Beznádejná presila
Nikto sa nevie pripraviť na smrť, hoci to je jediná faktická vec na pozadí našej vlastnej skutočnosti – je limitovaná. No, je ťažké sa s tým zmieriť. Fatálnosť našej konečnosti nezriedka zaráža, hoci je tak žalostne, až úsmevne prirodzená. Ako dieťa som absolvoval celý zástup pohrebov a musel som sa rýchlo zmieriť s realitou, že akokoľvek si s človekom vybudujem vzťah, naraz nie je. Môže mať ľubovoľný vek. Nepomôže ani plakať. Fakt. Slzy pomáhajú nám živým, ale mŕtvych nevzkriesia. Už skôr tie spomienky na nich. Čím sú pestrejšie, tým lepšie, pretože navrátia človeka v celej jeho bytosti. Čo mal rád, čomu sa venoval, na čo alebo koho sa hneval. Skrátka pekné, ľudské spomienky na niečo už nejestvujúce, no konkrétne. Vsugeroval som si, že sa nemôžem na mŕtvych dívať v otvorenej truhle, a odnášam si to dodnes. Je to príliš výrazná farba a hrozí, že začne dominovať celému plátnu.

Vlani som si prečítal knihu manželov Yalomovcov Otázka smrti a života (Premedia, 2021). Išla z nej vzájomná dôvera, rešpekt aj nezanedbateľná viera vo vlastný intelektuálny formát významných manželov. Nečudo, na poli psychoterapie zanechali hlbokú a výraznú stopu. Občas však bola v tejto biograficky ladenej knihe hlbšia ako prežívanie ich vzájomnej konečnosti. Čo bude, keď nebudeme? Celá kniha bola poznamenaná faktom, že jeden z manželov to má prostredníctvom choroby k smrti nebezpečne nachýlené. O prijatí tohto faktu napísal špeciálne Irvin D. Yalom niekoľko teoretických a praktických kníh, no aj tak – keď je smrť, obrazne povedané, pod oknami, slina sa prehĺta ťažšie. Je to memento, rekapitulácia, reflexia o ťažko akceptovateľnom zistení, no len vďaka niekoľkým silným momentom som v nej našiel to, čo som hľadal. Blízkosť a jej inšpirujúcu silu v náročnej chvíli. To, čo dominovalo, bol nepopierateľný fakt, že v knižniciach zostane na manželskú dvojicu veľa spomienok.

Furt ten Nietzsche
Jeho fúzatý tieň sa cynicky vznáša nad nejedným intelektom, pretože veľmi ťažko, ostro a priamo prehovára na citlivosť hrozivej témy, ktorá určuje, kto je v poradí. Budí zo sna, premáha nepripravených, oslabuje slabých a posilňuje silných. Znie to ako reklama na figúrku ohybného superhrdinu alebo nejaké apokalyptické evanjelium, no pružnosť Nietzscheho kĺbov spočíva v skutočnom pochopení predkladanej podstaty. Ak chceme blúzniť o smrti, bude naším prirodzeným spojencom. Ak chceme k smrti spojencov, bude naším prirodzeným literárnym svedomím.

Joan Didion operuje s Nietzschem na takej bežnej filozofickej úrovni, kladie ho kamsi ako bodku, no ten ľudský element prichádza v kolégiu s momentom uvedomenia, že John sa ešte možno dal zachrániť. Evolúcia tejto špekulácie je v diele Rok magického myslenia dôležitá. Spoznávame medicínske pozadie, fragmenty z ich spoločnej minulosti, reakcie okolia aj rozhodnutia, ktoré sa môžu a dajú spätne ľutovať. Ak hľadáme intimitu spolunažívania, získame ju. Ak chceme súznieť s myšlienkou, že toho druhého sme mohli zachrániť, spolu s Joan Didion dospejeme k triezvemu záveru. Ak si myslíme, že smrťou sa všetko ostatné končí, tak sa mýlime, nasledujú ďalšie, minimálne tá naša. Je otázne, ako sa s tým vyrovnáme. Predovšetkým však – nehľadajme žiadny návod na zmierenie.

Joan Didion totiž berie pozadie smrti vlastného manžela rovnako zodpovedne ako literárny výskum k vlastnej pripravovanej knihe. Rok magického myslenia nie je nekrológ, ale príprava na kontinuitu zomierania, ktorá sa v prípade Joan Didion zavŕšila dátumom 23. 12. 2021.

Joan Didion: Rok magického myslenia
Brak, 2023

Zobraziť diskusiu (0)