Emma Zunzová

14. januára 1922 po návrate z textilnej fabriky Tarbuch a Loewenthal našla Emma Zunzová v predsieni list z Brazílie, v ktorom sa písalo, že jej zomrel otec. Na prvý pohľad ju oklamala obálka a známka; potom ju znepokojilo cudzie písmo. Deväť či desať riadkov sa snažilo zaplniť stránku; Emma si na nej prečítala, že pán Maier omylom užil prisilnú dávku veronalu a skonal 3. dňa tohto mesiaca v nemocnici v Bagé. Pod správu sa podpísal akýsi Fein či Fain z Rio Grande, ktorý býval v rovnakom penzióne ako Emmin otec a nevedel, že list posiela dcére mŕtveho.

Emma pustila list na zem. V prvej chvíli pocítila nevoľnosť a podlomili sa jej kolená; nasledoval pocit slepej viny, neskutočnosti, chladu a strachu; potom si želala, aby už bol ďalší deň. Vzápätí si však uvedomila, že to želanie je nezmyselné, lebo smrť jej otca je to jediné, čo sa vo svete stalo a navždy to tak zostane. Zodvihla list a vošla do svojej izby. Potajomky ho vložila do jednej zo zásuviek, akoby už vtedy poznala budúcnosť. Možno ju už začínala tušiť; možno už bola tou, ktorou sa mala stať.

V hustnúcej tme až do konca dňa Emma oplakávala samovraždu Manuela Maiera, ktorý sa kedysi v šťastných dňoch volal Emanuel Zunz. Spomenula si na letá strávené na farme pri Gualeguay, spomenula si (snažila sa spomenúť) na svoju mamu, spomenula si na domček v Lanúse, ktorý im zobrali a predali na dražbe, spomenula si na žlté kosoštvorce vitráže, spomenula si na rozhodnutie o väzbe a na potupu, spomenula si na anonymné udanie o „pokladníkovej sprenevere,“ spomenula si (ale na to nikdy nezabudla), ako jej otec v posledný večer, keď ho videla, prisahal, že zlodejom je Loewenthal. Loewenthal, Aaron Loewenthal, kedysi vedúci fabriky, dnes jeden z majiteľov. Emma strážila toto tajomstvo od roku 1916. Nikomu sa s ním nezverila, ani najlepšej priateľke Else Ursteinovej. Možno sa chcela vyhnúť nedôverčivosti nezasvätených; možno verila, že to tajomstvo ju spája s neprítomným otcom. Loewenthal nevedel, že ona to vie; Emma Zunzová si z tejto zanedbateľnej skutočnosti vyvodila, že má nad ním moc.

V tú noc nespala a keď prvé svetlo obkreslilo rám okna, mala premyslený dokonalý plán. Snažila sa, aby ten deň, hoci sa jej zdal nekonečný, ubehol ako ostatné. Vo fabrike sa šírili klebety o štrajku; Emma bola ako vždy proti akémukoľvek násiliu. Keď jej o šiestej skončila zmena, zašla s Elsou do ženského klubu s telocvičňou a bazénom. Zapísali sa; musela zopakovať a vyhláskovať svoje meno a priezvisko; musela so smiechom prijať vulgárne poznámky pri vstupnom vyšetrení. S Elsou a s mladšou zo sestier Kronfussových sa dohodli, do ktorého kina pôjdu v nedeľu popoludní. Potom dievčatá hovorili o svojich chlapcoch a Emma sa podľa očakávaní nezapojila. V apríli mala mať devätnásť, no muži v nej stále vyvolávali takmer patologický strach... Keď sa vrátila domov, uvarila si tapiokovú polievku so strukovinou, najedla sa, ľahla si a prinútila sa zaspať. Takto namáhavo triviálne strávila predvečer ˗ piatok pätnásteho.

V sobotu ju zobudila nedočkavosť. Nebol to nepokoj, bola to nedočkavosť a mimoriadna úľava, že konečne nastal ten deň. Už nemusí plánovať a predstavovať si; o pár hodín bude všetko jednoduché. V denníku La Prensa si prečítala, že v ten večer výpláva Nordstjärnan do Malmö z doku číslo 3; zatelefonovala Loewenthalovi, naznačila, že mu chce povedať niečo o štrajku tak, aby sa o tom ostatné zamestnankyne nedozvedeli, a prisľúbila, že po zotmení príde k nemu do kancelárie. Triasol sa jej hlas; roztrasený hlas pasoval k udavačke. Okrem toho sa v to ráno neudialo nič pamätihodné. Emma pracovala do dvanástej a dohodla si s Elsou a s Perlou Kronfussovou podrobnosti nedeľnej prechádzky. Poobede si ľahla a v hlave si so zavretými očami znovu prešla svoj plán. Pomyslela si, že posledná etapa určite nebude taká strašná ako prvá a určite jej prinesie pocit víťazstva a spravodlivosti. Z ničoho nič rozrušene vyskočila z postele a utekala ku komode. Otvorila zásuvku; tam, kde ho uložila predvčerom večer, pod fotografiou Miltona Sillsa, bol list od Faina. Určite ho nikto nevidel; prečítala si ho a potom ho roztrhala.

