelit, aby ju Američania nezamerali.

Cudzinka sa zasmeje, na chvíľu je atmosféra skoro priateľská. Mladá žena sa však príliš sústredí na svoje otázky, nevníma Teodorinu náladu. Prudko otočí rozhovor k svojej téme. Teodora si povzdychne a spomenie si na svoj americký profesionálny tréning. Už je len meravým okom nad mikroskopom a mechanickými ústami plnými odborných termínov.

***

Teodora na zastávke električky fajčí a preberá sa svojou spomienkovou videotékou. Stále zatláča záznam z dňa zatmenia Slnka, ktorý sa jej počas interview neodbytne vracal spod nánosov prachu.

Zahasí cigaretu a začne si listovať v denníkoch, ktoré na ňu kričia v neďalekom novinovom stánku. Sklamane odloží aj posledný z dnešného rána. Opäť nič. Žiadna správa o nezvestnej matke, ani o neznámej starej žene v márnici.

Električka vchádza na zastávku, no Teodora sa náhle rozhodne nenastúpiť.

Vyberie sa opačným smerom, k sestre.

Petra ju privíta takmer stoicky. Nemám žiadne nové správy o mame.

Viem, prišla som za tebou.

Petra iba mykne plecami a začne pripravovať kávu. Teodora prstom mapuje kvety na gumenom obruse a kútikom oka pozoruje šedivejúceho muža, ktorý ticho sedí obďaleč. Vie, že ju z tohto uhla nevidí, na pravé oko oslepol už dávno. Mohla by jeho rozpľasknutý nos a vrásky skúmať úplne otvorene, ale neznesie priamy pohľad na jeho tvár.

Sestra pred ňu postaví kvietkovanú šálku, potom sa otočí k manželovi. Je čas na lieky. Pomôže mu vstať. Muž už nie je taký statný ako kedysi, ale Petru stále o hlavu prevyšuje. Oprie sa do nej celou svojou váhou a bez slova odídu do spálne.

Teodora čaká, kým sa zrniečka kávy usadia na spodku šálky, a pozerá na fotky, ktoré má sestra pripevnené na chladničke.

Petra sa vráti a sadne si oproti Teodore.

Zapáli si a bez slova ponúkne aj sestru.

Ticho fajčia.

Po zahasení ohorkov Teodora položí dlaň na Petrinu chladnú ruku. Petra ju neodtiahne. Má nehybnú tvár, ale Teodore sa na chvíľu zdá, že pod dlaňou cíti slabý tep.

***

Teodora doma vo svojej teplej mäkkej posteli zavrie oči a zo svojej dokonalej pamäťovej karty vyberie spomienku z leta 1999.

***

Na televíznej obrazovke sa dookola opakuje to isté – varovanie prezidenta Miloševiča, aby ľudia počas prebiehajúceho zatmenia nevychádzali von. Špeciálne atmosférické zmeny môžu spôsobiť poškodenie zraku, vysoký tlak, srdcové ťažkosti, zvýšenú hladinu cukru a časté močenie.

Belehrad je jedenásteho augusta vyľudnený. Malá Teodora sa snaží potajomky zahliadnuť magické čierne slnko, ktoré má spôsobiť toľko zlého. Mama na ňu prísne striehne a vždy ju od okna odtiahne. Aj otec celý deň sedí v kresle a napäto pozerá televízny prenos.

Teodore sa podarí zmiznúť v rodičovskej spálni a nedočkavo odtiahnuť záves. Vonku je šero, ale nie tma. Pozerá na oblohu a pocíti tlak v podbrušku. Prekríži nohy. Ešte chvíľu. Uprene pozerá do neba a strach, že oslepne, sa mieša s túžbou zapamätať si tento deň.

Po chodníku kráča známa silueta, ale Teodora je kamerou namierenou na oblohu.

Zaklopanie na dvere všetkých prekvapí.

Teodora pustí záves a pribehne do obývačky. Pozrú sa na seba a po bleskovej mĺkvej dohode otec vstane a spýta sa, kto je.

