Kniha o dôležitosti solidarity a odolnosti v ťažkých časoch, o svete drobných ľudských radostí aj nespravodlivosti. Kolotočárka je intímnym svedectvom autorky Jany Wernerovej. Hovorí aj o tom, ako sa jednotlivci zo spoločenských okrajov snažia nájsť si miesto vo svete. Pútavé čítanie s dôrazom na emocionálne detaily a kontrasty medzi minulým a prítomným patrí k novinkám Vydavateľstva Artforum. S autorkou, režisérkou a scenáristkou, sme sa porozprávali nielen o knihe, ale aj o fungovaní v kultúre a nezávislom Divadle Na Peróne. Prezradila, že jej nová kniha sa rodila asi desať rokov.

Nová kniha, nový román – prečo názov Kolotočárka?

Kniha hovorí o histórii jednej rodiny, hovorí o strate identity, hovorí o matkách a dcérach, o synoch bez otcov a ženách bez mužov. Opisuje tri generácie žien a nakoniec vlastne nie je jasné, ktorá z nich je tá „kolotočárka“, ktorú skrýva názov.

Kniha je silno autobiografická, ako sa vám podarilo spracovať minulosť, detstvo?

Pôvodná motivácia vznikla z hnevu a bolesti, okrem iného aj pre to, do akej rodiny som sa narodila. V istom momente života som mala pocit, že by sa moja cesta mohla odvíjať úplne inak, keby som sa narodila do zámožnej a vzdelanej rodiny. Cez písanie som si prešla rôznymi štádiami. Skončila som pri absolútnom pochopení, odpustení a nekonečnej vďačnosti ženám, ktoré ma vychovali. Hlavne voči mojej mame, ktorá ma veľmi podporovala, nenútila ma pokračovať v rodových stereotypoch, ale povedala mi, že si môžem vybrať vlastnú cestu. Písaním a následným čítaním svojho príbehu toľkokrát po sebe som si ho začala vážiť, lebo som cezeň pochopila, že príbeh svojich predkov nemusíme považovať za svoj vlastný a nemusíme si ďalej niesť ich bremená.

Keď sa povie slovo „kolotočárka“, znie to až tak hanlivo. Ako ste sa s tým vyrovnali, vyrovnávate? Evokuje to u vás aj nejaké zlé spomienky?

Dnes už ani nie, hoci celé detstvo až do ukončenia vysokej školy ich bolo neúrekom. Trvalo mi dosť dlho, kým som pochopila, že pre väčšinovú spoločnosť je komunita, z ktorej pochádzam, niečo menej. Po vysokej škole som prestala ľuďom hovoriť, z akej komunity pochádzam, lebo ma podľa toho súdili. Pritom je to z môjho pohľadu skupina ľudí, ktorá na život v mnohom nazerá omnoho zaujímavejšie než väčšinová spoločnosť. Majú radi slobodu, radi si žijú podľa vlastných pravidiel, ale zároveň sú nesmierne disciplinovaní a pracovití.

No možno sú dnes už aj iní, ako boli kedysi.

Áno. Vo svojej knihe opisujem predovšetkým 80. a 90. roky minulého storočia. Ja vlastne neviem, ako je to dnes. Je to príbeh z obdobia môjho detstva. Vtedy to bolo tak. Ako je to dnes, sa môžem iba domnievať.

Ako dlho príbeh vznikal?

Knihu som písala veľmi dlho, 10 až 12 rokov. Vždy som chvíľu písala a potom na dlho, na mesiace aj roky, písanie odkladala. Lebo som, hlavne zo začiatku, riešila, ako ju „světská“ komunita prijme. Nejaké ukážky už sú vonku a časť vzdialenej rodiny mi píše, aká je hrdá, že sa nehanbím za svoj pôvod, a druhá zas vyčíta, že robím rodine hanbu. Knihu som konečne dopísala až nedávno, tesne pred ukončením doplnkového pedagogického štúdia na DAMU, kde sme mali krásny predmet, ktorý sa volal autorské čítanie. Každý mesiac sme museli niečo napísať a úryvok verejne prečítať pred približne tridsiatimi spolužiakmi, spolužiačkami. Tam som pochopila, možno aj kvôli češtine, ktorá je mi stále veľmi blízka a objavuje sa aj v knihe, že to celé konečne dopíšem.

Aká bola tradícia v „kolotočárskej“ rodine v 80. a 90. rokoch?

Rodiny boli súdržné. Starí ľudia boli veľmi dôležitou súčasťou rodín, boli považovaní za múdrych starejších, neboli odsúvaní bokom. Fungovali aj pravidlá v rámci zoznamovania sa mladých ľudí, v tom, ako sa dávajú dokopy, aby svoju rodovú linku niesli ďalej.

Čo vaša rodina, pokračuje v tejto tradícii, spôsobe života?

