Chodník cez Dunaj alebo lávka nad riekou a diaľnicou: Pohyb! Pohyb!

Pohyb, ktorý sa mení, prelína, odovzdáva štafetu. Na most sa pripája lávka, pohyb pod a na nej však neustáva. Dunaj striedajú autá tečúce v oboch smeroch (dokopy osem prúdov) a dynamika pokračuje: cez sklené steny fitnesscentra vidno postavy šliapajúce do pedálov stacionárnych bicyklov, vytrvalo kráčajúce na pohyblivých pásoch, prudko meniace polohu sed-ľah. Za nimi žiaria televízne obrazovky. Rýchlosť, sila, umelé svetlá, umelý pohyb svištiacich vozidiel dopĺňa plynulo umelý pohyb cvičiacich ľudí a strojov (50 posilňovacích a 45 kardio). Na mojej úrovni chodca pešiaka zahrmí električka a medzi jej ako vlak masívnym telom a mnou presviští ešte bicykel. Bežci, kolobežkári, korčuliari, mamičky tlačiace pred sebou kočíky. Kolesá a kolieska, koľajnice. Merače tlaku a krokov pripásané okolo drieku či na bicepsoch, turisti zastavujúci sa vo výklenkoch mosta a šermujúci selfiepalicami. V jedno slnečné poludnie sa nad lávkou vznáša helikoptéra, iný deň z nábrežia vzlieta balón. Pohyb! Pohyb! Futuristi by to tu milovali. Ponad a napravo od Dunaja.

Prázdnota a dopravné legendy

Chodila som tadiaľto v rokoch, keď ešte lávka nebola vybudovaná, viedol tu však úzky, ľudskými chodidlami vytrvalo vyšliapavaný a udržiavaný chodníček, pod ním sa rozprestieral štadión Artmédia. (Raz tu mal koncert Sting.) Momentálne lúka. Z druhej strany lávky je tiež prázdnota. Surový priestor, na ktorom stoja desiatky áut, za nimi stroje a potom kopec navezenej zeminy, cementáreň, smetiská vytvorené zo stavebných sutín a dreva. Aj tu malo pod zemou viesť kedysi plánované - a dnes už svojou neexistenciou legendárne - bratislavské metro. (Na druhej strane – za Einsteinovou neďaleko obchodného domu Átrium – sa mal spod zeme zase vynárať rovnako mýtický tunel pod Dunajom, v ktorom mal premávať rýchlovlak spájajúci bratislavské a viedenské letisko a ďalej Bratislavu s Parížom. Stavba mala začať v roku 2010 a trvať päť rokov.)

Dnes tento roky zanedbávaný priestor pôsobí ako typický príklad cielene ruinovaného územia. Pozemky, s ktorými sa špekuluje. Lokalita, z ktorej bolia oči. A nielen obrazne. Keď fúka vietor, prach a špinu víri až k lávke. Ako píše spisovateľka a esejistka Rebecca Solnit vo svojej knihe venovanej San Franciscu a kríze amerického urbanizmu, „redeveloperi“ často zámerne vytvoria a následne aj zdokumentujú podmienky na území ako úpadkové a zanedbané, aby sa im otvorila cesta k búraniu a novým stavbám. Niekedy z toho možno podozrievať aj samotných vlastníkov budov a objektov, ktoré stoja na pozemkoch charakterizovaných v územnom pláne funkciou školstvo či športovisko (viď napr. roky nefungujúca, zatvorená a dnes už do ulice padajúca historická pamiatka – budova základnej školy na Lazaretskej ulici).

Vŕšky, pády a skoky

Z lávky na Starom moste je jeden z najzaujímavejších výhľadov. Výborne odtiaľto rozpoznať, že Bratislava je vlastne mesto postavené na vŕškoch. A vidno odtiaľto aj tie rakúske tri vrchy a za jasného počasia aj zrúcaninu Hainburského hradu na jednom z nich, na kopci, ktorý tvarom pripomína aztécku pyramídu. Musel to byť za socializmu zvláštny pocit, vidieť tak jasne cez železnú oponu.

