JK: Ako vznikol nápad urobiť knižku s textami a s komentármi ku nim?

Bene: Nápad prišiel s tým, že v žiadnom z našich regulárne vydaných albumov, ktoré vyšli na CD, sme v booklete nemali texty. Ľudia sa nás na ne často pýtali, či im ich nepošleme. Ale tým, že texty iba škriabeme bez dĺžňov a mäkčeňov, vždy sme ich mali iba nahrubo napísané a tak sme ich ľuďom ani neposielali. Na o a tak sme dostali nápad, že vydáme všetky svoje texty ako knihu. Ale zároveň sa nám zdalo, že by bolo dobré, aby tam bola nejaká pridaná hodnota a tak sme prišli s nápadom, že napíšeme historky, ktoré sa viažu ku textom. Nie ku všetkým, ale asi k polovici. V knižke je 63 textov a 35 či 36 historiek.

JK: Aký bol kľúč k výberu textov? Sú tam vaše dva spoločné albumy, to je jasné.

Bene: Sú tam všetky texty, ktoré vznikli pod hlavičkou Modrých hôr. Pred prvým albumom sme vydali mixtape Dobré slohy a potom neskôr sme vydali Dobré slohy 2 a tam sme mali aj sólo skladby. Ale keďže vyšli pod hlavičkou Modrých hôr, zaradili sme ich do knižky.

Lyrik: Všetky veci, ktoré sú v knihe, sú dostupné buď zadarmo na internete alebo sú v podobe nosičov, ktoré sa dajú kúpiť buď elektronicky alebo fyzicky.

JK: Takže všetko sa to dá nájsť a vypočuť.

Lyrik: Áno. A predpokladáme, že pre niekoho to možno bude aj archeológia, že sa spätne dozvie o našich veciach. Je to zaujímavý proces a aj my sami sme si ním prešli. Na niektoré tracky sme zabudli.

JK: Najstaršie texty v knihe sú z obdobia dvetisíc...

Bene: ...dvetisíc sedem.

JK: Vždy, keď si spomeniem na vás tak sa mi vynorí Ďuro Kušnierik a to, ako si doťahoval Beneho s označením básnik, ktorému si sa vtedy úporne bránil. Už ste sa s tým obaja zmierili?

Lyrik: Ja by som navrhol na počesť Juraja sa s tým zmieriť. A myslím, že už ani Bene tak neprotestuje.

Bene: Juraj už bohužiaľ nie je a bol to jeden jediný človek na svete, s ktorý ma bavilo sa vadiť na túto tému. Teraz mi to už je jedno.

JK: Viem, že Lyrik teraz chystá knižku poézie, ale čo ty, tiež píšeš niečo pomimo? Alebo je to u teba vždy spojené s hudbou?

Bene: Už pár rokov mám rozpísané niečo, čo sa raz možno bude dať nazvať novela. Mimo textov píšem toto.

JK: To som veľmi zvedavý.

Bene: Aj ja.

JK: Vráťme sa k textom v tejto knihe. Veľa tém je osobných, vychádzate pri nich z vlastných skúseností. Mesto, život v korporácii. Ale sú tam zároveň aj veci, ktoré ste zrejme neprežili. A zaujímavé je, že na každom z albumov je jedna vec venovaná vojne.

Lyrik: Toto je tradícia, ktorú som zhodou okolností odštartoval ja. Na eponimny album som prišiel s témou Shimabara a Bene s tým súhlasil, že OK, ideme do toho. Vždy sa to snažíme posunúť ešte niekam inam. Jeden niečo napíše a ten druhý to nezopakuje. Snažíme sa dostať tam kontrast. Toto bol taký čudný koncept, vtedy som sa zaoberal japonským šermom, chvíľu aj zenom, bolo to spojené s japonským folklórom a tak som sa podozvedal aj o ich histórii. Zaujala ma bitka Shimabara, lebo to bol vlastne stret svetov. Kresťania chceli šíriť v Japonsku svoju vieru ale potom sa to zneužívalo aj na politiku, povstania roľníkov. Šogún proti ním vytiahol, veľa ľudí tam sťali, bolo to veľmi krvavé. Ale práve ten prvý boj, Shimabara, tam roľníci zvíťazili nad šogúnovými samurajmi. A z môjho pohľadu, ja som tam ten feudálny samuraj, ktorý zahynie. A potom sa tam objaví niečo ako vír a zrazu je tam Bene, ktorý spomína niečo o čaji, ale je v tom aj to utrpenie spojené s vojnami.

