LANA LUX
Kukolka

Prvá časť

Na začiatok si nepamätám. Spomínať si začínam približne od piatich rokov. Bol rok 1993. To som si však vypočítala až neskôr. Lebo v roku 1995, krátko pred zápisom do školy, mi povedali, že mám sedem.

Mám pocit, že počas môjho detstva bola iba zima. Spomínam si na obrovskú studenú spálňu a na kovové postele. Stáli v nekonečných radoch. Tam sme spávali. V noci a aj poobede. Všetko, čo sme v detskom domove smeli robiť, malo presné pravidlá. Aj spánok.

Najprv sme všetci museli ísť na záchod. Potom sme sa museli vyzliecť a poskladané šaty odovzdať. Nemohli sme si na sebe nechať nič, ani len nohavičky. A to aj vtedy, keď zase nefungovalo kúrenie. Veľa detí sa totiž pocikávalo, a aby oblečenie nebolo špinavé, museli sme spávať všetci nahí. Neprekážalo mi, že deti, ktoré sa napriek trestu stále pocikávali, museli spávať nahé. Ale mnohí z nás sa nie, no aj tak sme sa museli všetci povyzliekať. Mimochodom, boli to zakaždým tie isté deti, ktoré to nevydržali. Ostatní ich volali smraďochovia. Neviem, prečo s tým nechceli prestať. Keby tak mlátili mňa, zaraz by som s tým prestala.

Spať nahí sme teda museli všetci. Potom sme sa museli uložiť na pravú stranu postele, kolená ohnúť do pravého uhla, obe ruky mať zopäté, zasunúť si ich pod líce, zatvoriť oči a spať.

Vychovávateľka ustavične prechádzala pomedzi rady postelí, a keď niekto čo i len zašepkal, zmenil polohu alebo otvoril oči, bolo počuť úder tenkým koženým opaskom. Vychovávateľky hovorili, že je pre nás dôležité spať takto, pretože na ľavej strane je srdce, a to sa môže rozpučiť, keď sa naň človek uloží.

Mňa takmer nikdy nebili, lebo som sa vedela dobre správať. Veď som aj bola v domove odjakživa, preto pre mňa nebolo ťažké vedieť, čo je správne a čo nie. Deti, ktoré prišli neskôr, robili v kuse všetko zle.

_____

Marina bola nová. Jej rodičia sa rozviedli, a pretože mama bola alkoholička, zverili ju do opatery otcovi. Ale po krátkom čase toho na neho bolo zrejme priveľa. Priviedol Marinu do domova a povedal, že je to iba na leto, pretože musí tvrdo pracovať. Marina verila, že to bude skutočne len na leto. Spočiatku robila veľa vecí zle. Nechcela, aby jej ostrihali dlhé vlasy, nechcela napoludnie spať na pravej strane, nechcela piť mlieko a ešte mnohé ďalšie veci. Vychovávateľky boli, samozrejme, nahnevané a často ju trestali. Najprv dostávala len malé tresty, napríklad musela zvyšok dňa ležať na pravej strane postele, aby sa naučila, ako to tu chodí. No keďže sa neustále vzpierala a čoraz viac nariekala, tresty boli prísnejšie.

Raz nechcela zjesť polievku. Elena Vladimirovna ju udrela po hlave a povedala: „Keď ju nezješ, zajtra nedostaneš žiadne jedlo.“

„Ja ju však nemôžem zjesť,“ povedala Marina a plakala ešte hlasnejšie.

Bola to drzosť. To, čo nám naložili, sa muselo zjesť. Také bolo pravidlo. Elena Vladimirovna schmatla Marinu za rameno a vliekla ju do umyvárne. Marina tam v kúte musela ostať stáť až do nasledujúcej večere. Dlhé státie v kúte sa vždy odohrávalo v umyvárni, lebo tam boli kachličky aj na zemi, a ak sa deti pocikali, všetko sa dalo ľahko pozmývať hadicou.

Marina neprestávala nariekať a vychovávateľku to rozzúrilo tak, že jej do úst strčila handru.

V noci, keď všetci spali, som sa zobudila a počula som z umyvárne tichučký vzlykot. Vedela som, že musí byť hladná, pretože ešte nebola zvyknutá vydržať tak dlho bez jedla. Pre takéto prípady som mala pod matracom skryté kôrky chleba. Vybrala som dva kúsky s úmyslom, že ich zanesiem Marine, potom som však jeden vrátila pod matrac. Po prvé, bola si na vine sama. Po druhé, nebola moja kamarátka. Nemala som kamarátov.

