S druhou knihou nesúcou názov Normálni ľudia, ktorú mali slovenskí čitatelia možnosť prečítať si v materinskom jazyku ako prvú (a taktiež ju vidieť v seriálovom spracovaní), vyhrala Costa Book Award a dokonca sa dostala do výberu Booker Prize. Pochopiteľne, nie všetci čitatelia vnímajú nominácie na knižné ocenenia ako kľúčové, čo sa kvality diela týka, a je to úplne v poriadku, avšak ak je okolo nejakej knihy či autora alebo autorky rozruch medzi kritikmi aj čitateľskou obcou, nejaký dôvod to musí mať. V čom teda tkvie čaro spisovateľského umenia Sally Rooney a prečo jej knihy vnímajú čitatelia tak protikladne?

Obe autorkine knihy stavajú na rovnakých základoch – ich protagonisti sú mladí írski intelektuáli študujúci na Trinity College, takže možno predpokladať, že autorka pri písaní vychádzala z prostredia, ktoré dôverne pozná a dokáže ho trefne obsiahnuť slovami. Avšak viac ako dané prostredie knihy spájajú postavy, snažiace sa za každých okolností analyzovať svoje pocity v domnienke, že ak sa v nich dokážu dokonale vyznať, neublížia im. Rooney sa teda síce zaoberá romantickými (ale aj inými) vzťahmi, avšak robí to trochu inak, než ako sme (možno) zvyknutí – protagonisti sú si vedomí nezmyselnosťou svojich vzťahov, vedia, že im neprinesú šťastie, no aj tak v nich pokračujú, zmietajúc sa v bludnom kruhu myšlienok, čo to vlastne prežívajú a prečo. Nie nadarmo autorkinu tvorbu označujú aj za literatúru pre mileniálov (hoci osobne by som ju neškatuľkovala len ako knihu pre túto a o tejto generácii). Práve ich vzťahy totiž začala ovplyvňovať moderná technológia, internet, četovanie, nepriama komunikácia so svojimi nástrahami. Stalo sa akousi chorobou tejto generácie nebaviť sa spolu otvorene, predstierať, ironizovať, domýšľať si na základe zmätočnej internetovej komunikácie, neustále kalkulovať, všetko až príliš analyzovať a podobne (samozrejme, nemožno generalizovať, ale do veľkej miery je to tak).

„Zízala som na monitor, kým nestmavol. Dávam si záležať viac ako ostatní ľudia, pomyslela som si. Musím sa uvoľniť a nechať veci plynúť.“ (s. 35)

Vzťahy vykresľované Sally Rooney sú zvláštne, do istej miery chladné a povrchné, je pre ne charakteristická akási uzavretosť a človek akoby nikdy nevedel, na čom vlastne je. Zdá sa, že postavy nedôverujú romantickej láske, no napriek tomu sa ju istým spôsobom snažia polapiť. Každý chce byť milovaný, každý chce cítiť blízkosť, no akoby sa nikto nechcel pred tým druhým odhaliť, obávajúc sa, že mu bude ublížené. Je zaujímavé pozorovať charaktery vykreslené autorkou, ako aj situácie a prostredie, do ktorého ich zasadzuje. Na jednej strane si čitateľ či čitateľka môžu hovoriť, že ide o pomerne dosť vykonštruovaný dej, na druhej strane sa v tom môžu spoznať, nájsť, povedať si, že prežili/prežívajú čosi podobné. Protagonisti zvyčajne nie sú sympatickí a často sa správajú na prvý pohľad iracionálne, hoci v skutočnosti opak môže byť pravdou. Iste aj v tomto do istej miery tkvie fakt, prečo sú knihy Sally Rooney recipientmi prijímané tak rozdielne, možno povedať, že pri recepcii a následnom hodnotovom vnímaní textu vo väčšej miere zohráva úlohu práve skúsenostný komplex čitateľa/čitateľky.

„Do leta som netušila, že som ten typ človeka, ktorý je schopný prijať pozvanie na prázdniny od ženy, s ktorej manželom som opakovane spávala. Bol to pre mňa morbídne zaujímavý poznatok.“ (s. 92)

Rooney sa v Rozhovoroch s priateľmi pohybuje v známom a jej srdcu blízkom prostredí – literárnom, čo zaiste imponuje väčšine knihomoľov. Protagonistka Frances je študentka so spisovateľskými ambíciami, ktorá svoju poetickú tvorbu prednáša spolu s priateľkou Bobbi na verejnosti. Jedno z vystúpení pozoruje novinárka, spisovateľka a fotografka Melissa, ktorá chce o dievčatách napísať článok. Frances a Bobbi, kedysi tvoriace pár, sa tak razom ocitajú medzi dublinskou elitou, v literárnych a intelektuálnych kruhoch, vo svete večierkov a dovoleniek vo francúzskych vilách, kde sa nad pohárom vína diskutuje o umení, ako aj v milostnom štvoruholníku, čo autorke umožňuje zobraziť tenziu nielen vo vzťahoch, ale aj medzi generáciami a sociálnymi vrstvami.

