Ilustrátorkou knihy Jeleňatý a Kravatý je výtvarníčka, grafička, konzervátorka, pedagogička Radka Čabrádi Tvrdoňová, múzejná kolegyňa Evy Urbanovej. Používa rôzne ručné techniky (plstenie, drôtovanie), aby pretvorila staré veci na nové. Pohráva sa s gýčom a relativizáciou primárne krásneho či škaredého. S Evou Urbanovou tiež spolupracovali pri tvorbe príbehu o Františkovi Bezdomovskom pre detský časopis Bublina.

Oslovili sme preto Evu Urbanovú a Radku Čabrádi Tvrdoňovú, aby nám o pôvode Jeleňatého a Kravatého a ďalších zaujímavostiach povedali samé.

E. U.: Cesta postáv? Narodili sa, keď som bola malá, vymyslel ich môj ocino. Potom nejakú dobu žili svoje životy mimo ten môj (pubertálny) svet, až sa postupne zase dostali opäť k slovu, lenže spomienky vybledli, trčali z nich len jelenie parohy, za ktoré bolo treba poriadne potiahnuť. Pravdu povediac, sama som nevedela, čo z tohto rozhodnutia – oživiť moje detské postavy – vzíde. Príbehy som totiž písala ako istý druh autoterapie, chcela som si spomenúť na pekné časy s otcom, zároveň som ešte nedokázala ísť spomienkami do blízkej minulosti, detstvo sa preto javilo ako pomerne bezpečný azyl. Dnes teda Jeleňatý a Kravatý opäť existujú a tá predstava, že svojou prítomnosťou tešia aj iné deti, je až katarzná.

Tvorba života Jeleňatého a Kravatého bola plynulá. Od autorky sa dostávali do čoraz širšieho okolia. Znenazdajky zachytili aj Radku Čabrádi Tvrdoňovú.

E. U.: S Radkou sme sa spoznali v práci, v Literárnom a hudobnom múzeu. Už pri prvých spoločných projektoch – výstavách, tvorbe expozícií a pod. – som zistila, že sme si nielen ľudsky, ale i umelecky blízke. Keď vydavateľstvo OZ F.A.C.E. prejavilo o vydanie knihy záujem, hneď som im povedala, že mám aj ilustrátorku (bez toho, aby som sa Radky opýtala alebo počkala na prvé návrhy ilustrácií, skrátka mi bolo jasné, že to s ňou – ako všetko – vyjde).

R. Č. T.: Jedného pekného dňa mi Ev zavolala, či do toho idem s ňou a ja som neváhala. Bolo potrebné ku projektu nakresliť zopár ilustrácii, tak sme začali dumať. Ev ma hodila do rieky a nechala tak, nech ich nakreslím podľa seba. Ujasnili sme si ale, že rozprávkových ich nechceme. Schválne naopak, sú iní. Ostali ako veľké, chlpaté, hrubokrké jelene. Nakreslila som im rozprávkové parohy, ktoré sú bezhraničné, nikde nekončia. A aj keď sú navonok vážni či dospelí, prehovárajú za nich ich vtipné situácie v texte. Mám ich rada.

Táto kniha sa orientuje najmä na detské čitateľstvo. Príbeh o pokojnom živote dvoch jeleňov, ktorých čas od času vyvedie drobná výzva alebo nápad zo statického a usporiadaného ničnerobenia alebo robenia niečoho tradičného, ponúka každému čitateľovi to jeho. Jej viacúrovnosť spôsobuje, že sa z knihy pre deti a mládež stávala aj rozprávka pre dospelých. Aký je ich odkaz smerom k detskému čitateľovi? V čom sa líši od poslania pre dospelých?

E. V.: Myslím, že poslanie detských aj dospelých kníh je v čomsi rovnaké – fikčným svetom pomenovať čosi (napr. i to nepomenovateľné) z nášho reálneho sveta.

Eva aj Radka dali postavám špecifickosť. Každá v inom smere, no napriek tomu vo vzájomnej zhode. Odzrkadlilo sa to napríklad vo vizuálnej podobe hlavných hrdinov či v trikolóre (biela, čierna, zelená) knihy. Práve ojedinelá trojfarebnosť odlišuje knihu od ostatných – „detských“.

R. Č. T.: Neviem presne, ktorej z nás to bol nápad – možno môj. Mám citový vzťah ku grafickým technikám či kresbe v líniách. Študovala som to a rada kreslím podobným štýlom. Pokusy s farbou boli a nevyzeralo to zle, no nakoniec sme sa rozhodli, že bez farby to bude lepšie. Už keď sme im dali jasnú podobu, nechceli sme ovplyvniť detskú predstavivosť aj farbou. Plánovali sme knihu ladiť len v týchto dvoch farbách, no naša grafička Mária nám poradila vybrať ešte aspoň jednu farbu, aby to nevyzeralo ako čierna kronika. Zvolili sme „lesnú“.

