Kedysi dávno som čítal spomienky maďarského diplomata v službách rakúsko-uhorskej monarchie Mikesa Györgyho, v Británii vystupujúceho pod pseudonymom George Mikes. Veľmi sa Britom čudoval, v mnohých ohľadoch. Upútala ma, okrem iného, poznámka o chodení na prechádzky so psami. Tam vraj, keď sa ide na prechádzku so psom, majiteľ je s ním v družnom rozhovore. Navonok to pôsobí ako samovrava, no nalepiť svoje problémy do uší a duše nemého priateľa, to má do seba viac ako trúsiť svoje trampoty medzi tých ľudských priateľov. Aspoň z jeho pohľadu. Keď som sa o tom chcel v Anglicku presvedčiť na vlastné oči a uši, musím konštatovať, že tento fenomén aj so storočným časovým odstupom pretrváva. Veď svojím spôsobom je to aj milé, že človek do porozumenia od štvornohého priateľa vkladá toľké nádeje.

Svojím spôsobom je tiež milé, že spisovateľ sa spoľahne na svojho čitateľa napriek tomu jazykovému, dobovému a myšlienkovému dištancu a dúfa, háda, že sa v nejakom bode stretneme. Pri Calligarichovi sa to, poviem za seba, darí. Už dlho som si tak s nikým nerozumel. Naposledy ma „tak“ oslovil poľský spisovateľ Hubert Klimko-Dobrzaniecki so správne napaprčenou knihou Samota (Kalligram, 2015), predtým Martin Amis so zrelo nezrelou knihou Věnováno Rachel (Volvox Globator, 2008). Teraz som sa napojil na intuíciu v knižnom príbuzenstve stanovenú vlastným vkusom, takže nič vážne.

Rozpráva ako psovi a nie je to urážka
Živo som si príbeh vybavil, keď som si čítal knižočku od Gianfranca Calligaricha. Už druhú v slovenskom preklade. Samého seba som otravoval, že si ju už a už musím prečítať, hoci ani tá predošlá – Posledné leto v meste (Literárna bašta, 2022), s bežiacim holým zadkom na obálke, toho summa summarum nepovie čo do obsahu veľa. Calligarich však dokáže vytvoriť podobnú citovú väzbu ako medzi psom a jeho majiteľom. <HVÍZD> Hybaj ho, Haro! A ja som hybal a počúval, pritakával a tešil sa jeho večerným pochôdzkam. Silno evokovali zádumčivé chvíle obalené tabakovými clonami na balkónoch panelákov. Len to bolo tak – taliansky podané. Bavím sa na týchto krajinných prívlastkoch, lebo hovoria asi toľko ako fakt pre alergikov, že balenie mlieka obsahuje mlieko. To je, čo?

Calligarich čosi mimovoľne rozpráva, pekne a úderne a s pravým talianskym šmrncom (zase idem, aha, aj keď ten šmrnc – to nie je žiadny nový živočíšny druh). My (to ako čitatelia) tak mlčky kráčame vedľa neho, asi aj počúvame a potom to, čo sa na nás nalepí, nosíme v sebe. No naozaj. Starý výtlačok Posledného leta v meste som nechal kolovať (prepáčte, pán vydavateľ) nespočetne veľa ráz. Calligarichovo podanie Ríma a svojich pracovno-vzťahových situácií stojí za to. Ak toto konštatovanie smrdí málom, vrelo odporúčam vyskúšať. Potom sa zahrajte na editora fiktívneho vydavateľstva a uložte na papier nosné myšlienky, čo myšlienky – tému! Tému si pomenujte. Bude prekvapivo banálna, no ešte prekvapivejšie unikátna aj v takom kontexte.

Rovnakú vec urobte, napríklad, na prechádzke so psom o Prechádzkach so psami. Nájdete tam smútok necelistvých Vianoc. V zdanlivom pokoji sa totiž ukrýva kruh, ktorý nie a nie sa spojiť. A keď sme pri tých psoch, dám jeden hudobný tip na dotvorenie atmosféry. Wim Mertens – The Scene z albumu so psom na obálke – Sin Embargo.

Gianfranco Calligarich: Prechádzky so psami

Literárna bašta, 2023

Titulný obraz: A Dog lying on a Ledge (1650 – 1680)

Zobraziť diskusiu (0)