Prechádzajúc mostom myslím na dievča, tínedžerku, ktorá zahynula po páde z lávky pôvodne vlakovej trate, čo bola roky uzavretá, pretože tu chýbali drevené klady. Študenti gymnázia v noci preliezli zátarasy. Jedna z partie spadla do rieky. Nik sa neodvážil niečo urobiť. Neprivolali pomoc a rozhodli sa celú vec zamlčať. Po dievčati sa začalo pátrať ako po nezvestnom. Z mosta vidieť ďalšie mosty. Z Nového skočilo v jeden treskúco zimný januárový deň 13 ročné dievča. Ľadová voda ho prebrala k životu a zápasu oň. A policajná hliadka, ktorá práve prechádzala popred Leberfinger, ju zbadala a pomohla jej na breh.

Lunapark, vražda a divoké parkovisko

Pamätám si na rakúsky remorkér, ktorý narazil do jedného z pilierov mosta. A na dlhé debaty o jeho rekonštrukcii. A spomínam si na spomienky starších. Ako Dunaj zamrzol a oni prechádzali po ľade z jednej strany na druhú. Pamätám si na lunapark, ktorý bol na Tyršovom nábreží. Na strelnice, kolotoč s labuťami a zrkadlové bludisko. A pamätám si, ako Bratislavou na čas otriasla správa o vražde študenta Tupého v týchto miestach. (Už roky potom, čo lunapark odtiahol z mesta.) Podľahol ôsmim bodným zraneniam. Polícia jeho vraždu nikdy neobjasnila. Je to dnes už 14 rokov. A Tyršovo nábrežie sa medzitým zmenilo na akési divoké záchytné parkovisko. Vzniklo spontánne, šoféri si vybrali výhodné miesto, do Starého mesta to majú jednu zastávku električkou. A dnes sú to snáď už len turisti, ktorých v slnečnom počasí prekvapí ligot desiatok áut zaparkovaných rovno na nábreží rieky. V záplavovom území. Ohraničuje ho protipovodňový múr. Pred pár rokmi to bola práve jeho prítomnosť, čo ochránila suterénne priestory neďalekého domu na Krasovského 13.

Jantárová cesta

Diamonds are for ever

Približne v strede lávky je budova s tmavými sklami a označením Najväčší showroom diamantov na Slovensku. Jedny nepriehľadné dvere s nápisom „Vitajte!“ sa roztvoria automaticky, druhé tiež potiahnuté tmavou fóliou, po rýchlom pohľade na mňa, otvorí elektronicky strážna služba stojaca zvnútra na ich boku. Vo vstupnej miestnosti je recepcia, stlmené svetlá, lesk a ligot odrážajúci sa z osvietených vitrín s vystavenými šperkami a hodinkami. (Na internetovej stránke má korporácia Diamonds International slogan: Diamanty nie sú pre nás len práca a obchod. Sú náš život. Milujeme diamanty. Milujeme ľudí, ktorí milujú diamanty.) Spoločnosť má pobočky v Prahe, Sofii a Dubai.

Z histórie diamantových ložísk sa na stránke dozvedáme, že do 18. storočia boli jedinými producentmi diamantov India a Borneo . Odtiaľ pochádzajú aj niektoré veľké a slávne diamanty ako Koh-i-Noor. Dnes sú však ložiská v Indii zanedbateľné a najviac kvalitných diamantov sa ťaží v Austrálii, v Botswane (kde v náväznosti na potreby prevádzky bane vzniklo v púšti umelé mesto) či v Rusku na Sibíri (hlavný vlastnícky podiel má štát).

