Sama by som takú chcela!

Wien Hauptbahnhof. Nastupujeme do vlaku do Bratislavy. Ja si sadám na sedadlo celkom na konci vozňa, mladá rodina do štvorky predo mňa a cez uličku k nim chudá vysoká žena v rokoch. Okamžite sa začne zhovárať s dievčatkom.

– Kde si bola? Odkiaľ si?

Bola v ZOO. Je z Trnavy.

– A bračeka alebo sestričku máš? Nie? A chcela by si? No, to musíš povedať rodičom, vieš?

Otec dievčatka sa zahniezdi na sedadle a zapulzuje mu sánka. Dievčatko je však tetou nadšené. Vracia sa k ZOO. Vraví, že videlo, ako ryby kŕmia červíkmi. A videlo tulene. A plameniaky. A koaly.

– Aká je zlatá, – obracia sa teta na mamu dievčatka. – A to ste boli vo Viedni celý deň? A vládala? No to je ale statočné dievčatko!

Dievčatko sa snaží postaviť na stoličku. Rodičia ju zahriaknu. Chce si presadnúť do štvorky k tete. Otec ju chytí za ramená a posadí naspäť vedľa seba.

– No, ty si ale čertík, – vraví žena.

– Ja? Čože som to?

– Čertík. Čertík jeden malý.

– Červík? Červík že som malý?

– Nie červík, čert – malý čert, čiže čertík.

– Čertisko jeden malý že som ja?

Rodičia dievčatko brzdia, ale mama sa smeje a v jednej chvíli sa obzrie aj na mňa. Usmejem sa.

– A kde v Trnave bývate? A čo robí tvoja mamička? A tatko? Čím sú?

– Neviem, – vraví dievčatko.

– Však sa ich spýtaj. Spýtaj sa – tatko, čo robíš? Kde pracuješ?

– Tatko, čo robíš?

– Všetko, – odpovie tatko bez toho, aby odvrátil tvár od okna.

Rodičia začínajú dieťaťu dohovárať, aby sa upokojilo a pospalo si. Je už neskoro, takmer desať hodín. Aj žena sa chystá, že si zdriemne. Ešte však rodičov dieťaťa poprosí, aby ju zobudili, keby zaspala Bratislavu. Vlak potom ide zase o pár minút naspäť do Viedne. A jej sa už v zime párkrát stalo, že nastúpila vo Viedni a aj sa tam opäť vo vlaku zobudila. Matka sa usmieva a kýva hlavou. Žena sa obracia na dievčatko. – A do školy už chodíš?

– Nie, ešte nie, ešte chodíme len do škôlky, – odpovedá za dcéru matka. Žena zadrieme. Vagón stíchne. Pozerám z okna, ale všetko, čo vidím, je moja vlastná tvár. Zrazu pískanie a vlak pomaly zastavuje. Musíme počkať, kým po vedľajšej koľaji prejde iný vlak. Asi hodinu. Sťahujem okno. Stojíme v poli. Žena sa budí.

– Ahoj! – hovorí dievčatku. – A do školy už chodíš?

Moja tvár v odraze sa mračí. Akoby rozmýšľala.

Žena opäť padá do driemot. Dúfam, že po precitnutí nebude postupne opakovať všetky otázky. Dievčatko je rozrušené. Postaví sa do uličky a párkrát pozrie aj mojím smerom. Nemám však ambíciu tete konkurovať. Nie som teta dva. To je jasné. A toto dievčatko je múdre. Sama by som také chcela! Pomyslím si. Dievčatko sa vyberie smerom k tete. Naťahuje k nej ruku. Chce ju zobudiť. Rodičia zakazujú. – Teta je unavená, nechaj ju na pokoji, – vravia.

– A to doteraz vládala… debatovať, – zavalí dievčatko. Smejem sa. Aj jej mama sa neudrží a nahlas sa smeje.

Do vagóna vstúpi sprievodca v uniforme, zdraví Grüß Gott a pýta si lístky. Za mamu aj otca všetky podáva dieťa. Sprievodca sa usmeje a každý opečiatkuje. Prejde k spiacej žene a poklepe ju viackrát po pleci. Žena sa postaví a začne hľadať lístok. Najprv vo vreckách bundy, potom svetra a nohavíc, nakoniec ponorí hlavu do kabelky. Sprievodca odchádza s tým, že sa vráti o chvíľu. Vlak sa opäť rozbehne. Žena vyťahuje peňaženku, veľkú, s milión priehradkami. Podobnú majú čašníci vo veľkých reštauráciách. Vo všetkých oddeleniach sú nastrkané lístky na vlak. Musí ich byť aj sto. Jej peňaženka vyzerá ako stará hrubá kniha. Biblia. Bichla.

Kým sa sprievodca vráti, opäť stihne prehľadať všetky vrecká a aktuálny lístok nájde v bunde.

– Pán sprievodca mi opečiatkoval lístok, – hovorí dievčatko žene.

– Pán sprievodca? Aký pán sprievodca! Obyčajný šiši!

– Ježiš?

– Nie Ježiš. Šiši. To sa povie, keď niekto nie je normálny. Že je šiši.

– Šiši.

– Šišišišišišiši.

– A prečo je sprievodca nie normálny šiši?

– Ja neviem prečo, len viem, že je šiši.

– Ale prečo šiši?

– Lebo sa s nami ani nepozdravil dobrý deň a neporozprával, kde sme boli a kam cestujeme.

– Preto je šiši, že neporozprával?

– Áno. Šiši.

– Šiši. A my sme tiež šiši?

– My nie!

– A prečo nie?

– Lebo sa tu pekne spolu bavíme.

Vlak stojí na zastávke v Devínskej Novej Vsi. Mama a otec dievčatka sa dohadujú, či stihnú prípoj do Trnavy. Vlak mešká skoro dve hodiny.

– A máte to zo stanice ďaleko? – pýta sa žena.

– Ale nie. Zájdeme aj peši, – odpovedá neochotne už unavená matka dievčatka.

– Vidíš, teraz sa to komplikuje. Musíte vystúpiť a čakať na druhý vlak. Jedine… že by si ty vystúpila a išla so mnou. Ku mne domov.

– Domov? Ako to?

– No, nešla by si ďalej s mamkou a tatinom, ale so mnou.

Ticho.

– Čo išla by si?

Dievčatko je zarazené. Po chvíli vraví rozpačito: – Išla.

Ticho.

– Ale to len akože, však?

Obaja rodičia pozerajú do okna. Mŕtvolne bledí a tichí.

– Prečo myslíš? Normálne! Proste miesto s rodičmi by si išla so mnou. Ku mne domov.

– Akože, – opakuje dievčatko.

Ticho.

Ticho.

Ticho.

– Áááále jasné, – povie zrazu žena a rozosmeje sa, – jasné, že akože!

Dievčatko zrazu bleskovo zaspí. Akoby odpadlo. Od vyčerpania. Akoby spánok bol spôsob obrany, forma úniku pred katastrofou.

Žena sa otočí k jeho matke.

– Ale koľko vydržala! Statočné decko! Celý deň chodiť po Viedni… Aká vytrvalá, že až teraz o polnoci zaspala. Ale je krásna! Krásna!

Vystupujeme. Otec nesie spiacu dcéru v náručí. Vyzerá ako handrová bábika. Mesiac zaleje jej – už i bez jeho svitu – bledú tváričku. Žena sa zrazu veľmi ponáhľa, ani sa na rodinu neobzrie a mizne v podchode. Leto vrcholí, je už takmer jedna a o tri hodiny vyjde slnko. O takom čase už každý vampír musí ležať v truhle.