Horlivá bojovníčka za práva žien a umiernená feministka doposiaľ vydala tri romány a dve eseje o feminizme a výchove, pričom všetky už našťastie stihli vyjsť v češtine alebo slovenčine. Drvivej väčšine čitateľov je známa svojím najznámejším románom – Amerikánkou. Avšak už v roku 2008 jej v češtine vyšla kniha Půl žlutého slunce (tento rok by mala vyjsť v češtine opäť), v ktorej autorka veľmi farbivo, pútavo a občas i surovo opisuje vznik, krátke trvanie a zároveň i zánik Biafry, neuznaného štátu v Nigérii, o ktorom našinec nevie takmer nič. Autor týchto riadkov ho čítal a Adichieová ho nesklamala, ale nadchla.

Vráťme sa však k Purpurovému ibišku, ktorý vydalo vydavateľstvo Host pred koncom minulého roka. Je to autorkina prvotina, avšak na štýle písania či závažnosti témy to vôbec nie je poznať. Je to rozhodne jej najosobnejší román. Kým v Amerikánke už otvára veľké témy človeka i ľudstva a v románe Půl žlutého slunce má fokus zameraný na krátku históriu Biafry, v Purpurovom ibišku je celá jej pozornosť zameraná na jednu rodinu a dospievajúcu, 15-ročnú Kambili. Do deja vás vtiahne okamžite, čomu napomáha dnes čoraz zriedkavejšie písanie v prvej osobe.

Rodinné putá

Kambili žije so svojím starším bratom Jajom v navonok usporiadanej kresťanskej rodine, ktorú vo farnosti i spoločnosti dávajú za vzor. Otec je počestný a nábožný muž, majiteľ mnohých fabrík v meste, ktorý štedro prispieva farnosti, mnohým chudobným i rodnej obci. V celom širokom okolí sa nenájde nikto, kto by dokázal a vôbec chcel spochybniť jeho významnosť a bezúhonnosť. Obidvaja súrodenci sú v škole zakríknutí, hoci s čistými jednotkami najlepší premianti triedy, ktorí len potvrdzujú obraz dokonalej rodiny. Avšak nesú tajomstvá, ktoré sú tak hlboko, že o nich nedokážu hovoriť ani medzi sebou.

Ich otec je náboženský despota, tyran a fanatik, ktorý doma strpí len jednu vôľu, a to svoju vlastnú. Ich dom, či skôr malý palác, sa podobá viac na kobku ako na dom rodiny, je plný strachu a ticha, až posvätnej úcty či bázne voči otcovi, či už zo strany detí, alebo manželky. Akékoľvek vybočenie, akékoľvek zaváhanie je tvrdo trestané surovými bitkami v mene karikatúry Boha, ktorá bola otcovi násilne vtlačená a ktorej ešte deformovanejšiu tvár vtláča do duší svojich detí. Už dávno si zamenil božiu vôľu za tú svoju a Adichieová má veľký cit pri opise mnohých nuáns jeho patologickej viery a výchovy. Niet nikoho, kto by sa vzoprel, nikoho, kto by im pomohol. Takto sa rodinné putá stávajú putami-okovami, z ktorých niet úniku.

Stret

Do beznádejnej situácie nevedomky zasiahne sestra tohto tyrana, keď pozve deti na pár dní k sebe. Vinou začínajúcej sa študentskej a vojenskej vzbury v krajine tak Kambili a Jaja strávia u tety oveľa viac dní. Nasávajú atmosféru slobody, kde sa môžu konečne nadýchnuť, uvoľniť sa z neustáleho napätia, doslova sa učia smiať sa, vyjadrovať svoje pocity, hašteriť sa so svojimi bratrancami, učia sa jednoducho žiť, nie prežívať. Vidia, že tetina viera je úplne iná ako tá, ktorú považovali za jedinú správnu, teta ako profesorka na univerzite je zároveň vzdelaná a hlboko veriaca a tento mix dokázala skĺbiť do jednoduchej hlbokej ľudskosti a porozumenia. Všetkým je jasné, že po tomto „nadýchnutí sa“ už nič nemôže byť ako predtým a všetko smeruje k závažnému stretu, ktorý natrvalo poznamená nielen vzťahy v rodine, ale aj každého jej člena.

Nigérijskej autorke sa v debute podarilo realisticky, občas až naturálne či surovo demaskovať a odhaliť utrpenie a skrytú bolesť mnohých členov „dokonalých kresťanských rodín“. Odkrýva skrytú faloš, hanbu, pocit studu a poníženia, život v pekle dokonalých veriacich, na druhej strane hlbokú ľudskosť, krehkú a hľadajúcu vieru a ženskú silu a odhodlanie v podaní hlavnej hrdinky i jej tety. Na jej debut sa rozhodne zabudnúť nedá. Je veľkou otázkou, prečo na Slovensku doteraz nevznikol veľký román o devalvácii viery a jej pošliapaní náboženským despotizmom, fanatizmom a krutosťou, kde viera nadobúda patologické črty a nivočí všetko okolo seba. Materiálu by bolo dosť. Zlomených rodín a hrôzostrašných príbehov sú tisícky.

Chimamanda Ngozi Adichieov: Purpurový ibišek

Preklad: Petr Štádler

Host, 2020

Zobraziť diskusiu (0)