Odolnosť proti požiaru

Zle sa mi dívalo na ten nedávny požiar v Banskej Štiavnici. Viaže ma k mestu osobná skúsenosť, pretože pred časom som spolu s Petrom Gašparíkom v týchto priestoroch pripravoval dokumentárny film o jeho starom otcovi, Štefanovi Trubanovi. Pamätám si, ako mi cestou tam v aute hovoril, taký zamrznutý, čiastočne smutný, ako tam chodí nerád. Ako ho skľučuje cestovať na tieto miesta. Akoby bol jeho osud previazaný s minulosťou jeho starého otca, žandára na Piargu, ktorý slúžil aj počas tzv. Slovakštátu a z tejto pozície pomáhal svojmu okoliu. Bez toho, aby na seba pútal pozornosť a spätne sa tým chválil. Také hrdinstvá totiž počas komunizmu vznikali nezriedka. Každý sa chcel priživiť na víťaznej strane, a tak sa mnohí neštítili ani klamať na úkor mŕtvych. Štefan Truban však skutočne, autenticky pomáhal a považoval to za samozrejmosť, ktorá si nezasluhuje žiadnu špeciálnu pozornosť.

Ružová vila, ako sa volá kniha od Petra Gašparíka, koncentruje vo svojom centre túto dramatickú líniu. Starý otec, vojna, služba. Čitateľ by si mohol na prvý pohľad myslieť, že sa ide pozrieť na akýsi cudzí osud. Zdanie klame a od prvých strán je jasné, že toto špecifické rozprávanie v sebe nesie oveľa viac. Oveľa viac takej osobnej autorskej roviny. No a spätne konštatujem, že takto je portrét Štefana Trubana ešte komplexnejší. Teraz sa vyhne akémukoľvek požiaru, lebo sa stáva súčasťou literatúry. Hoci, ako som sa dozvedel, asi by o to ako osoba nestál. Aj preto táto kniha zďaleka nie je len o ňom, naopak, musíte sa sústrediť, aby ste ho tam našli, aby ste ho odhalili v celej jeho skromnosti, ale aj v celej jeho hrdosti. Nebola to ľahká povaha.

Ružová vila

To je už neexistujúce miesto, objekt, ktorý dnes nie je. Darmo by ste ho v prostredí Banskej Štiavnice hľadali. Stojí tu pozemok, ale dávno je na ňom čosi iné. Pritom to bolo také krásne, kultúrne, ale aj tragické miesto. Dokonca sa tu hrávalo divadlo. Ružová vila zažila totiž niečo, čo by sa dalo označiť za vzostup a pád, ale v tejto slovnej skratke čosi podstatné zaniká. Vzostup a pád by to bol vtedy, keby bol presne ohraničený a merateľný. Vzostup to je úspech, pád to je neúspech, ale Ružová vila, objekt aj kniha, to je kontinuum melanchólie, trpkosti, ktorá však nie je patetická a irelevantná. Naopak, inšpiratívnym spôsobom nabáda, aby sa čitateľ zaoberal súkromnými dejinami, pretože smútok, ktorý mu je vlastný, nemusí byť jeho vlastný. Môže naň byť geneticky predurčený. Spätý s rodokmeňom. No a človek si ho nesie ako alergiu alebo výnimočnú duševnú senzitívnosť.

Ružová vila pre mňa a pri mojej návšteve Banskej Štiavnice predstavovala čosi neohraničené, miesto, kde sa dajú kontúry stien, trámov a strechy iba tušiť. Obsah domu je však živý, nezničiteľný, nie však nutne prívetivý. Aj preto sa rozprávanie Petra Gašparíka môže ocitnúť na periférii sympatií, veď kniha nemá byť iba o dobrých veciach. O dobrých veciach by mali byť príbehy pre deti. My po nich túžime, pretože žijeme neľahkú dobu. Chceme dobré konce, ľahký priebeh deja, veselosť. Ružová vila to nemá, nemá tendencie to ponúkať. Rovnako nemá tendenciu byť historickým príbehom o osobách, dome a meste. Je to mapa všeobecného charakteru, ktorý dom mal a ktorým poznačil všetkých ľudí, ktorí s ním prišli do kontaktu. V prítomnosti, minulosti aj v budúcnosti.

Peter Gašparík: Ružová vila

Marenčin PT, 2023

Zobraziť diskusiu (0)