Za krátku dobu od vydania knihy vyšli viaceré recenzie, napr. recenzia Veroniky Dianiškovej na Rádiu Devín, Beáty Babičovej na portáli čítamesi.sk, v Literárnom týždenníku, na našom portáli medziknihami.sk. pod názvom Dvojica jeleňov, dvojica autoriek a kopec iných dvojíc i v časopise Bibiana. Všetky sú pochvalné. Eva je v literatúre známa predovšetkým ako literárna kritička. V pozícii recenzovanej sa, podobne ako Radka, ocitá po prvýkrát.

E. U.: Literárna kritička má vždy problém s literárnou kritikou J. Kritické slová ešte určite prídu, veď život knihy je dlhý, nekonečný... Sama vidím jej limity a sú mnohé. Koniec koncov, nemala som s ňou žiadne literárne ambície, ja nie som spisovateľka, skôr len tá literárna kritička.

R. Č. T.: Nuž, nie som odborníčka na detskú literatúru či poéziu, ktorej sa Ev aktívnejšie venuje, no myslím si, že všetko čo napíše, je vždy o krok ďalej. Viem tiež, že nad príbehovosťou a vtipnými situáciami, ktoré nastolila hlavným aktérom nemusela dlho premýšľať. Ev je proste múza, jej texty sa vymykajú štandardu a píše ich s ľahkosťou.

Ku knihe som zatiaľ postrehla len pozitívne postrehy. Teším sa z nich, pohladí to dušu. Ale som pripravená čeliť i tým negatívnym. Sme ľudia, každý má svoju predstavu a i ja sama by som ich možno teraz odstupom času doladila inak.Moji blízki knihu prečítali na jeden hlt a na ilustráciách si všímali aj zašifrované detaily, čo ma samozrejme napĺňa.

V ankete Knižnej revue Debut roka 2019 v sekcii Cena čitateľov získala kniha Jeleňatý a Kravatý popredné miesto. Cena sa udeľuje výnimočným diela, ktoré sa objavili v slovenskej literatúre, a ktoré rozvíjajú jej tradíciu. Usiluje sa upozorniť na kvalitnú pôvodnú tvorbu.

E. U.: Na úspech som vôbec nemyslela – pri písaní, ani pri vydávaní. Tým pádom nás (s Radkou) teší akýkoľvek jej zdar o to viac. Nominácia a následné víťazstvo v ankete Debut roka Knižnej revue 2019 nesmierne potešili. Ale veľkú radosť nám robia aj správy od známych a ich známych, o tom, ako deti knihu zhltli za jeden večer, ako si ju znova pýtajú, ako sa hrajú, že varia kravatovú polievku, alebo, že si príbehy jeleňov vybrali na Hviezdoslavov Kubín a pod.

R. Č. T.: Nechcelo sa mi tomu veriť, už len samotnú nomináciu sme brali ako výhru. Mama hneď vytiahla odniekiaľ fľašu šampusu a s Ev i jej rodinou sme si štrngli virtuálne.

V závere sme sa pýtali, ako vyzerá knižná polica Evy Urbanovej?

E. U.: Väčšinou poéziu, slovenská súčasná, ale aj prekladová svetová. Čo sa týka prózy, tak tiež sledujem primárne slovenskú produkciu. A samozrejme, máme aj množstvo detských kníh, keďže máme dve deti – ale aj bez ohľadu na to, detskú literatúru som vždy brala ako rovnocennú k „dospelej“ a zaujímalo ma, čo novévychádza.

A Radky zase na jej vlastnú stránku na facebooku – Čabradka s množstvom vlastnoručne vyrobených vecí.

R. Č. T.: No, nie som ten typ čo by robil stále to isté dookola. Navymýšľam si a potom nestíham dokončovať. Milujem ručné práce, napríklad drotárstvo, najradšej by som ovládala všetky existujúce techniky. Vyrábam napríklad hmyz ako brošne, kde spájam viacero techník, od drotárstva, cez plstenie až po vyšívanie. I ku knihe som vyrobila pár tašiek a brošní. No mám rada aj počítačovú grafiku a kresbu ako takú. Robila som aj pohľadnice pre banskobystrické Artforum a aj pre moju rodnú dedinu. Momentálne pracujem na dvojakých turistických kartách, ktoré možno trochu zviditeľnia náš zabudnutý kraj J (Malohont).

Zobraziť diskusiu (0)