Šperky na Jantárovej ceste

„Na tomto mieste sme už desať rokov. Presťahovali sme sa z Ventúrskej, lákali nás väčšie priestory, ktoré umožňujú vystaviť šperky vo vitrínach a tiež tu máme Diamantový klub. S bezpečnosťou to nesúvisí,“ vraví riaditeľka pobočky Katarína Petrenko. Budova má síce oficiálne adresu Krasovského 13, rovnako ako obytný vežiak, vchádza sa do nej však z Jantárovej cesty. Petrenko hovorí, že im veľmi vyhovuje ako sa život na lávke oproti minulosti rozprúdil a zdynamizoval. „Vzniklo tu petržalské korzo. Ľudia sa okolo nás bicyklujú, prechádzajú, behajú, kočíkujú deti, pred oknami nám premáva električka.“ Pýtam sa, či týchto ľudí považujú za svojich zákazníkov. „Snažíme sa verejnosť zbaviť pocitu, že diamanty sú čosi nedosiahnuteľné. Preto pribudol aj uvítací nápis a obrázky klenotov na našej fasáde.“ Riaditeľka dodáva, že viac ako na predaj investičných diamantov sa sústreďujú na predaj šperkov a tie tu môžete kúpiť v cene od sto eur do 30 tisíc. „Myslím si, že treba opäť oživiť tradíciu, ktorá za socializmu upadla – šperk ako dar, ktorý pretrváva - jeho hodnota finančná, emocionálna, spomienková. Šperk, ktorý dostanete k 18-tym narodeninám – na rozdiel napríklad od iPhonu - vám vydrží celý život a zdedia ho vaše deti.“

Ženy sebe

Vravím, že ja mám spojené diamanty s gangstrami... „Bohužiaľ... Ale diamanty sú veľmi príjemné. Je to koncentrácia veľkého bohatstva v malom.“ Na otázku, či takáto svojím spôsobom uzavretá spoločnosť pestuje nejaké susedské vzťahy, odpovedá: samozrejme. Na obedy chodia do Mýtneho domčeka a v kontakte sú aj s obyvateľmi obytného domu týčiaceho sa nad klenotníctvom. „Aj v súčasnosti máme samozrejme, klientov, ktorí chcú prísť len diskrétne nakúpiť, ale neuzatvárame sa. Viete, kto sú naši najčastejší zákazníci? Občas príde muž, ktorý chce kúpiť darček partnerke, ale oveľa častejšie sú to ženy samy. Prídu si kúpiť šperk pre seba.“

Krasovského 13

Viktor Vlasák: Všade to máte za desať

Na mieste, kde dnes stojí vežiak s adresou Krasovského 13, bol kedysi trojuholník zelene, zostal z neho jeden strom – storočná lipa, kvôli ktorej pôvodne plánovaná stavba trochu „odskočila“. Ocitla sa takmer na neviditeľnom mieste, medzi vežiakom a nadjazdom, navyše je celkom obkľúčená autami, ktoré parkujú aj na pôvodne zelenom páse. Viktor Vlasák býva v dome na Krasovského desať rokov a hovorí, že za ten čas sa okolie skultivovalo. Keď sa nasťahoval, bol dom s číslom 13 jediným solitérom na tejto strane lávky. „Minulý rok otvorili Bussines centrum Einsteinova. Život v okolí sa zintenzívnil. Ale je jasné, že pri plánovaní podcenili parkovacie kapacity. Vyzerá to tak, že každé ráno sa sem nahrnie extrémny počet áut a zahltia okolité priestory. Chodec má problém prejsť po chodníku.“ Autá parkujú pod nájazdom, ale aj na druhej strane pod lávkou, v kedysi zelenom priestore a blízko vlakovej trate. „Nechápem, ako niekto mohol dovoliť postaviť také centrum bez adekvátneho počtu parkovacích miest. Veď to škodí aj zamestnaneckej kultúre, keď človek ide do práce s tým, že nemá kde zaparkovať,“ hovorí Vlasák a dodáva, že dom, v ktorom býva on, má 119 miest na parkovanie a on si nemohol byt bez parkovacieho miesta kúpiť. Dom má tiež parkovisko pre návštevy. Po otvorení Bussines centra ho museli ohradiť rampou.

