Autorka je navyše známa i ako aktívna feministka, takže aj preto v jej prózach hrajú prím najmä výrazné ženské (anti)hrdinky s komplikovanými charaktermi a neraz veľmi pohnutou minulosťou.

Podobné je to aj v tomto prípade. Príbeh sa začína odvíjať vo Fínsku, v jednom z helsinských verejných psích parkov. Jedného dňa tu na seba narazia dve neznáme ženy, ktoré zdanlivo nič nespája. Čoskoro však vyjde najavo, že pravý opak je pravdou a tieto dve sa k sebe majú ako málokto. Čitateľ(ka) v jednotlivých kapitolách poznáva ich vzájomne previazané osudy, prostredníctvom ktorých sa postupne odkrývajú mnohé závažné spoločenské problémy. Niektoré z nich spadajú medzi nanajvýš moderné fenomény, ďalšie majú hlboké historické korene, siahajúce neraz ešte hlbšie než len do stalinistickej éry.

Stretáva sa tu teda široké spektrum ťažkých sociálnych defektov, pričom k tým najvypuklejším sa môžu zaradiť veľké materiálne rozdiely medzi západnou a východnou stranou Európy a masívna ekonomická migrácia s nimi súvisiaca. Ďalej trebárs, a toto je akási nosná téma prestupujúca celým textom, bezdetnosť a sivé zóny biznisu s asistovanou reprodukciou sofistikovane vybudované okolo nej. Neutíchajúce ozveny rozpadu impéria s následným (staro)novým rozložením politických síl v rozpadnutom východnom bloku i s jasným a nezanedbateľným presahom do medzinárodných sfér. Extrémna korupcia, rozsiahle finančné podvody či tolerovaný organizovaný zločin ako sprievodný úkaz vzostupu stále mocnejšej oligarchie, čo následne celé prerastá až do vládnych prevratov a ozbrojených vojenských konfliktov.

Toto sa týka predovšetkým ukrajinskej reality posledných rokov, kam autorka situovala najdôležitejšie časti rozprávania. Ak to zhrnieme už len v takýchto hrubých kontúrach, vyjde nám z toho nelichotivý obraz života v postkomunistickej zóne, silne kontrastujúcej so „západnými princípmi“ materiálneho dostatku a akých-takých sociálnych istôt. Zvlášť takých, ktoré sa ponúkajú človeku s fínskym cestovným pasom. Možno sa to takto bude javiť ako typické šablónovité klišé, ale nie je to tak. V skutočnosti, žiaľ, ide o trefne zachytený reálny stav vecí.

Autorka umne balansuje na hranici niekoľkých moderných žánrových postupov. Po silnej koketérii s „Finnish weird“, výraznom to prvku predošlej Normy, nezostalo ani stopy. Tentoraz je všetko vtesnané len do medzí viacerých realistických (sub)žánrov. Badateľný je dnes taký obľúbený psychologický triler s kúskom akcie a výrazným sociálnym akcentom, k čomu sa pridáva i silný exkurz do vôd historického románu. Sofi jednotlivé atribúty prelína s eleganciou sebe vlastnou a navrch dávkuje typicky temnú, chladnú až nepreniknuteľnú atmosféru. Rozprávanie nemá lineárny charakter, časové roviny sú rôzne rozstrihané, žiada sa povedať, že až roztrieštené, čo celú textovú matériu komplikuje, znejasňuje a rozmazáva. Napriek tomu, že sa tu nájde i dostatok záchytných bodov, Sofi svojich priaznivcov za ručičku rozhodne vodiť nemieni. Mnohé síce otvorene vyjaví, ale rovnako veľa vytláča mimo hlavného zorného poľa. Zahmlieva, skrýva kamsi pod povrch. Dochádza k častým zvratom, absurdným situáciám, takže nikdy úplne presne nevieme, na čom sme a čo nás najbližšie čaká.

Sofi sa tým darí budovať pomerne svojrázne napätie. Studené, odťažité až takpovediac paranoidné ovzdušie plné postáv, ku ktorým je naozaj ťažké prechovávať vrúcne sympatie. Veru, často som krútil hlavou nad tým, čo to má vlastne celé znamenať. Spisovateľka svoj typicky noblesný rukopis potiahla čímsi nepríjemne odpudivým. Akýmsi ušpineným ľadovým povlakom, skľučujúcou odľudštenosťou moderného konzumného technologického sveta, kde prežívajú len akési zdeformované citové poryvy, pričom desivo presne platí zistenie, že všetko (toto doslova) je na predaj.

Neprebíjalo sa cez to dva razy ľahko a to ju mám nadrvenú kompletne celú. Ide totiž o ďalší zvláštne vystavaný text, ktorý vyslovene skúša čitateľské nálady a trpezlivosť. Nič to však v zásade nemení na tom, že je to skvostná vec, obťažkaná neľahkými, deprimujúcimi témami, ktoré však už k tejto šarmantnej dáme patria ako reťaz k motorovej píle. U mňa teda znovu celkom najlepšie!

Sofi Oksanen: Psí park

Odeon, 2020 (edícia Světová knihovna)

Preklad: Linda Dejdarová

416 strán

Zobraziť diskusiu (0)