Vážený pane,

prečítal som si Váš príspevok zo dňa 7.4.2017 s názvom „Pozor na d(D)elenie nulou!“, a hoci ste iba jedným z mnohých čitateľských nadšencov, ktorí sa na slovenskom internete vyjadrujú ku kvalite prekladovej literatúry, Váš status vzdelaného človeka a reprezentatívnosť platformy, na ktorej ste článok publikovali, ma tentoraz podnietili zareagovať a vyjadriť sa k zásadnému neduhu tohto druhu novinárčiny, k tomu, čoho je Váš príspevok eminentným príkladom, teda k falošnej argumentácii. Nepoznám Vás, nemám nič spoločné s vydavateľstvami Premedia alebo Artforum, meno prekladateľky diela som počul prvý raz v živote, no sám sa prekladom živím, a preto si trúfam okrem rozhorčenia nárokovať si v tejto oblasti aj istú mieru kompetencie.

Kritika prekladu je vedný odbor. Má svoju teóriu a prax, dá sa z nej vyletieť na vysokej škole, venuje sa jej nejedna akademická práca. Sú translatológovia, ktorí jej zasvätia nemalú časť svojho života. Netreba otvárať slovník slovenského jazyka, v ktorých aj Vy tak rád listujete, aby sme prišli na to, že kritikou sa tu myslí posudzovanie, zhodnotenie kvalít niečoho, v tomto prípade prekladateľského výkonu. Angličtina, v ktorej ste zrejme podkutý alebo je Vám aspoň blízka, označovala kedysi tvarom critick to, čo sa neskôr rozdelilo na criticism a critique, teda proces hodnotenia a jeho výsledok, kým slovenský jazyk, trucovitý nindža homonymie, si vystačí s jedným slovom. V oboch prípadoch – a v každom inom jazyku, ktorý si tieto ašpirujúce internacionalizmy osvojil – sa však pod hodnotením, dynamickým či statickým, myslí hodnotenie všeobecné, objektívne, nestranné. Ani Immanuel Kant si zrejme nesadal za stôl s úmyslom vymenovať, čo všetko mu prekáža na čistom rozume. Uvedomujem si, že nikde nevyhlasujete, že by ste sa svojím príspevkom pokúšali o kritiku prekladu, že je len poznámkou na margu, že by ste si azda nedovolili liezť niekomu do kapusty, ale blogerstvo je zradná vec, ktorej najväčšia devíza – že si každý môže písať, čo chce a ako chce – je zároveň jej najväčšou slabinou. Zverejnený text musí totiž, nechránený štítom redaktorského medzistupňa, každým riadkom dokazovať svoje právo na existenciu, čo sa dá dosiahnuť buď poctivým prístupom, alebo inak, no v každom prípade je blogerský príspevok lovná zver, povolená na odstrel. Preto sú márne všetky alibizmy, často neúprimné, o priznanej laickosti či slobodnom vyjadrovaní názoru. Aj amatérska kritika je kritika, zapája sa do odborového diskurzu rovnako ako, povedzme, komentár k vyučovaniu zlomkov kdesi na webstránke Učiteľských novín, preto ju tak budem posudzovať. A vaša je mizerná, lebo je disproporčná, útržkovitá, skratkovitá, neinformovaná, jednostranná, a, čo je najhoršie, diletantsky zavádzajúca.

Pristavím sa najprv pri Vami zmieňovanej rovnici, podľa pozície a priestoru, ktoré ste jej v príspevku obetovali, Vášmu centrálnemu argumentu. To je tá disproporčnosť. Áno, sám na ňu upozorňujete, sám význam typografickej chyby zľahčujete, ale pomenovaním predsa nedostatok neodstránime. Je to jeden z dvoch argumentačných omylov, ktorých sa v tomto bode dopúšťate, pretože apelujete na emócie, falošne vyvolávate v čitateľovi predstavu o sebe ako o skromnom puntičkárovi, ktorý, chudák, si nevie pomôcť, lebo dokonalosť je jeho druhé ja, aby ste odviedli pozornosť od toho, ako nafukujete problém do neadekvátnych rozmerov – a toto je druhý zo spomenutých argumentačných omylov nazývaný nirvana fallacy, teda problém dokonalého riešenia – tým, že sa stal vaším hlavným argumentom a, ako píšete, „vzbudil vo vás podozrenie“, bol teda motivujúcim prvkom vzniku textu. Pretože citovaný problém je z translatologického hľadiska skutočne banálny, sotva existujúci, typograf si možno zľahka povzdychne.