Kolízia cyklistov a chodcov

Obavy má z výstavby, ktorá sa tu chystá. Na jednej strane Lido (J&T) a na druhej (Kmotríkova) nová štvrť Green Park na mieste bývalého štadióna Artmédia Dominovať jej má tridsaťposchodový vežiak „Nie som nepriateľ výstavby. Ale bojím sa, aby nešlo len „o hmotu“. A je mi jasné, že veľké stavby zintenzívnia dopravu, vrátane statickej a život sa tu veľmi zmení.“ Ale zatiaľ si bývanie v tejto lokalite veľmi pochvaľuje. „Všade to máte za desať,“ hovorí a myslí tým, že či autom či pešo ste v meste za desať minút. Má tri deti a pre ne je kľúčový Sad Janka Kráľa. „Poznajú tu každú cestičku. Pomaly každý strom. Len škoda, že potom, čo na cestu položili novú povrchovú vrstvu, nik už neobnovil dva prechody pre chodcov, ktoré tu boli vyznačené.“ Vlasák hovorí, že práve aj kvôli deťom sa obáva miesta, ktoré považuje za jedno z najnebezpečnejších pre chodcov v Bratislave. A to napriek tomu, že sa nachádza na lávke kde nepremávajú autá. Ide o úsek kde sa končí most a lávka pokračuje, križujú sa tu cyklotrasy a priestor, kde by mal pokračovať chodník pre chodcov, je zrazu zahataný vstupom do Mýtneho domčeka a jeho terasou. „V lete je to tu naozaj nebezpečné. Dochádza k častým kolíziám chodcov s cyklistami. Je tu veľa zvonenia, nadávok. Navyše, cyklisti nerešpektujú, že trasa pre nich za mostom už nepokračuje na oboch stranách lávky, ale len na oprotivšej.“ Bezpečnejšie by bolo, ak by cyklotrasa bola od pešej oddelená obrubníkmi a na mieste križovatky pribudol retardér a značka „Zosadni z bicykla!“, dodáva Vlasák.

Petržalská vodná veža

„Nezabúdaj na veže,“ napísal v jednej zo svojich básní bratislavský rodák Alfred Marnau. Hoci sa o Bratislave nehovorí ako o stovežatom meste, veže sú jej dominantami. Symbolom historického jadra je Michalská veža či množstvo kostolných veží v centre mesta. A televízna veža na kopci je zase prvou dominantou, ktorú vidieť už z diaľnice.

Okrem týchto „pyšných“ veží sú však v meste aj veže, ktoré stratili svoju funkciu, veže zosadené z vrcholov stavieb na zem, zamurované či odstránené. Medzi ne patrí aj veža v tesnej blízkosti divadla Aréna. Bývalá vodná veža zásobovala vodou divadlo a prevažnú časť Petržalky. Mestský vodovod sa v Bratislave budoval koncom 19. storočia, ale v Petržalke bol dobudovaný neskôr. Vežu postavili pár rokov predtým ako divadlo (1828). Dnes je v zanedbanom stave a schody, ktoré vedú na jej vrchol, sú zničené. Jedna z drevených častí stavby je rozbitá. Dovnútra lietajú vtáky a veža vo svojej zanedbanosti nadobúda čoraz rozprávkovejší charakter. Objekt aj pozemok pod ním patria Bratislavskému samosprávnemu kraju, žiaden plán zo strany župy na jeho využitie od nežnej revolúcie neexistoval. Dom pri veži slúžil na jej obsluhu. Divadlo, veža aj dom sú národnými kultúrnymi pamiatkami.

Nikdy neuskutočnený a nezverejnený projekt dvojice slovenských spisovateľov žijúcich koncom 20.storočia neďaleko veže rátal s jej transformáciou na umelecký priestor – Vežu kníh. Schodisko vo vnútri malo ostať zachované a viesť knižným labyrintom až na otvorenú strechu s výhľadom. Pod ňou na najvyššom podlaží dvadsať metrov vysokej veže mala byť rezidencia pre spisovateľov. Nejakú dobu by Bratislava v tomto priestore hostila spisovateľa, ktorý by tu mohol pracovať na vlastnej knihe a zároveň pozerať a pozorovať mesto z výšky.