„Pokrčil ma v ruke ako papier a odhodil ma.“ (s. 83)

Frances nepochybne prežíva krízu identity, tak ako mnoho mladých ľudí v súčasnosti. Nevie, čo chce v živote robiť, stáž v knižnom vydavateľstve sa zdá ako splnený sen, dokonca sa jej darí a šéfredaktorka by ju časom rada zamestnala, keďže jej literárne posudky sú veľmi dobré, no zároveň vidí, že Frances o to nejaví záujem, že sama nevie, čomu sa chce venovať, resp. nechce sa venovať ničomu, len akosi proste žiť…

Rooney vo svojej tvorbe reflektuje viacero závažných tém, napríklad alkoholizmus, depresiu, endometriózu, kritiku kapitalizmu, politiku, literatúru a umenie vo všeobecnosti, neveru či feminizmus, no nerozoberá ich do hĺbky, len sa o ne mierne obtrie, nepitve ich, ale, naopak, ich čitateľom servíruje ako súčasť svojich postáv, ich života, rovnako bežného ako iné. Autorka je veľmi dobrá v písaní dialógov (avšak nepoužíva úvodzovky, čo ja osobne kvitujem), ktoré pôsobia prirodzene a zároveň sú zaujímavé. Taktiež dokáže s priam prenikavou presnosťou opísať vnútorný život protagonistov, pričom na to vôbec nepotrebuje veľký priestor. Obraz dotvára naoko nepodstatnými detailmi, ktoré však v konečnom dôsledku skladajú mozaiku charakterov postáv.

„Bola som ako prázdna šálka, ktorú Nick vylial, a teraz som sa musela prizerať, čo zo mňa vytieklo: všetky falošné predstavy o tom, aká som dôležitá, aj zdanie, že som niekto, kto nie som. Nič z toho som nevidela, kým som bola plná. No teraz, keď zo mňa nezostalo nič, len prázdna nádoba, som sa prvýkrát naozaj uvidela.“ (s. 264)

Ako v Normálnych ľuďoch, tak aj v Rozhovoroch s priateľmi sa hlavná hrdinka cíti ako outsider, pochybuje a premýšľa o sebe viac, než by mala. Od začiatku čitateľ a čitateľka môže vo vzťahoch medzi protagonistami cítiť už spomínané napätie, vyplývajúce nielen z vekového a sociálneho rozdielu, ale predovšetkým vo vnímaní samého seba, v uvedomení si svojej hodnoty. Sally Rooney ako mileniálka dokáže o svojej generácii písať veľmi úprimne, trefne a hlavne kriticky. Nikoho nešetrí, pri portrétovaní protagonistov a spoločnosti ide až na dreň.

„Obávala som sa, že ak predsa len raz vyjde najavo, že nejakú osobnosť mám, nebude k ostatným láskavá. Trápilo ma to preto, že ako žena som cítila povinnosť uprednostňovať potreby iných pred svojimi vlastnými? Nie je náhodou ‚láskavosť‘ len iné pomenovanie pre ústup v prípade vypuknutia konfliktu? Podobné veci som si v tínedžerských rokoch zapisovala do denníka: je mojím výsadným právom feministky nikoho nemilovať.“ (s. 166)

Sally Rooney píše úsporne, náznakovo, úsečne, venujúc pozornosť na prvý pohľad nepodstatným detailom, na vykreslenie protagonistov, spoločnosti a vzťahov využíva jednoduché, ale dosť výrazné prostriedky. Jej romány sa čítajú rýchlo, pretože text veľmi dobre odsýpa. Môže sa zdať, že ide o jednoduchý, ničím nevýnimočný štýl, avšak písať takto stroho, priam ohlodane na kosť vôbec nie je jednoduché. Naoko sa text môže javiť povrchný, no pri hlbšom zamyslení sa a interpretovaní čitateľ či čitateľka zaiste odhalia viac, všetko to napísané medzi riadkami, ale aj to, ako autorka dokáže zachytiť aspekty dnešnej doby a prečo je jej tvorba taká oceňovaná.

„Pocit z čakania sa postupne vytratil a nahradil ho, jednoducho povedané, život: každodenné úkony, ktoré odvádzajú pozornosť od skutočnosti, že to, na čo čakáme, sa stále nedeje.“ (s. 265)

Mňa osobne si autorka získala a Rozhovory s priateľmi ma oslovili ešte o čosi viac ako Normálni ľudia. Hlavná hrdinka Frances je natoľko reálna a nedokonalá, že ma jej vnútorný život úplne pohltil. Veľmi dobre to vystihla spisovateľka Lisa McInerney: „Sally Rooney má veľký dar verne zachytiť tie najchúlostivejšie ukrutnosti v medziľudských vzťahoch.“ Som zvedavá, čím prekvapí v novinke Beautiful World, Where Are You a kedy si ju budeme môcť prečítať v slovenčine.

Sally Rooney: Rozhovory s priateľmi

Lindeni, 2020

preklad: Kristína Hečková

Zobraziť diskusiu (0)