Na máloktorú osobu francúzskych dejín tak priliehavo sedí výraz „enfant terrible“ ako na Donatiena Alphonsa Françoisa de Sade (1740 ‒ 1814). Takmer polovicu svojho života nestrávil na slobode, ale pohyboval sa medzi inštitúciou väznice a ústavom pre slaboduchých. Nehovoriac o tom, že dlhé roky nad ním visela aj ostrá hrozba gilotíny. Ako hovorí doslov Jindřicha Veselého, jeho nepohodlné postavenie vo francúzskej spoločnosti vyvolali nepochopiteľné bulvárne incidenty s predajnými ženami. Raz bol obvinený zo sadistických sexuálnych praktík, inokedy ho osočili z travičstva, čo predstavovalo vážne obvinenie. Permanentne stíhaný spisovateľ a aristokrat väčšinu svojich diel publikoval anonymne, svojou skutočnou osobou signoval len úzky výber z nich. Z dochovanej tvorby patrí medzi také aj dielo Kruté morality (Argo, 2021), ktoré vychádza v preklade Jindřicha Vaceka.

Ak potrebujete exemplárny dobový príklad o obchodnej funkcii manželstva, táto literatúra je jasnozrivým dôkazom, ako sa pristupovalo k diplomacii vzťahov medzi mužom a ženou. V krátkych poviedkach sa stretnete s psychologicky bohatými postavami, ktoré ohýba morálka a prístup k vlastnému šťastiu. Markíz de Sade svoje dielo personalizuje, prihovára sa čitateľom a uvedomujúc si diskurzívnu silu svojej tvorby, snaží sa prísť aj na spoločný súd a vyriešiť problematiku ambivalentných osudov. Modelové príklady ako starnúci aristokrat, majetný dobrák, bezohľadný záletník konfrontujú svoje pozície s témou ženy, ženstva a manželstva. Vo väčšine prípadov je partnerka a jej vernosť otázkou cti a odpoveďou na kuloárne diskutovanú samotu, budiacu v kruhoch končiacich sa porevolučných rokov, keď texty vznikali (druhá polovica 90. rokov 18. storočia), pestré podozrenia. Sobáš bol často iba spoločensky akceptovaným a výsostne formálnym zámkom na pomyselnom chráme nespútaného promiskuitného života. Administratívna zmluva medzi poriadkom a chaosom, kde jedna veličina požierala druhú.

Hoci je Markíz de Sade spájaný s milostnou, erotickou literatúrou, čítanie týchto textov vás utvrdí v názore, že atmosféra sexu je v moralizujúcej tvorbe, pod ktorú sa markíz podpísal, pomerne kultúrna a jemná. Len za okraj dávam mená Louis-Charles Fougeret de Montbron (1706 ‒ 1761), Pierre Choderlos de Laclos (1741 ‒ 1803), Abbé Prévost (1697 ‒ 1763), Samuel Richardson (1689 ‒ 1761), no tiež Denis Diderot (1713 ‒ 1784) či Daniel Defoe (1660 ‒ 1731) a, samozrejme, Giacomo Casanova (1725 ‒ 1798). U všetkých autorov sa stretneme s explicitným či umierneným ventilom pudových emócií, ktoré sa na poli rôznych žánrov, prevažne však grotesky, tešia veľkej popularite čitateľov 18. storočia a plnohodnotne suplujú pornografiu. Ako príklad si uveďme dielo Charlesa de Montborna Rudá pohovka (Dybbuk, 2008), v ktorom je hlavný protagonista po milostnom zlyhaní premenený na pohovku a vďaka kliatbe na svojom tele zažíva erotické eskapády do momentu, kým kúzlo neodčiní rovnaké zlyhanie, aké ho do tohto magického stavu voviedlo. Ako vidíme, literárna fantázia v tomto smere dokázala čitateľovi ponúknuť skutočne originálne verzie vášne.

Späť však k morálke v podobe Markíza de Sade a téme manželského azylu. Mužské postavy v tomto diele zväčša vystupujú na strane obete, ak aj spočiatku postava ženy pôsobí zraniteľne, vykľuje sa z nej démon. To dokonale reflektuje životnú filozofiu autora, že zlo je naša vrodená vlastnosť a človek je prislabý na to, aby ho premohol. Je evidentné, koho považoval za slabšie pohlavie, no aj to je diskutabilné, keďže ženy v poviedkach Kruté morality osudmi často manipulujú alebo predstavujú čierne škvrny z minulosti, ktoré sa dopustili tých najtemnejších priestupkov voči rodine, blízkym, ale najmä voči svojej povesti. V tomto okamihu sa im na rázcestí do cesty pripletie muž, väčšinou majetný, usporiadaný, a ak nedisponuje dobrým sociálnym zázemím, je to minimálne slušný človek, o akom sa nedá pochybovať, a jeho neochvejné dobráctvo ho privádza do chúlostivých situácií. Môžeme mať pocit, že dôverčivosť je slabosť, a máme si dobre dopredu rozmyslieť, s kým sa rozhodneme zdieľať svoju strechu nad hlavou.

Keď som si čítal texty z Krutých moralít, špeciálne poviedku Zločincem z ctnosti (str. 93 ‒ 118), spomenul som si na Ladislava Klímu (1878 ‒ 1928) a jeho nápaditý hororový román Utrpení knížete Sternenhocha (1928), kde knieža zažíva trampoty so svojou démonickou partnerkou Helgou. Nemohol sa viac venovať spoločenským témam a politike, pretože krvilačný vzťah ho nadobro pohltil a pripravil ho o zvyšky energie a zdravého rozumu, navyše budil v ňom vražedné inštinkty. Klímov nietzscheovský individualizmus v konfrontácii s de Sadeho morálnym alibizmom produkuje interesantné psychologické portfólio sociopatického rozhodnutia ‒ oženiť sa kvôli statusu.

„Mladému Dorgevillovi se dostalo jen mála tělesných půvabů; neměl v sobě sice nic nepříjemného, ale nebyl obdařen ani žádným z těch tělesných znaků, pro které je jedinec našeho pohlaví nazýván hezkým člověkem. Čeho se mu ale nedostávalo v tomto směru, to mu příroda vynahradila v jiném: měl zdravý rozum, což je často lepší než velké nadání, byl nebývale vnímavý k druhým a povahu měl přímou, poctivou a upřímnou ‒ zkrátka dostávalo se mu štědře všech těch vlastností, kterými se vyznačuje člověk čestný a soucitný, což v onom století stačilo víc než bohatě k tomu, aby si člověk mohl být téměř jist, že bude celý život nešťastný.“ (Kruté morality, str. 93)

Pri čítaní týchto textov nadobudnete dojem, že historické svedectvo väzňa de Sade nie je len žalárom s kovovými mrežami, ale predovšetkým temnicou z kostí, mäsa a zo svalov, pod ktorou driemal večný konflikt medzi mužom a ženou. Protagonistom a antagonistkou. Provokatívny pohľad na súboj týchto pohlaví je krutým súdom z popudu ublíženia, aké voči svojej osobe Markíz de Sade cítil. Za svoj vysoký pôvod a závislosť od nízkych pudov pykal rokmi svojho života v nútenej izolácii.

Donatien Alphonse François de Sade: Kruté morality

Argo, 2021

Preklad: Jindřich Vacek


Recenznú knihu poskytlo kníhkupectvo Kosmas.

Zobraziť diskusiu (0)