Vodič električiek: Trojku mám najradšej

Významným prvkom na lávke Starého mosta je už tri roky električka do Petržalky. Ponad Dunaj premáva linka číslo tri, ktorá má konečnú v Rači, a jednotka na Hlavnú stanicu.

Štefan Bagota, ktorý študuje železničnú dopravu na Žilinskej univerzite, pracuje popri škole ako vodič električky.Na otázku, ako sa k električkám a vlakom dostal, odpovedá, že bol „predurčený.“ „Môj dedko bol posunovač, otec rušňovodič a mama vlakvedúca, bývam desať minút pešo od vozovne, takže odmalička som bol stále v centre električkového diania."

Zaradený bol do vozovne Jurajov dvor a vystriedal už všetky linky, ktoré vypravuje. Jeho najobľúbenejšou je trojka. Má rád časť jej trasy na Starom moste a tiež vidiecky ráz krajiny v Rači.

Pamiatkár Ivo Štassel mi v rozhovore o doprave v Bratislave povedal, že viac ako autá mu v historickom centre vadia nové moderné električky, pretože sú také veľké a opticky konkurujú budovám. „To si vôbec nemyslím,“ vraví Štefan. „Naopak, patria do mesta a dotvárajú jeho život a pohyb v ňom.“ Dodáva, že ho koľajová doprava zaujíma aj ako hobby a keď cestuje, všíma si dopravné riešenia, ktoré používajú iné mestá. „Električky dotvárajú historické centrá v mnohých európskych mestách už dlhé desaťročia. Veľa z nich bolo v minulosti zrušených, ale dnes sa vracajú koľajnice tam, kde boli v minulosti vytrhané, prípadne sa budujú úplne nové električkové systémy v mestách, kde predtým nikdy električky neboli, ako napríklad vo Francúzku. V španielskej Seville sa zas električky vrátili do historického centra a Praha robí všetko preto, aby sa vrátili na Václavák. Mne osobne by sa páčila aj myšlienka opäť spojiť Viedeň a Bratislavu električkou ako tomu bolo do druhej svetovej vojny.“

Vodák: Je to celkom iný pohľad na mesto – z vody

Kráčam po Starom moste, za mnou staršia dvojica držiaca sa za ruky. „Tak tomu hovorím rieka,“ vraví muž. Na chvíľu sa odmlčí v snahe nájsť tie pravé slová. „Rieka ako má byť,“ dokončí myšlienku.

Rozmýšľam, z ktorého konca sa do nej pustiť, ako ju uchopiť, dostať sa jej na kožu... alebo na kobylku? S kým sa o nej zhovárať? A myslím, že najbližšie, celkom na dotyk sú jej vodáci. Často ich vidíte, v peknom či škaredom počasí, v jedno alebo v dvojmiestnych kajakoch, tesne pri brehu, ale i odvážne si to šinúc stredom rieky. Jedným z nich je Peter Gurega. Splavuje Dunaj na dvojmiestnom kanojoe už päťdesiat rokov.

Kto sú to vlastne „vodáci“?

Sú dva typy vodákov – turisti a pretekári. Pretekári sa delia na slalomárov a rýchlostných kanoistov – štrekárov. Tí majú ľahké a úzke lode a snažia sa dosiahnuť čo najvyššiu rýchlosť. Práve teraz Slovensko získalo medailu v Insbruku – štvorkajak na 500 metrov. V slalome máme viacnásobných olympijských víťazov: na dvojmiestnych kanoe C2 súrodencov Hochschornerovcov, na jednomiestnom kanoe C1 Michala Martikána a na jednomiestnom kajaku K1 Janu Dukátovú. Ja patrím k turistom – máme podobné plavidlá, ale neponáhľame sa. Chodíme po vode, nabalíme si lode zväčša stanmi, spacákmi a proviantom. Lebo tam, kam splavujeme, nie sú našťastie ani v 21. storočí obchody, krčmy ani parkoviská. Je to divočina. V lete, keď voda nie je vysoká, nájdete pri Dunaji mnoho štrkových pláží, môžete sa kúpať, máte všade prístup.