Bene: K Shimabare iba dodám, a potom nechám Paľa, lebo ako povedal, vojnové témy sú jeho parketou. Som veľmi rád, že to vymyslel. A som rád, že si si všimol, že na veľkých albumoch vždy máme túto vojnovú tému. Späť k Shimabare – to, že sa to prenieslo do súčasnosti, kde sa odohráva moja sloha, je iba dôsledkom toho, že Paľo tam tak dobre vystihol atmosféru, že ja som nevedel čo tam ešte napísať. Pôvodne som tam mal úplne iný text, ale potom mi prišiel tak debilný, že som ho prepísal a vymyslel som si túto srandičku. Je to v konečnom dôsledku iba z núdze cnosť, lebo som sa chcel zúčastniť toho tracku. Tak som si vymyslel toto. A napríklad môj prvý verš tej skladby "Štyri hodiny ráno a pot zalieva moju tvár" je odkaz na Lyrikov text z prvého albumu jeho kapely JSS.

Lyrik: Ale práve vďaka tomu vzniklo zaujímavé doplnenie toho celého. Toto je to, čo robí Modré hory Modrými horami. To je to, prečo ma aj po rokoch stále baví robiť tuto s tým vedúckom, lebo vždy je to nové objavovanie. A stáva sa to samozrejme aj naopak, že Bene dá niečo tak, že je v tom všetko a potom som zúfalý ja. Napíšem štvrtú verziu a stále to nie je ono. Potom telefonujem, sťažujem sa, on sa smeje. A nakoniec mi to klapne, že aha, toto je fajn. Toto mi tam sedí. Je to hľadanie. A záleží na tom, kto začne. A ten druhý sa na to musí chytiť. A potom si dávame odkazy, že ty hovädo, ty si to najebal na prvú ligu a čo ja teraz mám robiť.

Bene: Ľúbime si robiť zle, aby to potom znelo dobre.

JK: K treku Bastogne nie je v knihe príbeh vnziku, možno jediná vec, čo mi tam chýbala. Môžete mi ho povedať teraz?

Lyrik: Je to veľmi jednoduché. Táto bitka sa odohrala počas druhej svetovej vojny. Výber je náhodný, takých bitiek bolo milión. Ale práve v čase, keď sme pripravovali album som pozeral seriál Band of Brothers. Jedna časť sa volala Bastogne. Zaujala ma tým, že možno najviac vystihovala vojnu, v istom zmysle. Bolo to zdĺhavé. Zdĺhavé čakanie na nevieme čo. A sú blízko. Vedel som, že Bene sa tohto bude vedieť zhostiť. Hlavne toho momentu dlhého čakania v zime. Nepríjemného, veľmi nepríjemného čakania. Ja som tam napísal takú dynamickú časť a na to Bene dopísal to čakanie. A aj pôvodne v tracku to bolo takto usporiadané. Potom sme si uvedomili, že práve v jeho časti je tá zdĺhavosť, pomalosť, je to veľmi introspektívne. Preto sme to urobili tak, že začne on, a ja to potom zdynamizujem. Z hudobného hľadiska je to lepšie. Bene tam dal neuveriteľnú slohu, úplné zimomriavky. V tomto prípade som to ja iba načrtol a on tomu dal naozaj hĺbku.

Bene: A hlavne ďakujeme za to, že sme to nemuseli zažiť.

Lyrik: Je to pre nás taký reminder. Tešíme sa z toho, že žijeme v mieri a v demokracii. Nech je aká je. Je to pre nás do istej miery pokora, tešíme sa, že si môžeme len tak sadnúť na pivo a nebombarduje nás niekto. A teraz, keď mám sám dieťa, je to ešte o to silnejšie. Keď vidím deti v Alepe, mŕtve dieťa s otcom a ja mám svoje dieťa práve na rukách, tak vtedy mi je úplne fyzicky zle. A preto sa teším z každého dňa, keď nepadajú bomby či tu nie je revolúcia.

