Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Rosella Postorino: Len som ťa miloval

Romány sa rodia v čase a priestore dní, nocí a najmä myslí posadnutých myšlienkou čosi uchovať a zvečniť. Najmä tie, ktorých vznik podnieta dejiny. Na jar v roku 1992 začalo obliehanie Sarajeva po vyhlásení Bosny a Hercegoviny. Takmer štyri roky beznádeje, krutosti, obáv, podčiarknuté a zosobnené v tisíckach mŕtvych ľudí. Na pozadí tohto života sa však odohráva aj každodenná všednosť: ľudia sa milujú a sobášia, plodia a rodia sa deti, rastú a dospievajú, vznikajú ďalšie a ďalšie vzťahy, vo všetkom tom chaose sa deje aj čosi bežné a nežné, hoci okolnosti sú neúprosné a možnosti limitujúce.

Ako vojna odtrháva matky od detí a deti od matiek

Za každou vojnou a násilím sa nesie zdanlivý ideál urobiť niečo „dobré“. V skutočnosti niet vojny, ktorá by priniesla čosi pozitívne, a niet slov, ktoré by dokázali autenticky popísať jej hrôzy a úskalia. Prázdne slová a ideály, za ktorými sa toto všetko skrýva, nič vzletné a hodnotné, za čo by stálo zabíjať, vraždiť a rozvracať životy. Nikdy. Nikdy predtým a nikdy potom. Napriek tomu sú vojnové konflikt a agresia moci všadeprítomné ešte aj dnes, ľudia hladujú, chradnú a zomierajú. Ľudská dôstojnosť dostáva na frak.

Len som ťa miloval je príbehom osirelých a opustených detí, ktoré z bezpečnostných dôvodov transportujú zo Sarajeva do Talianska, aby strach z bombardovania a straty života nahradil pocit bezpečia a obyčajná každodennosť. Rosella Postorino píše o ich krehkosti, rozštvrtenosti, emocionálnej aj fyzickej, o snoch, o nekonečnom, sužujúcom hlade a túžbe po jedle. Najmä však po matke, po tom bezpečnom prístave tepla a pochopenia.

Vojnový konflikt sa však nekončí a deti trpia v odlúčení aj naďalej. Niektoré menej, niektoré viac. Medzičasom sú z nich tínedžeri, dospelí, niektorí zabúdajú v snahe resetovať svoj život a začať žiť nanovo, vymazať bolesť a sklamania, prekryť ich novým náterom. Lesklým, pekným, lebo Sarajevo bolo, Taliansko je. Iní sa nedokážu pohnúť z miesta, stagnujú alebo sa dokonca prepadajú a poddávajú sa pästiam života.


Hutný román nehy, bolesti, sklamania a nových začiatkov

Dominantnou témou je láska, vnútorný nepokoj a neutíchajúci pocit žiaľu, rôzne závislosti či toxické vzťahy. Atmosféra románu je často bezvýchodisková a nešťastná. Najmä keď pokrývajú surové osudy detí a ich rodičov zdeformované životy, ktoré sa nedokážu posunúť vpred, hoci je už dávno po vojne. Ľudia, ktorí sa pred ňou nevedeli nabažiť jeden druhého, sú si vzdialení a odcudzení, vzťahy sú natrvalo zničené a to, čo pred vojnou dávalo zmysel, po nej už často nedáva.


Rosella Postorino: Len som ťa miloval

Literárna bašta, 2024

Preklad: Eva Mesárová

374 strán

Zobraziť diskusiu (0)

Len som ťa miloval

Len som ťa miloval

Postorino Rosella

Sarajevo, jar 1992. Desaťročný Omar stojí celé dni pri okne detského domova v nádeji, že sa jeho matka raz vráti.

Kúpiť za 20,89 €

Podobný obsah

Oriana Fallaci: List nenarodenému dieťaťu

Recenzie

Oriana Fallaci: List nenarodenému dieťaťu

Fascinujúci monológ ženy v očakávaní, autentický, mrazivý a nežný zároveň. Surová výpoveď o svete, o tom, aký život je a čo čaká nás všetkých, keď opustíme telá našich matiek, to teplo, ktoré nám zavše ešte dlho potom chýba. Aj napriek tomu, že má táto kniha vyše päťdesiat rokov, boj za právo ženy a jej kontrolu nad vlastným telom je aktuálny ešte aj dnes.

Lukavické zápisky

Recenzie

Lukavické zápisky

Hana Ponická, prekladateľka, autorka detských kníh a neúnavná bojovníčka proti nespravodlivosti komunizmu, napísala svedectvo o šikanovaní, manipulácii a spoločenskom vylúčení. Jej kniha vyšla v novej edícii vo výbornom načasovaní aj prevedení vydavateľstva Literárna bašta. Mala by byť darom pre všetkých, ktorí považujú vetu „veď ešte sa to dá“ za univerzálne ospravedlnenie vlastného pohodlia.

Dosť bolo lží

Recenzie

Dosť bolo lží

Otvorila som túto peknú knihu, prečítala ju takmer na jeden hlt a začala sa samej seba pýtať: Kým máme a vieme byť, ak nevieme a nechceme byť tým, kým sme? Ako čeliť strachu, vyrovnať sa s emóciami, s vtieravým pocitom rozrušenia, že čosi s nami nie je „v poriadku“? A prečo sa niekto dokáže prijať taký, aký je, a niekto s tým bojuje do konca svojich dní? Komu vlastne veriť, ak nie sebe, a podľa koho vlastne žiť, ak nie podľa seba? Čo sa však stane, keď sa tieto dva svety prepletú a začnú žiť spoločnú prítomnosť?