Išla som do umyvárne. Marina sa krčila v kúte a strhla sa, keď si ma všimla. Zohla som sa k nej a vybrala som jej z úst handru. Bála sa však tak veľmi, že si handru chcela hneď vopchať naspäť.

Prišlo mi to smiešne a povedala som jej: „Všetci spia, tu máš, jedz, ak chceš, potom si handru môžeš napchať späť.“

„Čo je to?“

„Chlieb.“

„Nevyzerá to ako chlieb. Vyzerá to ako...“

„Počuj, takto tu ďaleko nezájdeš. Ak ti nie je dosť dobrý, ostaň si hladná.“

„Áno, áno,“ vzala si suchú chlebovú kôrku a začala ju obžúvať.

„Ďakujem, je to od teba veľmi milé,“ dodala po chvíli.

„Mala by si sa lepšie prispôsobiť. Ak sa budeš pridŕžať pravidiel, potom ťa budú trestať menej.“

„Ale veď nič nerobím. Keby môj otec vedel, ako sa tu správajú k deťom, hneď by ma vzal preč. Kedy vezmú teba?“

„Nikdy.“

„Nikdy?“

„Nie. A teba tiež nie.“

„Si sprostá!“ nahnevala sa Marina. „Nechaj si ten hlúpy chlieb. Cigánka sprostá.“

„Drž hubu!“

„Ostatní majú pravdu. Si sprostá Cigánka.“

„Buď ticho!“

„Inak čo? Len závidíš, lebo ma ocko vezme a teba nemá nikto rád.“

Odrazu sa rozsvietilo a Elena Vladimirovna stála v nočnej košeli s rozstrapatenými čiernymi vlasmi vo dverách.

„Čo je to tu za zhromaždenie?“ zasyčala cez stisnuté pery.

„Čo tu hľadáš, Samira? Čo za nevychovateľné zvery vy cigániská ste?“

Schytila uterák a začal ma biť. Reflexívne som sa skrčila a kryla si hlavu. Uterákom mi niekoľkokrát plesla po chrbte, potom prestala, zdrapila ma za rameno a dovolila mi odísť do postele.

„Smie ísť aj Marina do postele? Je predsa nová a tak...“ vyjednávala som celkom potichu a v tej chvíli som to oľutovala.

„Si skutočne nepoučiteľná, však? Keď si o ňu robíš také starosti, potom tu môžeš spať spolu s ňou. A to ďalšie tri noci. A nechcem počuť nič okrem vášho dychu! Jasné?“

Vypla svetlo a zavrela dvere. Dlhý čas som tam len tak sedela. S páliacim chrbtom opretým o studené kachličky. Tma pred očami. Oči si postupne čoraz viac na tmu zvykali a čoskoro som už videla všetko, čo v umyvárni bolo. Niektoré predmety sa akoby v tme premenili. Uterák, ktorý Elena Vladimirovna pred chvíľou starostlivo zavesila na háčik, vyzeral teraz ako stará hrbatá striga. Hadica v rohu ako kobra.

„Tiež vidíš strigu?“ spýtala som sa Mariny.

„Kde?“

„Tam.“

„Nič nevidím.“

„Pozri, nos, hrb...“

„Áno, hrozné.“

„Aj ty sa rada pozeráš do tmy?“

„Prečo by som sa mala?“

„Len v tme vidíš pravú dušu vecí.“

Začali sme si navzájom ukazovať premenené veci. Ešte nikdy predtým som sa s nikým nezabávala tak ako v tú noc s Marinou.

_____

Pozorovanie premenených vecí sa stalo našou spoločnou záľubou. Fungovalo aj cez deň. Pozorovali sme oblaky, škvrny od vody na strope, špinu na zemi, textúru na dreve. Nikdy sme sa nenudili a stali sa z nás najlepšie priateľky. Zároveň sme boli také rozdielne, ako len dve malé dievčatá môžu byť. Marina bola všetečná a nechcela nikoho počúvať. Myslela si, že vie všetko najlepšie. Považovala sa za peknú a správala sa ako malá princezná. U vychovávateliek preto nebola príliš obľúbená, u ostatných detí už vôbec nie, čo trochu zvýšilo môj rešpekt. Odkedy som sa kamarátila s Marinou, ostatní mi už až tak nenadávali a netýrali ma.

Raz ma však dve dievčatá vystriehli na záchode.

„Fúúj, tá smrdí!“

„Má vši!“

„Odporná Cigánka!“ kričali a začali do mňa štuchať.