Petra.

Okamžite otvorí. Duša moja, čo teraz robíš vonku...

Mama s Teodorou inštinktívne vstanú. Teodora spoza mamy zíza na svoju o desať rokov staršiu sestru ako na zatmenie.

Zaschnutá krv lemuje Petrinu strapatú hlavu, červené stužky sa spájajú na jednom mieste v čiernych vlasoch. Hnedé oko sa stráca v modrofialovom opuchu.

Mama, tata, vezmite na naspäť.

Rodičia majú v očiach príliš veľa emócií na to, aby ich Teodora vedela identifikovať. Vstrebávajú tvár svojej najstaršej, neschopní slova. Potom sa mama pomaly pozrie ponad jedno Petrino plece, ponad druhé, do susedných okien, kde sa mihla záclona.

Choď domov, Petra. Čo si pomyslia ľudia?

Čas medzi Petriným pomalým otočením a zabuchnutím dverí je nekonečný. V tých zamrznutých sekundách si Teodora všimne, ako sa vráska na sestrinom čele prehlbuje a zvyšok tváre jej stvrdne na kameň.

Prvý znak Petrinej transformácie.

Potom malíček, prstenník a prostredník na ľavej ruke – tri prsty, v ktorých prestáva prúdiť krv. Nikto iný si tú zmenu nevšimne.

Stále chodí, hýbe rukami a hlavou. Jej koža má stále ľudskú farbu.

Ale Teodora vidí, že Petra prestáva dýchať, krvácať, plakať.

***

Mama sa v ten večer s otcom poháda. Teodora počuje otca kričať. Čo iné sa od muža, ktorý chodil počas vojny v Bosne kradnúť televízory z opustených domov, dalo čakať? Mama sa potom dlho do noci modlí k svätým ikonám. Teodora počuje jej monotónne rytmické odriekavanie.

Aj ona odriekava. Dookola si opakuje, že jej zatmenie poškodilo zrak.

***

Teodora sa zobudí ešte za tmy a fajčí. Googli si fotografie kláštorných izieb.

Na raňajky má výnimočne ovsenú kašu, akú im robievala mama. Každú lyžicu si pozorne prezrie, pofúka a z videotéky vyberá spomienky.

Rozhodne sa po dlhom čase zase prejsť Belehradom.

Neďaleko kaviarne v parku Tašmajdan si všimne svoju cudzinku. Dnes je oblečená športovo. Teodora ju pozoruje. Cudzinka bežecky prešľapuje pred budovou rozhlasu a televízie. Chvíľu to vyzerá, že už odíde, ale potom sa znova vráti.

Teodora ju pozdraví.

Nechápem to, cudzinka ukáže na novú bielu budovu, vyrastajúcu z pôvodnej ruiny. Staré kachličky, káble aj rúry trčia von a ťahajú sa za slnkom ako špinavé rastliny. Prečo to neopravíte? Alebo nezbúrate? Je to iba rozpadnutá budova a voláte ju pamätník.

Teodora iba pokrčí plecami.

Cudzinka beží na ďalšie interview.

***

Smrť zanecháva toľko stôp. Tak prečo sme práve my žiadne nenašli?

Teodora s otcom aj Petrou sa zhodli na jedinom vysvetlení, prečo matkino telo neexistuje, dýchajúce či chladné.

Kontaktovali všetky ženské kláštory v Srbsku, nebolo ich zase tak veľa.

Nedozvedeli sa však celkom nič. Človek, ktorý prekročí prah kláštora, už pre vonkajší svet neexistuje. Z tejto podoby sa vyzliekol ako had zo starej kože. Stane sa bratom alebo sestrou, má nové meno, nové šaty a šancu na svätú budúcnosť.

Teodora začuje zvony. Pomaly vykročí k zastávke. Pri čakaní na električku znova listuje v srbských denníkoch.

Poviedka je z knihy Hotel Balkán, ktorá vychádza vo vydavateľstve KK Bagala.

Knihu ilustroval Marco Rapant.