Rozhovor s prvou štipendistkou Slovenského literárneho centra – Alenou Sabuchovou
Alena Sabuchová sa stala prvou štipendistkou Slovenského literárneho centra, ktoré s podporou Nadácie Tatra banky vytvorilo pre mladých spisovateľov príležitosť podporovaného ročného programu. O význame štipendia som sa rozprával priamo s jeho držiteľkou – Alenou Sabuchovou.
Dostaneme diplom, podarí sa nám pár prvých úspechov a rodičia odkladajú prvé vytlačené veci, kde je čierne na bielom, že sme autori, že už máme čosi publikované. Kým sme však v takomto štádiu, ťažko hovoriť o živobytí. Je to skôr také všimné na čitateľskom poli. Kedy si ako autorka začala rozmýšľať nad tým (ak si vôbec začala), že by si mohla iba písať? No a, samozrejme, nemyslím tým iba knihy, ale napríklad aj scenáre.
Vyštudovala som scenáristiku, ktorou sa od školy v podstate živím. Čisto literatúrou som sa nikdy neživila, ani som sa o to nepokúšala, pretože by som doslova musela vydávať knihy pravidelnejšie a v menších časových rozstupoch. Keď si vezmeš, že moja debutová zbierka vyšla v roku 2016, Šeptuchy v roku 2019 a tretia zatiaľ nemá fixný rok vydania, asi to veľmi nepredstavuje pravidelný zdroj príjmu. Televízne scenáre sú celkom iný, no z pochopiteľných dôvodov pravidelnejší druh práce, ktorý mi pokrýva náklady na život, a teda nemusím každý rok napísať román. Nie som tento druh autorky, neviem týmto spôsobom písať literatúru.
Vieš písať rôzne formáty paralelne? Alebo sa výsostne musíš sústrediť iba na jeden text?
Naučila som sa mať režim a nájsť si systém v tom, čo píšem. Sústrediť sa a prepínať v rámci druhu textov, ale pri televíznej scenáristike už to mám akosi zautomatizované, tam ide skôr o remeslo. Nikdy som nebola typ, ktorý by vyplakával, aké strašné je písať seriál, lebo sa nedokáže sústrediť na nič iné, nemá čas na svoje vlastné veci a podobne. Netvrdím, že to tak musí a vie mať každý, avšak všeobecne si myslím, že veľa vecí máte tak, ako si ich nastavíte v hlave. Hneď ako by som mala pocit, že mi niečo príliš zasahuje do mojej duševnej autonómie a uberá mi čas na niečo, čo považujem za dôležitejšie, išla by som od toho.
Teraz budeš vďaka štipendiu pracovať na konkrétnom texte. Je tak? Aspoň v bodoch priblíž, o čo pôjde, a ak nechceš vyzrádzať žiadne reálie, tak aspoň prezraď, či je napríklad miesto štipendijného pobytu nejakým spôsobom vnútorne previazané so skutočnosťami v budúcej knihe.
Miesto štipendijného pobytu sa nijako nespája s príbehom, verím však, že bude pre jeho dokončenie veľmi inšpiratívne.
Ak to nie je priveľmi osobné, odsunieš niekedy prácu na beletrii v rebríčku preferencií na nižšie miesto?
Nemám rebríčky. Robím veci, ako prichádzajú, ako ich treba odovzdať, ako ma momentálne bavia a napĺňajú. Som v tomto asi pragmatická, nepotrebujem si veci škatuľkovať.
Vo verejných materiáloch SLC (na skratku si zvykajme) stojí: „Štipendium je určené mladým talentovaným autorom prózy či poézie, ktorí majú predpoklady a chuť výraznejšie sa presadiť nielen na slovenskej, ale aj na zahraničnej literárnej scéne.“ To je vec, ktorá sa dá nejako vedome ovplyvňovať?
To je možno otázka pre vyhlasovateľa výzvy, prípadne pre porotu, ktorá autorov a autorky hodnotila. Je pravda, že Šeptuchy boli preložené do niekoľkých jazykov a ďalšie preklady sa chystajú. Verím preto, že tam nejaký zahraničný presah je, hoci som to nijako vedome „nehrotila“. Je to zásluha aj SLC a programu Slolia, ktorí podporujú zahraničné vydania kníh slovenských autorov a autoriek, minimálne tu tá snaha o zviditeľnenie slovenskej literatúry v zahraničí je a má svoj základ aj podporu.
Čo znamená, že si získala ročné štipendium, a aké z toho pramenia pre teba ako autorku výhody?
Veľmi sa teším na pravidelnú spoluprácu s redaktorom a nezanedbateľná výhoda štipendia je, samozrejme, aj finančná podpora, ktorá mi umožní sa niekoľko mesiacov naozaj slobodne venovať písaniu knihy.
Si skôr extrovertnejší alebo introvertnejší autor? Túto otázku nekradnem z nejakého psychologického magazínu, ktorý som si prečítal v čakárni u lekára. Skôr ma zaujíma, že či sa radšej sústredíš na prácu v chaose mesta alebo sa utiekaš kamsi preč. Už sme sa o tom kedysi v minulosti rozprávali, ale mohlo sa to zmeniť.
Som autorka, ktorá potrebuje ticho a čo najmenej rušivých či rozptyľujúcich elementov. Nepočúvam pri písaní hudbu, do kaviarní chodím písať ojedinele, zakaždým tam totiž niekoho známeho stretnem a dáme sa do reči. Potrebujem sa sústrediť a vtedy som najradšej sama s postavami. Bývam v centre a na defaultný zvuk mesta za oknom som si zvykla, rada však idem niekam celkom mimo civilizácie.
Skúsim to tu tak opatrne, ale mám pocit, že koncentrovane písať, obzvlášť krásnu literatúru, to chce istý osobnostný komfort.
Zrejme je to veľmi individuálne. Veľmi individuálne je aj to, čo si kto pod komfortom predstavuje. Niekomu stačí krabička cigariet a štyri kávy denne, niekto potrebuje odísť celkom mimo mesta aj republiky a prejsť sa, napríklad, po pláži.
Aký význam majú autorské štipendiá?
Štipendiá sú pre autorov a autorky veľká pomoc a naozaj sloboda v zmysle, že na chvíľu môžu mať v hlave iba konkrétny projekt, namiesto toho, aby riešili, z čoho budúci mesiac zaplatia nájom.
Kedy je spisovateľ zrelý na to, aby štipendium získal, respektíve aké na to potrebuje predpoklady?
To je skutočne otázka pre ľudí, ktorí sedia v rozhodovacích komisiách, a často je to zrejme veľmi subjektívne. Nedá sa podľa mňa všeobecne povedať, kto je vhodný viac, kto menej. Skrátka je to aj o šťastí, možno o téme projektu, náročnosti... Bude tam veľa premenných.
Čo radíš začínajúcim autorom, veď aj ty si bola na štartovacej pozícii, ktorí musia so svojím písaním zápasiť popri drahom živobytí, obyčajnom zamestnaní?
Nech si asi každý nájde cestu, ktorá mu vyhovuje. Návod vám nikto nedá, neexistuje ani jediný správny spôsob, ktorý by fungoval všetkým. Ja som vždy bola za to, že treba skúšať, zistiť, v čom som doma, čo ide viac mimo mňa, čo je pre mňa výhodné, od čoho treba ísť preč. A takisto nič nie je nemenné, len sa asi netreba báť. To sa napríklad stále učím.
Autorka fotografie: Gabina Weissová