Toľko k prvej polovici vášho textu, mohol by som napísať, lebo viac argumentov a chýb v prvých ôsmich zo šestnástich odsekov naozaj nepredkladáte, ale to by bolo rovnako školometské, nepoctivé a zavádzajúce ako Váš prístup. Polovica zle. Úplne zle. Že v druhej sa pertraktuje niekoľkonásobne viac javov ako v prvej ma nezaujíma? Zaujímalo Vás, koľko slov a viet je na rozdiel od rovnice vysádzaných v celej knihe dobre? Možno áno, spomínate totiž „slová vysádzané nesprávnym typom písma, chybne rozdelené slová“. A to je tá útržkovitosť. Pominiem teraz spojenie „nesprávny typ písma“, čo ja osobne neviem, aké je – podľa hipstera asi helvetica a podľa hipstera s internetom helvetica rozhodne nie, lebo bezpätkové písmo sa na súvislý text nehodí –, pretože tým „nesprávnym“ ste mali možno na mysli „odlišným od väčšinového“, čo ak pre človeka, ktorému tak úzkostlivo záleží na jemných významových odtienkoch matematických argumentov a slov vo všeobecnosti, znamená to isté ako „nesprávny“, potom Bože, uchovaj. Trápi ma to, že inde, než na citovanom úseku, sa tomuto druhu chýb nevenujete. Upozorňujete, že je ich tam „rad“. Máme vám veriť? Máme veriť, že do bodky ovládate problematiku slovenskej čiarky? Píšete, že ste ich narátali desať? Čoho? Preklepov, čiarok, zle rozdelených slov? Nestál vám čitateľ aspoň za jeden príklad, ktorý by ilustroval vaše tvrdenie?

Mišku Rosovú nám zoslalo samo nebo literárnokritických samorastov matuškovsko-šaldovského typu, pozorne ju sledujem na Denníku N aj na Respekte a v poličke mám dve tretiny jej beletristického oeuvre, ale ako členovi Akadémie vied Vám predsa musí byť jasné, že takto vyzdrojovaná téza je neprípustná. Ide predsa o blog so všetkým, čo je tomuto novinárskemu žánru vlastné, je vysoko štylizovaný a skrz-naskrz poprestýkaný výhovorkami, možno bude lepšie znieť disclaimermi, o subjektivite, laickosti, nedostatku teoretického vzdelania, pri ktorých, opäť, ťažko určiť mieru úprimnosti, ale tým menej môžu príspevky takto zverejnené slúžiť ako opora autority. Nevraviac o sylogizujúcom kvantovom skoku, ktorý ste na ploche dvoch odsekov a jednej citácie naznačili od všeobecnej poznámky o bližšie neurčených typografických chybách v jednom konkrétnom diele k vykresleniu priam kataklizmatickej situácie na slovenskej redaktorskej scéne. To je tá skratkovitosť, natoľko flagrantná, že by som zbytočne vyratúval, koľko argumentačných chýb zastrešuje.

Ako ste si všimli, netvrdím, že Vaše postrehy nie sú správne. Typograf si určite mal dať pozor na korektnú podobu rovnice, pojmy demonstration a derivation mali byť preložené tak, ako navrhujete – a je to oveľa zásadnejší nedostatok ako sadzačský lapsus, pretože kým v prvom prípade sa čitatelia pomerne ostro delia na tých, čo rozumejú (matematikov, fyzikov...), a teda ich chyba nepomýli, a na tých, čo nerozumejú, a teda jej nepripisujú dôležitosť, v druhom ide o tzv. významový posun, keď sa mení významový substrát originálu a komplikuje orientácia v ňom –, aj Marine Biology azda mohla byť preložená ako časopis, hoci rozhodnutie prekladateľky by nemuselo byť až také „ťažké pochopiť“. Čím sú si totiž lexémy v sémantickom poli bližšie (že ale a lager nie je to isté, o tom by nám dnes mnohí dokázali viesť dušespytnú prednášku, ale ak sa v texte s týmto rozlíšením nepracuje funkčne, aj pán Viliam z Ockhamu rád potvrdí, že pivo stačí), tým väčšmi sa oslabuje priorita významovej presnosti a do rozhodovacieho procesu vstupujú aj iné kritériá, ako napríklad synonymická variabilita (nie je to v okolí samý časopis?), intra- a intertextové korelácie (nie je slovo inde v poviedke a v ostatných poviedkach použité tak, aby si ho čitateľ spojil práve s týmto výskytom?), fonický kontext (nehrozil by v preklade zvukový masaker typu „účasť časopisu čistoty“?), idiolekt autora (nepoužíva autor konkrétne slová systematicky, takže ich prekladateľ systematicky musí nahrádzať konkrétnymi slovami podľa zvolenej prekladateľskej stratégie?) a mnohé iné. Toto nie je fráza, naozaj sú mnohé, stačí nazrieť do príslušnej literatúry. Ale to je tá neinformovanosť.