JK: Keď som čítal vaše poznámky ku textom, zdalo sa mi, že Lyrik je omnoho otvorenejší v tom zmysle, že viac hovorí o svojom živote, je tam veľa autobiografických detailov. A Bene naopak omnoho menej vpúšťa ľudí do svojho vnútra, do svojho sveta.

Lyrik: Odráža to náš temperament, to, ako tvoríme. Sme každý iný a pre mňa je to veľké šťastie aj vzácnosť, že to vie takto zapadnúť dokopy. Lebo podľa mňa je to vzácne. Teším sa z toho.

JK: Eh, áno, veď aj Lennon a McCartney boli každý úplne iný ...

Bene: ... aj Pat a Mat.

JK: Keď ide o ponáranie sa do iných svetov, pri tejto téme ma napadá Peťo Tázok. Lebo tie veci od neho sú vlastne také minipoviedky o rôznych postavičkách a tak nejako predpokladám, že nie všetky sú v tebe obsiahnuté.

Lyrik: Ako poznám Galantu, možno to nebola úplná fiction. Je to taká metafora malomesta.

Bene: Tam so si dovolil ísť trochu za realitu, respektíve ďalej od reality. Vidíš pána vo flanelke a k tomu si domyslíš, že čo keby mal doma päť rokov mŕtvu mamu a napíšeš Zdena Ibalgina. Jasné, boli tam nejaké reálne impulzy, ale potom so to vždy posunul niekam inde. Ako Paľo povedal – je to inakšia verzia malomesta. A to, že sa tam diali iné veci.

JK: A ako je to s vašim schádzaním sa a rozchádzaním sa? Medzi albumami je dosť veľký interval. Vyplýva to z rozdielnosti pováh alebo je to tak, že život beží a niekam nás posúva?

Lyrik: V prvom rade päťročný rozdiel medzi prvým a druhým albumom bol daný rastom. Bene mal svoje projekty, ja svoje a druhému albumu to len prospelo. Ale tento tretí album, zase to budúci rok budú už štyri roky od predošlého. Ale teraz je to niečo, čo presahuje našu vôľu. Okolnosti a produkčná zložitosť albumu nám nedovoľujú to urýchľovať.

Bene: Na tomto treťom albume už robíme rok a pol. Vlastne skoro dva roky. A Paľo to povedal veľmi pekne, bez toho, aby vyzradil nejaké informácie to hodil na produkčnú zložitosť. To budeme používať...

Lyrik:... jasné, veď robím v PR...

Bene: ...každopádne, pracujeme na tom albume. Bude. A to schádzanie a rozchádzanie sa – to by som ani nepoužil. Rozchádzanie tam nebolo. Keď nevydávame album to neznamená, že ma Paľo nevolá na kávu. Alebo ja jeho na pivo. Po ľudskej stránke sme stále spolu. Viem, čo píšeme a ako píšeme a keby sme chceli vydávať album každý rok alebo dva, dalo by sa to, lebo je v nás určitá grafománia, ale my radšej vždy nad tým dlhšie špekulujeme. A nad týmto tretím albumom špekulujeme zatiaľ najdlhšie. A je to úplne super.

Lyrik: Pre nás je stále malý zázrak, že ľudia to stále chcú a počúvajú. Že je tu kritická masa, ktorá nám dovoľuje si ten album pohodlne urobiť. S tým, že vieme, že sa niečo predá a nebudeme v strate. Chceme to dať a musíme s tým byť OK. Niekedy tie témy, ktoré máme v hlave zrejú aj mesiace. Je jeden beat, ktorý máme ...

Bene: ... už pol roka ...

Lyrik: ...sme sa dohodli, že ja budem ten, kto to začne. Viem, že to príde, príde jeden večer a dám to. Nemôže to byť ako matematický vzorec. Musí v tom byť organika a radosť. Vtedy sme najspokojnejší.