Vám teda na rýchlosti nezáleží, ide vám o prírodu, zážitok?

Splav väčšinou trvá celý deň. Máte čas na všetko – sledovať krajinu, rieku, ľudí na brehu.

Ľudí?

Áno, napríklad, keď sa plavíte centrom Bratislavy. A je to celkom iný pohľad, z vody – na mesto. Je to jednoducho iný pocit, keď sa ním plavíte, ako keď po ňom napríklad chodíte pešo. To málokto vie. Na to musíte aspoň raz na rieke byť.

Vodáctvo je životný štýl?

Áno, po prvej skúsenosti si to človek často zamiluje a potom sa snaží tráviť pri vode čo najviac času. V lodenici pri Karloveskej zátoke máme ľudí, ktorí tu trávia všetok voľný čas. Prídu sem rovno z práce a odchádzajú domov až neskoro večer.

Začínali ste v šesťdesiatom deviatom. To však boli celkom iné časy. Dunaj v Bratislave bol poriadne krátky, nie? Všade boli hranice...

Áno, vtedy sme sa po Dunaji mohli pohybovať len smerom dole, od Karloveskej zátoky po Komárno, maximálne do Štúrova. Za tým už bola hranica a maďarská strana. Tam sme prejsť nesmeli. I keď Maďarsko bolo socialistický štát ako Československo. Keby sme prešli do ich vôd, išli by sme rovno do väzenia. Chodili sme na jedno až dvojdňové splavy do Hrušova. Tam bolo stredisko vodákov. Potom nasledoval ďalší úsek – do Gabčíkova. Tam sa končilo. Keď bol trojdňový splav, končil v Komárne.

Plavíte sa vždy len po prúde?

Áno.

Tak to je ľahké, nie? Len sa veziete...

Vôbec nie! Teraz, keď je Dunaj vysoký, tečie asi rýchlosťou deväť kilometrov za hodinu. Keď je rieka nízka, tečie tu v Bratislave sedemkilometrovou rýchlosťou a nižšie pod mestom trebárs len štyri. Takže ak za deň chcete spraviť 30 alebo 40 kilometrov, tak musíte pádlovať.

V kanojke ste vždy dvaja?

Áno, vzadu sedí kormidelník a vpredu „háčik“. Väčšinou splavujú spolu kamaráti, niekedy manželské dvojice, priatelia...

Pádlujú obaja?

Áno a musia vedieť spolupracovať, najmä ak nastane nejaká nebezpečnejšia situácia a treba ísť i proti prúdu.

Čo je na Dunaji pre vodákov najnebezpečnejšie?

Lode. Preto musia ovládať pravidlá premávky na rieke. Nesmiete ísť k lodiam blízko, nesmiete im križovať dráhu. Preto si neviem ani predstaviť, čo sa vlastne stalo teraz v Budapešti. (Do výletnej turistickej lode narazila iná loď, plavidlo sa potopilo v priebehu siedmich sekúnd a v Dunaji zahynulo vyše dvadsať juhokórejských turistov, pozn. jb) Lodná premávka má prísne pravidlá. Jedno plavidlo musí dať prednosť druhému. Bola síce noc a slabá viditeľnosť, ale to, že sa priamo zrazili... A museli sa zraziť priamo, keby išlo len o bočný náraz, nepotopili by sa tak bleskovo. Pravidlo je, že motorová loď má dať prednosť bezmotorovej. Motorový čln kajaku. Ale ak sa tu plaví veľký parník, nemôžete v kajaku očakávať, že sa vám bude vyhýbať alebo dávať prednosť. Ak príde ku kolízii, rozdrtí vás. A zažili sme tu rôzne tragédie.

Pamätám si, že medializovaná bola smrť ekonóma Martina Filka.

