Mohutný, (podstatne) viac než päťstostranový text sa zaoberá problematikou vskutku neľahkou – baskickým terorizmom.

Baskicko je územie rozprestierajúce sa po oboch stranách španielsko-francúzskej hranice. Baskovia tvoria svojbytnú národnostnú minoritu s osobitou históriou, kultúrou i jazykom. Zároveň však čelili citeľným diskriminačným tlakom zo strany španielskej majority jednak za Francovej vlády, ale napríklad aj v „slobodomyseľnom“ Francúzsku, kde majú isté druhoradé spoločenské postavenie dokonca dodnes. Španielska strana baskickej populácie sa potom o vlastné právo na sebaurčenie zasadzovala rôznymi spôsobmi. Žiaľ, najmenej chvályhodným, zato však svetovo najvypuklejším, sa napokon stal radikálny odboj združený v organizácii Euskadi Ta Askatasuna (Baskicko a sloboda) skrátene ETA.

Toto hnutie sa postupom času vykryštalizovalo ako zo všetkých stránok teroristické. Dlhé desaťročia so železnou pravidelnosťou rozsievalo hrôzu v podobe atentátov, únosov a dobre zorganizovaných bombových útokov po celom španielskom území (miestami to chytilo i Francúzsko). V rámci svojho ideologického zamerania dokázalo absorbovať hneď viacero extrémistických prúdov. Základ vytvárala najkrajnejšia ľavica, ktorej cieľom bolo vybudovanie baskického socialistického štátu. Vedno s tým kráčal silný baskický nacionalizmus, ku ktorému sa bez najmenších ťažkostí pridávali kované mafiánske praktiky a dokonca i náboženské sektárstvo. Organizácia svoje radikálne aktivity výrazne utlmila až s príchodom nového tisícročia a existenciu oficiálne úplne ukončila len veľmi nedávno, v roku 2018 po tom, čo sedem rokov predtým zložila zbrane.

Aramburuov masívny, ale v jadre vlastne komorne poňatý román, sa nejakým spôsobom pokúša zachytiť dosah týchto skutočností na súdobý celospoločenský chod. Môžeme tvrdiť, že ide o vskutku hlboký ponor do psychiky uzatvorenej či vydelenej národnostnej etnickej komunity, ktorej kolektívne zmýšľanie naprieč niekoľkými generáciami citeľne otrávil extrémistický jed.

Autor si východiskový pôdorys navrhol prosto, ale funkčne, takže sa na ňom dala poľahky vytvoriť komplikovaná textová stavba. Sme v malom, utiahnutom baskickom mestečku, kde sa každý s každým aspoň z videnia pozná. V centre príbehu sú dve rodiny. Majú niečo spoločné a v inom sú si zas spoločensky nerovné. To však nijako nebráni tomu, aby ich dlho stužovalo úprimné priateľstvo. Situácia sa však začne dramaticky meniť, keď syn z jednej rodiny nakoniec vstúpi do radov organizácie a stane sa z neho vycvičený, aktívne činný gudari – bojovník odbojár. Nálada v užšom i širšom okolí priateľov sa výrazne ochladzuje, až napokon celkom vymizne. Odrazu je všetko zle: najprv sa vŕšia skryté a tiché, neskôr celkom otvorené nenávistné prejavy voči „nepriateľskej rodine kapitalistických vykorisťovateľov“, ktorých podstata a dôvody sú celkom absurdné. Chvíľu sa s tým dá žiť, dokonca sa proti tomu dá i nejaký čas aktívne bojovať a ignorovať najhoršie hrozby. Žiaľ, všetky udalosti k nim pomaly spejú, a keďže niet väčších zábran, veci vyeskalujú práve najtragickejšie. Daný moment nezvratne zasiahne a navždy poznačí všetkých zúčastnených. Cesta k opätovnému zblíženiu a zmiereniu bude (pre každého nejako) dlhá, tŕnitá a bolestivá, pričom rozuzlenie nás čaká až na posledných riadkoch tohto precízne napísaného textu.

Fernando Aramburu ho náramne vhodne rozčlenil na viac ako stovku drobných kapitoliek. Čo kapitolka, to dopodrobna spracovaný výsek zo životnej trajektórie toho-ktorého aktéra či aktérky. Jednotlivé minipríbehové dieliky zliepa do komplexnejších celkov a následne ich rôzne, priamo i nepriamo prepája, nelineárne vrství a zošíva do konečnej podoby. Môžeme o nej hovoriť ako o do hĺbky prekrvenej, prehustenej, plastickej príbehovej skulptúre, ktorá je však i napriek svojej zložitosti v každom okamihu zrozumiteľná a dobre čitateľná. Vybalansované rozprávanie vás vtiahne do ponurých útrob a vypustí až v závere, čo je pri takýchto obšírnych textoch veľká devíza. Zvlášť, ak sa obsahová náplň po celý čas sama od seba ukladá do pamäti.

Treba zdôrazniť, že nejde o dokumentárne ladený román. Fernando Aramburu nezaťažuje dejinným výkladom historických udalostí, ale rovno uvádza do daného stavu vecí. Nájdeme tu skutočne len stopové množstvo najnevyhnutnejších záchytných bodov, aby sme sa vedeli zorientovať v konkrétnom čase. Zvyšok s veľkou bravúrou vykryjú samotné autenticky vykresané postavy prehovárajúce adekvátnym jazykom, ktorý často býva ponechaný v pôvodnom baskickom znení. Razantné, temperamentné, skôr strohejšie a úsečnejšie vety majú takú svojráznu dynamiku, že sa podľa ľubovôle takpovediac nafukujú samy v sebe. Často veľmi harmonicky prechádzajú z jednej rozprávačskej perspektívy do inej, čo vytvára nie celkom bežný čitateľský zážitok – akoby sme boli súčasne vo vonkajšom svete i vnútri protagonistovej duše. Ďalej tu je silný emocionálny náboj bez lacného citového vydierania, zato s občasným, vkusne vášnivým milostným iskrením, sprevádzaný permanentným, skutočne dusným psychologickým tlakom. Toto dokopy sú najdôležitejšie atribúty, s ktorými sa tu celopriestorovo najviac pracuje a funguje to v každom ohľade presvedčivo.

Fernando Aramburu tak prináša rukolapné svedectvo o ničivom dosahu stále prítomného, navyše presne organizovaného zla jednak na konkrétnych jednotlivcov, a takisto jeho celospoločensky rozleptávajúci účinok, keď toto prakticky všetkých uvrhne do ustavičného strachu a paranoje. Priaznivci náročnejšej, apriórne psychologicky orientovanej tvorby s jasne badateľným sociálno-politickým pozadím teda pri Vlasti nemajú najmenší dôvod váhať.

Fernando Aramburu: Vlasť

Inaque, 2020 (edícia Apostrof, prvé vydanie)

Preklad a doslov: Peter Bilý

568 strán

Zobraziť diskusiu (0)