Bene: Keď robíme veci sú dve možnosti. Buď to dáme hneď, jeden začne tému a druhý ju hneď dopíše a o tri dni nahrávame demo a o týždeň nato sme u Rolanda v štúdiu a nahrávame ostrú verziu. A druhá možnosť je, že ako teraz máme pol roka jeden beat, ktorí máme radi, o tej téme sme už prekecali milión večerov a vieme presne čo tam bude, len ešte neprišlo to niečo. To cvaknutie.

JK: Jedna vec je zaujímavá. Tie texty, keď sú v knihe, pôsobia ináč ako keď ich človek počuje z platne. Pre vás, keď píšete, je prvý text, alebo je tam vždy hudba, rytmus a text prichádza až potom.

Lyrik: Treba brať do úvahy, že toto je kniha hudobných textov. Forma je striktná. To, že je to písané pre beat, je alfa a omega. Tomu sa podriaďuje úplne všetko.

Bene: My to absolútne nepíšeme ako poéziu. Furt je to text. A teší nás to, že existuje skupina ľudí, ktorí v tom vidia niečo viac, vrátane nás, vrátane vydavateľa a dúfam, že aj vrátane tých, ktorí si tú knihu kúpia, ľudí, ktorí veria, že to funguje aj na papieri. Ale furt je to iba text. Je tam beat, štyri doby, kopák a rytmičák. To sú jasné mantinely, v ktorých sa musíme pohybovať.

Lyrik: A dokonca sa pohybujeme aj v nálade toho tracku. Keď máme sampel, ktorý má emóciu, ten potom ovplyvňuje obrazy. Je to iné ako voľná poézia.

Bene: Hudba je veľmi dobrá barlička. Vôbec nevieš, o čom chceš písať a zrazu ti niekto pošle beat a ty ho počúvaš, začneš písať nejaké prvé žvásty a máš text. Keby ten beat nebol, tak text by nevznikol. A práve pre túto príčinu budú Peko a Roland Kánik krstiť túto knihu. Toto je prvý počin Modrých hôr, ktorý vznikol vďaka nim, ale bez nich.

Lyrik: Tie literárne veci sa ešte len dostavia. Beneho novela a ja mám tie svoje paškvily.

JK: Na oboje sa veľmi teším. Posledná otázka – obaja píšte už dlhé roky. Ako sa mení vekom schopnosť hovoriť o sebe, hovoriť o svete. Je tam nejaký posun?

Lyrik: Čím dlhšie žijem, tým mám bizarnejší pocit, že keď som mal 16 rokov a precitol som prvý krát v tom, že robím rap, že robím texty pre kapelu Jednotka slovenskej starostlivosti, s ktorou som nakoniec vydal album, jeden z prvých v slovenčine, tak ja mám taký čudný až mrazivý pocit, že ja som stále to isté. Mám iné skúsenosti a už to robím ináč. A ešte si dovolím tvrdiť, že keď som objavil Beneho, keď ho zachytili moje tykadlá, že je niečo výnimočné, že je v niečom iný, mal ten svoj track, volal sa To nie!, tak ja si myslím, že to je stále on. To je to jadro, ten čudný element, ktorý sa ťažko presnejšie pomenúva. Jadro je stále 16 ročný Lyrik. Ten základ, z ktorého sa to píše, z ktorého vzniká. Je stále to isté.

Bene: Tak ako Paľo povedal, ten človek je stále ten istý. S tým úplne súhlasím. K písaniu pristupujem tak isto, ako som pristupoval v roku 2005-2006 alebo to je jedno kedy. Prvá je tam, nazvem to veľmi romanticky, číra radosť písať a nič viac. A ešte chuť povedať niečo, čo si myslím, že musí byť povedané. Ale nie že povedané svetu, ale mne samému. Že to chcem napísať preto, aby to bolo napísané. A toto je tam furt to isté. Tak ako Paľo povedal, že v ňom je ten 16 ročný Lyrik, tak vo mne je niekoľkoročný Marián alebo Bene. A furt je to čistá radosť písať a zachytávať práve tú realitu, ktorú teraz žijeme. Proste číra potreba zachytávať veci.

Zobraziť diskusiu (0)