Áno, vzdialenejšia rodina pokračuje v rodinných podnikoch. Veľa sa však už zmenilo. Dnes už to nie je až tak o „romantike“. Keď kedysi do mesta prišiel kolotoč, znamenalo to čosi iné, slávnostné. Najväčšia atrakcia boli hojdačky, labute, retiazkový kolotoč a dnes je to celé o adrenalíne, o biznise, v ktorom naozaj prežijú len tí najsilnejší. Je to rovnaké ako v iných odvetviach. Fascinuje ma, že ľudia často posmešne hovoria: „To sú takí kolotočári! To je taká kolotočárina!“ No mám pocit, že ako všetci žijeme túto zrýchlenú dobu, sme všetci ako takí kolotočári. Všade, kam vojdete, hrá nejaká iná hudba, všade svietia svetlá, blikajú farebné nápisy…

Plánujete okrem papierovej knihy aj audioknihu?

Bola by som rada, keby kniha vyšla aj v audio verzii. Veľmi rada nahrávam audioknihy a tej svojej sa nemôžem dočkať.

Pracujete v umeleckom odvetví. Dnes nie je situácia v kultúre jednoduchá, mnohé nezávislé scény sú na pokraji prežitia. Viac priestorov sa zatvára, než otvára. Čo vás motivuje pokračovať?

Nechcem byť pesimistka, ale je to čím ďalej ťažšie. Fungujeme dvadsať rokov, no sú dni, keď premýšľame, či to vôbec má zmysel, pretože celý tento náš úžasný systém a celý štát sa spolieha iba na to, že pár nadšených ľudí v akomkoľvek odvetví si plní svoje sny na svojom malom piesočku a ťahajú to za to málo, čo si dokážu vyboxovať – a niekedy aj za vlastné.

V roku 2005 ste založili Divadlo na Peróne. Aké je to mať vlastné divadlo?

Mať vlastný priestor je skvelé, čarovné, no extrémne náročné. Je to taký náš súkromný svet. Sen, ktorý sme s Petrom Kočišom mali už od vysokej školy a ktorý sa nám podarilo naplniť. Neradi by sme ho opúšťali. Sme nezávislé divadlo, nemáme dotácie od štátu či kraja. To, ako fungujeme, závisí iba od nás. Ale veľmi ma na tom napĺňa, že tým, čo robíme, ovplyvňujeme mladých ľudí. Keď robíte niečo zo srdca, ľudí to láka, chcú byť pri tom. Dnes sú napríklad súčasťou nášho tímu aj naše bývalé študentky, keďže sme s Peťom osemnásť rokov učili na konzervatóriu. Kedysi sme ich učili hereckú výchovu, javiskovú reč a dnes s nami hrajú, tu a tam sa postarajú o chod a prevádzku. U nás totiž nefungujú klasické štruktúry, všetko je postavené na láske k divadlu.

Nepomáhajú vám externé zdroje, granty, dotácie?

Samozrejme, nezávislé divadlo by bez externej podpory neprežilo. V rámci grantov nám kde-tu prispieva mesto, do júna 2026 čerpáme posledný grant na ročnú prevádzku z rozpadnutého FPU a na novú inscenáciu, ktorú chystáme u nás v divadle, nám čiastočne prispela Nadácia Tatra banky. Uvidíme, ako sa zaobídeme ďalej.

Koľko ľudí, aký tím tvorí divadlo?

Na začiatku sme boli s Petrom sami, teraz nás je sedemnásť. Sedemnásť ľudí, väčšina externisti a brigádnici, ktorí s nami vytvárajú náš priestor.

Dnes hosťujete s predstavením Smutná správa zo smutnej krajiny v Bratislave. Hrávate často po Slovensku?

Väčšinou hrávame po spriatelených kultúrnych centrách pre nezávislú kultúru, ale predminulý rok sme boli pozvaní na hosťovačku do Modrého salóna SND. Na základe toho som neskôr dostala ponuku v Modrom salóne aj režírovať. Tento rok ma čaká réžia v Divadle Andreja Bagara v Nitre a neskôr v bábkovom divadle v Košiciach. Takže možno raz, omnoho neskôr sa budem venovať už iba písaniu kníh a réžii.

Zhovárala sa: Lucia Marcinátová

Jana Wernerová

• Vyštudovala herectvo na fakulte dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici roku 2003 v ročníku Jozefa Adamoviča a Jana Přeučila. Počas štúdií herecky hosťovala v Bábkovom divadle na Rázcestí v Banskej Bystrici, Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene a v divadle Actores v Rožňave. Po ukončení štúdia dostala angažmán v Divadle Jonáša Záborského v Prešove, no istotu mesačného platu čoskoro vymenila za neistú tvorivú slobodu.
• V roku 2005 v Košiciach s kolegami založila nezávislé Divadlo Na Peróne, v ktorom dodnes pracuje ako umelecká šéfka, režisérka, herečka, scenáristka a projektová manažérka.
• V roku 2020 Divadlo Na Peróne otvorilo svoj stály priestor a začalo nadobúdať novú tvár. S tým je spojená aj nová dramaturgia a režijná poetika divadla, ktorú Wernerová vytvára najčastejšie v tandeme so svojím životným partnerom Petrom Kočišom.
• Okrem divadla sa venuje písaniu poviedok a pôvodných rozhlasových hier pre deti i dospelých.

Foto: Bára Podola