Nevodák, ktorý sa šiel „previezť“ s kamarátom na kajaku, oblečený v ťažkej bunde, vo vibramoch, nevedel jazdiť, sadli do loďky a prevrátili sa medzi Prístavným mostom a mostom Apollo. Jeho telo našli o dva týždne o niekoľko kilometrov ďalej. Dunaj nemožno podceniť. Má veľkú silu a v kombinácii s intenzívnou lodnou premávkou si vyžaduje schopnosť plavidlo ovládať a vedieť sa dostať preč z nebezpečenstva.

Zhovárame sa v Karloveskej zátoke. Ako sa za päťdesiat rokov zmenila?

Za socializmu sa nedalo ísť nikam povyše Riviéri kúsok za zátokou. Ďalej už boli pohraničiari a ostré hranice s Rakúskom. Smerom na Devín bola rieka uzavretá. Tu v tomto ramene boli šlepy – staré lode, ktoré prestali plávať na rieke, tak ich odstavili. Vodáci si ich odkúpili a urobili v nich lodenice. Bolo tu asi sedem takých. Keď J&T postavili nad zátokou bytové domy vybavili si, že šlepy museli zmiznúť. Je to škoda, patria k Dunaju a prírode. Keď pôjdete do Viedne, tam je celý areál vodáctva a športu, kde je plno lodí aj šlepy. To len u nás sa všetko vyhadzuje, tradícia nič neznamená.

O vodáctve som sa prvýkrát viac dozvedela v rozprávaní o Jurajovi Špitzerovi. Jeho dcéra Zuzana Szatmáry v jednom z rozhovorov povedala, že to bolo práve vodácke prostredie, ktoré mu v období normalizácie „zachránilo život“. Ďalším intelektuálom a básnikom, ktorý sa rád preháňal po Dunaji, bol Peter Gregor. Oni dvaja však chodili na motorových člnoch. Nelákalo to aj vás?

Mňa nikdy. Všetko som prešiel na pádle. Sú aj takí, čo si dajú motorček na kanojky, ale ja som všetko prešiel na vlastných rukách. A na Dunaji to je asi desať až dvadsaťtisíc kilometrov. Prešiel som ho skoro celý. Existuje podujatie, ktoré sa volá Medzinárodný splav Dunaja. Štartuje sa v Ingolstadte a končí v Silistre v Rumunsku v delte Dunaja. To je tritisíc kilometrov. Začína v polovici júna a trvá do posledných septembrových dní. Za socializmu sme robili také desaťdňové úseky tejto trasy. To bolo prvýkrát, čo som sa dostal do Nemecka. A mal som pocit, že som sa ocitol miesto medzi vodákmi, medzi šmelinármi. Dalo sa to veľmi dobre využiť. V lodiach sa ocitli krabice s televízormi, rádiami, magnetofónmi. Dalo sa to dobre schovať a nik neplával extra na miesto, kde sa to malo precliť.

Dunaj v centre Bratislavy teda vlastne vôbec nie je pre vodákov nejaký atraktívny úsek. Skôr nebezpečný. Pochopila som to správne?

Je veľmi atraktívny, ale nebezpečný. Je to najnebezpečnejší úsek na celom Dunaji. Po zatáčke pri Devíne sa rieka zužuje a naberá na rýchlosti a k tomu sa pridáva množstvo lodí a riečne víry. Pod Starým mostom pri jednom z pilierov je snáď najsilnejší vratný prúd v celej rieke.

Prevalili ste sa niekedy?

Na Dunaji len raz a práve na tomto mieste. Potom sme plávali asi päť kilometrov v rieke, lebo z rieky nie je ľahko vyplávať na breh.

Spolu s člnom?

Jasné. Ten predsa nemôžete len tak niekde nechať. Plávali sme popri ňom, pomaly, pridržiavajúc sa ho.

V čom by mal byť človek oblečený, keď ide na vodu?

Povinná je záchranná vesta, ale väčšinou ju nik nenosí. Oblečení sme podľa počasia. Ak je pekne – v ničom... Človek sa ocitá na miestach, kde ho nik nevidí, a tak sa často môže opaľovať či zaplávať si aj nahý.