Skúšala som sa nejako vyslobodiť, boli však silnejšie.

„Učešem ťa, ty špinavá cigaňa. Drž ju pevne, Aňa! Drž ju!“

Aňa mi vykrútila za chrbtom ruky a celou silou ma tisla nadol. Čierne vlasy mi padali na zem a ona ich česala záchodovou kefou. Nebránila som sa, odovzdala som sa im napospas, kým neskončili.

Keď vošla na záchody Marina, boli už obe preč. Kľačala som na zemi a skúšala som z vlasov dostať záchodovú kefu.

„Boli to zase tie dve blbé kravy?“ spýtala sa Marina.

Nič som nepovedala. Sústredila som sa na šťankou a hovnami smrdiace klbko vlasov na mojej hlave.

„Počkaj, pomôžem ti,“ povedala.

„Musíme sa im pomstiť. Takto to nejde.“

„Radšej nie. To ich iba vyprovokuje...“

„Musíš sa brániť, chápeš?“

Prikývla som. V noci sme sa prikradli k Aninej a Ženinej posteli a odstrihli sme im z vlasov.

Nasledujúce ráno bolo rušno, krik a rev. Vedeli, že sme to boli my, ale ako nám to mohli dokázať? Vychovávateľkám to bolo aj tak jedno. Zvyšky vlasov im ostrihali, aby pôsobili slušne, a hotovo.

Samozrejme, že s krátkymi vlasmi vyzerali úplne príšerne. Ako dvaja škaredí chlapci. Pre ne to bolo horšie ešte aj preto, lebo nasledujúcu sobotu sme mali mať „dôležitú návštevu“.

_____

Každú poslednú sobotu v mesiaci prichádzali páry, aby si prezreli deti a prípadne si nejaké adoptovali. Vychovávateľky hovorili, že teraz je to o dosť lepšie, lebo kedysi, za sovietskych čias, sem zahraničné páry vôbec nechodili. Teraz častejšie prichádzali páry z Ameriky, Nemecka a iných bohatých krajín.

Celý týždeň sa nehovorilo o ničom inom ako o „adoptívnych rodičoch“. Tak sme ich volali, aj keď si ešte nikoho neadoptovali. Všetko sa vypucovalo, čistilo a maľovalo a naučili sme sa aj dve detské piesne. Všetci sa veľmi snažili, aby sme boli na hostí čo najlepšie pripravení, a prípadne urobili terno a adoptovali si nás.

Bol to posledný rok pred zápisom do školy. Ak si dieťa adoptovali teraz, mohlo nastúpiť hneď do normálnej školy. Tak mohlo mať dieťa rodičov a nikto by ani len netušil, že nie sú praví. Prinajmenšom som si to vtedy ako šesťročná myslela. A nazdávam sa, že sme si to mysleli všetci.

Na našich obrázkoch, ktoré sme v piatok vylepili na stenu, boli všade domčeky, slniečka, dúhy, motýle a čiarkami nakreslená mama-ocko-dieťa rodinka, ktorú sme namaľovali podľa návodu vychovávateliek. Tým sme mali presvedčiť našich potenciálnych rodičov.

Väčšina z nás nevedela maľovať. A ja zo všetkých najmenej. Moja ruka nikdy nerobila to, čo som si predstavovala.

Marina mala celkom odlišnú ruku. Kreslila ako dospelá, bolo to ozaj pôsobivé. Nenechala si ani zakázať maľovať nahých ľudí. Napríklad stále kreslila rovnakého nahého muža s fúzami a veľkým pipíkom, ktorý smeroval nahor. Vychovávateľky najprv nechceli Marinine obrázky vôbec vyvesiť, pretože neboli dostatočne detské, ale potom sa zhodli, že jeden ukážu, lebo napokon je to talent, ktorý to dievča má.

Tešila som sa z toho. Ešte viac som sa však tešila z dvoch piesní, ktoré sme sa naučili. Odkedy dokážem myslieť, zbožňujem spievanie. Väčšinou nesmiem spievať nahlas, lebo to ruší dospelých. Ale v zbore, tam som konečne mohla spievať z plných pľúc. Bol to pocit, akoby som dlho zadržiavala vzduch a teraz sa mohla konečne zhlboka nadýchnuť.

_____

V sobotu po raňajkách nás všetkých vymódili. Biele blúzky, vyžehlené sukne, vo vrkočoch mašle. Okolo obeda bolo napätie už také, že mi všetko pripadalo ako v spomalenom filme. Potom konečne prišli adoptívni rodičia.

