Recenzia: Izba v inom svete, svet v inej izbe
María Elísabet Bragadóttir: Izba v inom svete
Vydavateľstvo: Artforum
25. 11. 2025
preklad: Zuzana Stankovitsová
ilustrácie: Veronika Rónaiová
Debutová zbierka poviedok Izba v inom svete islandskej autorky Maríe Elísabet Bragadóttir premieňa každodenné situácie na jemne zneisťujúce príbehy, ktoré sa odohrávajú akoby tesne vedľa reality. Úsporným štýlom a presnými detailmi vytvára atmosféru, v ktorej bežné veci nadobúdajú nový podtón. Výsledkom je podivne známy pocit, ktorý pretrváva dlhšie ako samotné čítanie.
Izba v inom svete pracuje s atmosférou zvláštna-známa. Poviedky pôsobia, akoby sa odohrávali tesne za hranicou reálna, ale zároveň vyvolávajú pocit déjà vu. Dej poviedok je zasadený do situácií, v ktorých sa ocitol hádam každý z nás. Práve kontrast medzi obyčajnosťou a jemným zneistením je na knihe najpútavejší. Čitateľ má pocit, že číta o každodennom živote, ale súčasne sa mu stále pod nohami mierne hýbe zem.
Poviedky sú čítavé a majú potenciál rýchlo nás vtiahnuť. Autorka pracuje s jazykom úsporne, bez zbytočných odbočiek, takže text napreduje prirodzene a plynulo. Poviedky sa síce čítajú ľahko, ale po dočítaní ešte dlho doznievajú. Často sa objaví prekvapivý zvrat, ktorý je jemným posunutím reality: stačí drobný detail, nepatrná odchýlka od bežného sveta a zrazu má príbeh ľahko fantastický, miestami až zneisťujúci nádych. Táto hra medzi všednosťou a nečakaným robí z poviedok niečo, na čo sa nezabúda.
Postavy pôsobia všedne a uveriteľne. Mohli by to byť susedia z vedľajšieho vchodu, kolegyňa z práce či niekto, koho míňame v potravinách. Na prvý pohľad nie sú ničím výnimočné, no zaujmú práve tým, čo je na nich nenápadné, na prvý pohľad skryté. Autorka ich nebuduje veľkými gestami, ale cez drobné situácie a vnútorné napätie. Tým vytvára pocit, že ide o „normálnych“ ľudí. Až v druhej rovine sa dozvedáme, že sa v nich odohráva niečo mnohovýznamné.
Spoločným menovateľom poviedok je najmä spôsob, akým autorka narába so záverom. Koniec prichádza nečakane a často príliš skoro – v momente, keď si čitateľ myslí, že príbeh sa ešte len rozbieha, alebo keď by si želal ostať v jeho atmosfére o chvíľu dlhšie. Tento predčasný rez však nie je nedotiahnutosť, ale premyslený autorský ťah. Pointa má zabolieť, zaskočiť alebo aspoň narušiť pocit istoty. Závery preto pôsobia ako prudké zatvorenie dverí do izieb v inom svete. Čitateľovi nezostane nič iné, len zostať stáť na chodbe. Možno aj preto sa pri čítaní objaví zvláštny paradox: poviedky budete čítať rýchlo, ale nebudete chcieť, aby sa skončili. Vťahujú nielen dejom, ale hlavne tým, čo zostáva medzi riadkami.
Poviedky sa nedajú deliť na silné a slabé – skôr na dych berúce a ešte dych berúcejšie. Každá z nichpoviedka má vlastný tón a nápad, ale všetky spája schopnosť zanechať stopu, ktorá sa nevytratí ani po dočítaní. Prvá poviedka Self-made kompozične predstavuje kruh. Začína sa telefonátom matky dcére a končí telefonátom dcéry matke. To, čo sa odohrá medzi týmito dvoma hovormi, je presná ukážka autorkinho rozprávačského talentu. Zdanlivo nenápadná, všedná situácia sa postupne zhusťuje a čitateľ si až spätne uvedomí, koľko významu sa do nej vmestilo. Hrdinka sa na začiatku javí ako typ, ktorý všetci poznáme: snaží sa konať správne, zvládať očakávania okolia. Práve v tejto obyčajnosti sa začne odhaľovať jej vnútorný prerod. Autorka ho nesignalizuje veľkými vyhláseniami, nechá ho prejsť cez gestá, ktoré by inému textu slúžili len ako kulisa.
Ak prvá poviedka je vstupná brána, von vedie až tá posledná. Nie som žena, mám sedem rokov je o vzťahu medzi sestrami. Staršia práve vchádza do puberty a občas samuú seba zaskočí ostrými reakciami poháňanými emóciami, s akými sa ešte len učí narábať. Hranica medzi svetom všednosti a predstavivosti je v tomto príbehu najtenšia.
Presne takto autorka stavia svoje príbehy. Začne v realite, ale vždy si nechá otvorené dvere do druhej vrstvy (či izby v inom svete), do roviny, ktorá je krehká, pritom presná a prekvapivo dlho doznievajúca. Jej čaro je v schopnosti z bežných situácií vyťažiť čosi znepokojivo krásne, čo sa nedá celkom pomenovať, iba precítiť. Kniha je ideálnym čítaním pre tých, ktorí sa neboja vstúpiť do sveta v iných izbách.
Ema Žugecová - Ústav svetovej literatúry SAV
Kniha tu