Keby turisti z lode, ktorá sa potopila v Budapešti, mali záchranné vesty, zachránilo by im to život?

Myslím, že áno. Na to presne tie vesty sú. Keď človek prestane plávať, drží ho to nad hladinou. U nás vodákov nik nekontroluje, ale v Rakúsku, keď nemáte vestu, vykážu vás alebo dajú pokutu, aj v Maďarsku je to veľmi prísne.

Splavovali ste aj iné rieky okrem Dunaja?

Na Slovensku je tradičný splav Hrona. Tam sa robia kurzy a výcvik pre vysokoškolákov. Hron je prudší ako Dunaj, ale je to menšia rieka. Vody sa delia na mierne tečúce a divoké. Pričom tečúce majú tri stupne – Dunaj je tretí, čiže najobtiažnejší. Divoké vody majú šesť kategórií. Hron má jednotku. Šestka je vlastne nezjazdná, na to sa dajú len blázni.

Na cestách a chodníkoch sa objavili trendy vozidlá – elektrické skejtboardy, kolobežky, kolesá... Čo je v móde na vode?

Asi pred piatimi rokmi prišli na Dunaji do módy morské kajaky. Sú stavané aj na väčšie vlny.

Tu v zátoke sa objavili pádlboardy. Človek stojí na doske a pádluje. Je to akýsi pohrobok windsurfingu. Akurát, že odpadla plachta a ostala len doska. Tu v zátoke je aj firma Vajda Group, tí vyrábajú lode pre pretekárov, pokrývajú šesťdesiat percent výroby pretekárských lodí na celom svete. Dnes sa používajú iné materiály ako pred dvadsiatimi či štyridsiatimi rokmi, kajaky sú ľahké ale pevné a dobre sa kĺžu po vode. Tiež preto sú naši pretekári takí úspešní, majú dobré lode vyrobené na mieru. A tiež – cit pre vodu.

Čo to znamená „cit“ pre vodu?

Zžiť sa s ňou, vycítiť, čo urobí a reagovať.

Polovica dospelého života na Dunaji

Vzťah básnika Petra Gregora k Dunaju opísal v časopise Kritika&kontext Samuel Abrahám.

„Jeden spôsob, ako Gregor utekal z desivej reality reálneho socializmu bol jeho až magický vzťah k Dunaju a k vodáctvu, ktoré vnímal ako priestor na únik a zdroj energie. Po obligátnej poznámke, že redaktor počul o jeho vzťahu k Dunaju, Gregor raz odpovedal: „Keby išlo o ľudskú bytosť, nazval by som ho láskou, keďže nejde o bytosť – závislosťou.“ Vodáctvo, lodenica, zvláštne ticho a prúdenie rieky pomáhalo vytvárať jeden mikrosvet ľudí, ktorí sa pokúšali izolovať od marazmu socializmu. Inokedy o tomto svete hovorí: „Ostatných tridsať rokov od skorej jari do pozdnej jesene som veľa času strávil na Dunaji. Je to pre mňa viac, ako len sled vodáckych sezón, je to bezmála polovica dospelého života, ale i polovica spôsobu života.“ A pokračuje: „Je to – okrem iného – aj jedna možnosť úniku, aj okno do iného sveta, lebo tam dolu, na biednom zvyšku toho, čo nám z Dunaja zostalo, je iný svet, iné dimenzie, iné myšlienky, starosti a zážitky. Mám tam radšej život. V prírode sa cítim ako pobožný v chráme a z pobytu na Dunaji sa vraciam ako vymenený, za lepšieho, rozumie sa, takže to vždy pár dní trvá, kým sa všetko opäť pokazí.“

(Kritika a kontext, 2 – 3/2004, Básnik menom „Pierre“)

(marec – jún 2019)

Jana Beňová: Flanérova košeľa

OZ Brak, 2020
Maľba – Marek Cina – Grösslingova

Ukážku z publikácie Flanérova košeľa poskytlo vydavateľstvo OZ Brak.

Dotlač vyjde 15. marca 2021.