Prišli tri páry. Malý, veľký a jeden nemecký. Nemci boli celkom iní ako ruské páry. Muž a žena sa podobali. Obaja mali rovnaké tričká s golierom. Ona svetlozelené, on svetlomodré. Zvláštne bolo, že obaja mali cez plecia prehodený sveter a rukávy vpredu zauzlené. Pomyslela som si iba – fíha!

Koho si adoptujú, ten sa bude mať ešte lepšie ako u ozajstných rodičov. Bola s nimi jedna mladá žena, ktorá im všetko prekladala.

Previedli ich cez miestnosti, ktoré patrili našej skupine. Najprv cez predizbu s malými skrinkami, kde sme mali odložené osobné veci. Mala som síce málo šiat, ale zato niekoľko pokladov – hľuzovitý korienok, úlomok skla a niekoľko voňavých obalov od cukríkov. Niektorí mali dokonca listy alebo pohľadnice a veľmi málo detí malo aj vlastné hračky alebo knihy. Vlastne to bol len jeden chlapec, ktorý mal vlastnú knihu, a jedno dievča, ktoré malo vlastné plyšové zvieratko. Toto zvieratko si nosilo stále so sebou. Nikdy ho neodložilo do skrine a nikomu ho nikdy nepožičalo.

Keď hosťom ukázali predizbu a poriadok, ktorý v nej vládol, prešlo sa do veľkej spoločenskej miestnosti. Pri oknách stáli stoly a stoličky, kde sme sa učili, vyrábali a maľovali. Druhá polovica miestnosti bola určená na hranie a skupinové aktivity. V ľavom rohu bola umyváreň a za ňou záchody, ktoré boli oddelené tenkými lepenkovými stenami, no nemali žiadne dvere. Posledná miestnosť bola studená spálňa s množstvom postelí.

Počas prehliadky musel byť každý na svojom mieste a poriadne sedieť. Aj poriadne sedenie bolo presne predpísané. Vystretý chrbát, kolená a nohy spolu, predlaktia položené pred sebou rovno na stole. Keď sme takto sedeli, zakaždým ma voľačo začalo svrbieť. Čím viac som sa snažila nehýbať sa, a predovšetkým sa neškrabať, tým horšie to bolo.

Potom sa konečne prehliadka pre adoptívnych rodičov skončila a my sme boli vyslobodení zo svojho zamrznutia. Všetci sme išli na hraciu plochu a postavali sa do kruhu na hru Oli, oli, Janko. Jedno dieťa stálo v strede kruhu. Všetci chodili okolo dieťaťa a spievali: „Oli, oli, Janko, kľakni na kolienko, umývaj sa, utieraj sa, podopri si bôčky, chyť sa za vrkôčky a vyber si, koho chceš, koho najviac miluješ.“ Potom dieťa v strede povedalo: „Mám, samozrejme, rado všetkých, vyberám si Hmhmhm.“ Namiesto Hmhmhm malo dieťa povedať nejaké meno. Potom išlo do stredu vybrané dieťa a obaja sa točili spolu. Potom sa prvé dieťa vrátilo do kruhu a nové dieťa si mohlo niekoho vybrať. Túto hru som nemala rada, lebo si ma nikdy nikto nevybral.

Postavili sme sa a ja som sa náhodou ocitla vedľa nemeckého muža. Všetci sa pochytali za ruky. Vystrel ku mne ruku. Bola veľká, surová a teplá. Moja malá tmavá ruka v tej jeho celkom zmizla. Voňal mydlom, mätou a parfumom. Voňal bohatstvom.

Usmial sa a opýtal sa ma čosi nemecky, ale nerozumela som mu a dívala som sa zahanbená na zem. Čo len asi povedal, pýtala som sa neskôr stále dokola. Čo by bolo, keby som sa na neho bola usmiala? Mala som mu predsa povedať, že nerozumiem. Možno by si ma potom Nemci adoptovali. Predsa len sa na mňa ten muž usmial. Pravdepodobne by si ma aj tak nezobrali. Pretože som Cigánka.

Adoptovali si však Marinu. Vybrala si pri hre Nemku, aby k nej prišla do stredu, a žena ihneď podľahla peknej červenovlasej Marine. Bola jednoducho dobrá.

Preklad: Paulína Čuhová
Literárna bašta
Kukolka
Lana Lux, 2017

Preklad knihy vznikol s podporou Goetheho inštitútu.

Kniha vyjde v júni 2021 vo vydavateľstve Literárna bašta.

Fotografia autorky: Joachim Gern