Vyrozprávať realisticky, čo sa stalo v ten večer, by bolo ťažké a možno aj nepatričné. Jedným z príznakov všetkého pekelného je neskutočnosť. Tá občas zmierňuje hrôzostrašnosť a občas ju umocňuje. Ako vierohodne vyrozprávať skutok, ktorému takmer neverila ani tá, čo ho vykonala? Ako zrekonštruovať ten mätúci okamih, ktorý dnes pamäť Emmy Zunzovej odmieta a zahmlieva? Emma bývala vo štvrti Almagro na Liniersovej ulici; vieme, že v to popoludnie šla do prístavu. Možno na neslávnej promenáde Paseo de Julio videla svoj odraz znásobený vo výkladoch, osvetlený reflektormi a vyzliekaný mnohými pármi očí, no rozumnejšie je domnievať sa, že sa spočiatku nenápadne potulovala v tieni ľahostajného podlubia... Vošla do dvoch či troch barov a pozorovala, ako si počínajú iné ženy. Napokon natrafila na chlapov z lode Nordstjärnan. Jeden z nich, veľmi mladý, v nej vyvolal obavy, že by mohla pocítiť nehu, a tak si vybrala druhého, hádam nižšieho ako ona a hrubého, aby precítila tú hrôzu v najčistejšej forme. Chlap ju zaviedol k dverám a odtiaľ do tmavej chodby a odtiaľ na kľukaté schody a odtiaľ do vestibulu (v ktorom bolo okno s rovnakou vitrážou ako v dome v Lanúse) a potom do chodby a potom do dverí, ktoré sa za nimi zavreli. Závažné udalosti sa dejú mimo času, či už preto, že to, čo nasleduje, úplne prevalcuje bezprostrednú minulosť, alebo preto, že sa odohrávajú akoby nelineárne.

Pomyslela si Emma Zunzová v tom okamihu mimo času, v tom zmätenom neporiadku nesúvisiacich a strašných pocitov aspoň raz na muža, ktorý bol dôvodom jej obety? Ja sa domnievam, že raz si naňho pomyslela a tá myšlienka ohrozila celý jej nešťastný zámer. Napadlo jej (nemohlo jej to nenapadnúť), že otec kedysi robil matke tú strašnú vec, čo teraz robia jej. Trochu ju tá myšlienka prekvapila a hneď sa pred ňou ukryla do závratu udalostí. Chlap zo Švédska či Fínska nevedel po španielsky; bol pre Emmu len nástroj, tak ako ona pre neho, ibaže ona jemu poslúžila ako nástroj rozkoše a on jej ako nástroj na dosiahnutie spravodlivosti.

Keď Emma ostala v izbe sama, otvorila oči až po chvíli. Na nočnom stolíku ležali peniaze, ktoré tam nechal chlap. Emma vstala a roztrhala ich, tak ako predtým list. Roztrhať peniaze je bezbožné ako vyhodiť chlieb; oľutovala to, len čo to spravila. Správať sa povýšenecky práve v ten deň... Strach celkom ustúpil smútku jej tela a pocitu hnusu. Hnus a smútok ju spútavali, no Emma predsa pomaly vstala a obliekla sa. V izbe už zvädli všetky farby; slnko neodvratne zapadalo. Emme sa podarilo odtiaľ odísť bez povšimnutia; na rohu nastúpila do električky, ktorá smerovala na západ. Sadla si, podľa plánu, na najprednejšie sedadlo, aby jej cestujúci nevideli do tváre. Možno ju upokojilo sledovať fádny zhon ulíc a utvrdiť sa v tom, že chod vecí sa nenakazil tým, čo sa práve stalo. Cestovala cez čoraz menšie a čoraz nevýraznejšie štvrte a zabúdala na ne v momente, keď jej zišli z očí. Vystúpila na križovatke Warnesovho bulváru s ktorousi bočnou ulicou. Únava jej paradoxne pomáhala, lebo ju nútila viac sa sústrediť na detaily dobrodružstva a zakrývala jeho podstatu a cieľ.