Posledným z vašich vecných postrehov je komentár k prekladu istej vety, a tu už zachádzame do kalných vôd. Vy tým, čo pri všetkej úcte nemôžem nazvať inak ako nehoráznosťou. Je jedna vec bez ladu a skladu vyťahovať zo súvislého textu vety a pokúšať sa ich prostredníctvom podporiť svoju tézu, ktorú by som po niekoľkých čítaniach Vášho textu označil ako „zámerné očierňovanie“, pretože iný úmysel, než znosiť pod čiernu zem celý tím stojaci za výrobou knihy, zo spôsobu, akým ste vystavali text, nebadám (to je tá jednostrannosť), a celkom iná navrhovať vlastné riešenia! Bolo by to komické – hneď mi zišla na um postava Kunca z filmu Vesničko má, středisková, ktorý maliarovi v podaní Zdeňka Svěráka navrhuje, že keby chcel trafiť odtieň zelenej na odkvapoch, tak mu „kapka barvy ještě zbyla“ –, keby mi z toho nevstávali vlasy dupkom. Rozumiem, že máte isté prekladateľské ambície, a uznávam, dá sa to po Vás čítať, keď prekladáte z Guardianu skazky o anglosaskej literatúre (kde ste raz, myslím, nedbanlivosťou preoperovali Arundhati Royovú na muža), no takto skutočne nie. Veď si predstavte, že vydáte odborný článok, správu, monografiu, ktosi si ich po Vás prečíta, a potom za Vami príde, že on je síce laik, fyzik-hobbista, nevie nič o Vašom výskume a práci, elementárnu časticu nevidel ani z vlaku, ale tu v tej vete by on napísal namiesto „nasvedčuje“ „ukazuje“, lebo tak je to podľa neho lepšie. Poznáte výstižnejší opis diletanta?

Ani tu však ešte nesiahame na dno zmienených kalných vôd. Tým je až veta „Podobných nepresností by sa dalo v texte nájsť pravdepodobne viac.“ Bez operátora „pravdepodobne“ by to ešte bolo rovnako zovšeobecňujúce vyjadrenie, akým som sa tu už venoval, s ním však ide o vyslovenú nezodpovednosť. V najlepšom prípade. Jednou vetou, ktorá je rámcovaná ako záver argumentácie podloženej zasa iba jedinou vetou, Vaším prekladateľským pokusom, stihnete na ploche jedného odseku zmietnuť zo stola celú knihu, niekoľkotýždňovú prácu viacerých ľudí. Paušál, glajchšalt. Že preháňam? Tak sa vráťme k tomu trúfalcovi, čo Vám vyčítal jednu formuláciu v monografii, a ktorému, čo svet nechcel, jeho názor uverejnia na internete, kde ho zakončí tou istou vetou. Akým dojmom by to na vás pôsobilo? Na základe čoho je to „pravdepodobné“? Na základe jednej vety? Píšete „v texte“, čo môže znamenať poviedku aj celú zbierku, tak ja si vyberiem celú zbierku; slovenčina, prípadne Vaša nepresnosť, mi to dovolí. Bum, ortieľ, prinajmenšom nad prekladateľom, je vyrieknutý. Iste, redaktori sa pri zadávaní a posudzovaní prekladateľských výkonov neriadia výstupmi internetového šumu, jednako veta zostane.

A škodí. Ja len neviem, či úmyselne. Verím, že nie. Som presvedčený, že všetky spomenuté lapsusy v argumentácii sú Vám teoreticky aj prakticky známe, že ste si možno viaceré z nich, pokojne aj všetky, uvedomili, ale potom sa pýtam, prečo tam sú? Pretože ak vylúčim úmysel, zásahy zhora alebo novú generáciu tlačiarenských škriatkov, vychádza mi jediné: sú tam z nedôslednosti. Postrehli ste jednu chybu (Texas sharpshooter), pre fyzika zásadnú (anecdote), na jej základe ste s klapkami na očiach (tunnel vision) začali vyhľadávať ďalšie chyby (confirmation bias), až ste prišli k záveru, že vydanie knihy je premárnená príležitosť, že je to „škoda“ (dicto simpliciter). Aký strmý a klzký je svah, na ktorý ste sa tu dostali, ilustruje (nedokazuje) komentár diskutujúceho s prezývkou Andrea pod vaším článkom, kde rovnaký oblúk, aký ste Vy urobili z osamotenej vety k výroku o celej knihe, kreslí aj dotyčný, no posúva ho o niekoľko rádov vyššie, generalizujúc na celú, celučičkú prekladovú literatúru, ktorá na Slovensku vychádza. Je to absurdné, zastavovať sa pri tom nemá zmysel, no vidieť, čoho je schopná mentalita davu, keď sa mu predhodí kus predžutého mäsa. A ako som písal, že zachádzame do kalných vôd, naozaj som do toho rátal aj seba, pretože som si sám na záver odložil lacný a nedostatočný argument, ktorý si však neodpustím, lebo vydržať šesť strán sine ira et studio pri srdcových záležitostiach ako preklad a jeho reflexia (a akými sú pre vás fyzika a presný zápis matematických rovníc) je pre mňa už aj tak dosť náročné. Predstavte si, naposledy, ako by to znelo, keby sme kdesi v úplne inej internetovej diskusii alebo v statusovom okienku daktorej z verejne činných osôb použili Vašu vetu a vymenili v nej „nepresnosť“ za „zlodejov“ a „v texte“ za „medzi Cigánmi“.

S pozdravom

Milan Kopecký

Zobraziť diskusiu (0)