Aarona Loewenthala všetci považovali za seriózneho muža; pre pár ľudí, čo ho dobre poznali, bol lakomec. Býval sám v byte nad fabrikou. Na spustnutom predmestí sa bál zlodejov; dvor fabriky strážil pes a všetci vedeli, že v zásuvke písacieho stola má revolver. V uplynulom roku dôstojne oplakal nečakanú smrť svojej manželky – z rodiny Gaussovcov, s ktorou vyženil slušné veno, – ale jeho skutočnou vášňou boli peniaze. S hanbou sám pred sebou priznával, že má menší talent na zarábanie než na šetrenie. Bol veľmi pobožný; veril, že má s Pánom tajnú dohodu, že nemusí konať dobro, ak sa bude namiesto toho modliť a bude oddaný cirkvi. Plešatý, tlstý muž v smútočnom oblečení s tmavými okuliarmi a svetlou bradou stál pri okne a čakal na dôverné správy od robotníčky Zunzovej.

Videl ju, ako odsunula mrežu (ktorú zámerne privrel) a prešla cez pochmúrne patio. Videl, ako sa okľukou vyhla psovi na reťazi, keď začal štekať. Pery Emmy Zunzovej sa neprestajne hýbali, akoby sa potichu modlila; unavene opakovali vetu, ktorú si má pán Loewenthal vypočuť pred tým, než zomrie.

Neudialo sa to tak, ako si to Emma Zunzová naplánovala. Od rána predchádzajúceho dňa si sama seba predstavovala, ako odhodlane namieri revolver, prinúti toho špinavca priznať svoje špinavosti a potom zrealizuje odvážnu stratégiu, ktorá umožní božiemu zákonu zvíťaziť nad zákonom ľudským. (Nie že by sa bála trestu, no keďže bola nástrojom spravodlivosti, nechcela byť potrestaná.) Jeden jediný výstrel do hrude mal spečatiť Loewenthalov osud. Ale odohralo sa to inak.

Zoči voči Aaronovi Loewenthalovi necítila Emma až takú silnú potrebu pomstiť svojho otca ako potrestať potupu, ktorú kvôli tomu podstúpila. Po tom dokonalom zneuctení ho nemohla nezabiť. Na divadielko nebol čas. Sadla si a nesmelo sa Loewenthalovi ospravedlnila, odvolávala sa (v záležitosti udavačstva) na lojálnosť voči zamestnávateľovi, vyzradila mu niekoľko mien, naznačila, že v tom sú zapletení aj ďalší a zrazu stíchla, akoby ju premohol strach. Dosiahla tým, že Loewenthal vyšiel z kancelárie, aby jej doniesol pohár vody. Kým sa vrátil z kuchyne, s nedôverčivým ale zhovievavým výrazom, Emma vybrala zo zásuvky ťažký revolver. Dvakrát stlačila spúšť. Veľké telo spadlo na zem, akoby ho zložil rachot výstrelu a dym, pohár sa rozbil, v tvári sa zračilo prekvapenie a hnev, ústa chrlili nadávky v španielčine a jidiš. Urážky nemali konca kraja; Emma musela znova vystreliť. Pes priviazaný na reťazi vo dvore začal štekať a z vulgárnych pier prudko vytryskla krv na bradu a na šaty. Emma začala recitovať obžalobu, ktorú mala pripravenú („Pomstila som svojho otca a nik ma za to nebude môcť potrestať...“), no svoju reč nedokončila, lebo pán Loewenthal bol už mŕtvy. Nikdy sa nedozvedela, či stihol porozumieť. Nervózne štekanie jej pripomínalo, že ešte nesmie poľaviť. Rozhádzala pohovku, rozopla mŕtvole sako, vzala mu z nosa špinavé okuliare a položila ich na kartotéku. Potom zdvihla telefón a zopakovala to, čo ešte mnohokrát zopakuje rovnakými, ale aj inými slovami: „Stalo sa niečo nepredstaviteľné... Pán Loewenthal si ma zavolal pod zámienkou, že chce vedieť o štrajku... Zneuctil ma a ja som ho zabila...“

Ten príbeh bol naozaj nepredstaviteľný, no všetci mu uverili, lebo bol v podstate pravdivý. Skutočný bol tón hlasu Emmy Zunzovej, skutočná bola jej hanba, skutočná bola jej nenávisť. Skutočné bolo aj poníženie, ktoré zažila; nepravdivé boli len okolnosti, čas a jedno či dve vlastné mená.

Preklad: Barbara Sigmundová

Zobraziť diskusiu (0)