Trenčín je vo vašom príbehu magickým miestom. Nie kvôli jeho fantastickej podobe, ale v dôsledku literárnej transformácie na veľkomesto, kde figurujú mrakodrapy a čínska štvrť. Vo mne ako v čitateľovi táto skutočnosť vytvárala atmosféru scudzenia. Je reurbanizácia v knihe Satori v Trenčíne (Artforum, 2020), vaším autorským hľadaním integrity?

Hľadaním integrity asi nie. Aj keď nehovorím to s úplnou istotou, niektoré veci robí človek podvedome, bez toho, aby uvažoval nad nejakou motiváciou. Bolo to jednoduchšie. Jedného dňa som si sadol, že napíšem poviedku o Sáre, a hneď v úvode sa spolu s Vincentom vyviezla na 32. poschodie. Ani neviem, ako sa to stalo, tiež som sa čudoval. Neskôr sa mi však zapáčilo, že ozrutnosť toho mesta umocňuje samotu.

Pre Vincenta, hlavného protagonistu príbehu, vaše alter ego, je fikcia v hmlistej úrovni vzťahov dôležitou ingredienciou pre ich život. Pripúšťate si, že pozorovanie človeka v kombinácii s literárnou skúsenosťou môže skĺznuť k nástrojom idealizácie postáv?

Pri tejto otázke sa mi trochu zakrútila hlava. Pýtate sa vlastne, či sú literárne postavy zidealizované oproti ich reálnym náprotivkom? To je pokojne možné. Ale nebolo mojím cieľom preniesť ich do prózy jedna k jednej. Pri sebe samom by som to ani neskúšal, vždy by to bol len subjektívny pohľad, ktorému chýba odstup. Vincent a Klára sú skrátka literárne postavy – viac či menej – inšpirované reálnymi ľuďmi. Neviem, či sú zidealizované, ale určite sú v mnohom iné.

Byť dieťaťom dnes môže byť mätúce. Aktuálne pocíti čiastočný pocit neslobody a dospelí naň zatiaľ nevedia reagovať. Táto dramatická spoločenská zmena môže ovplyvniť pohľad na mladosť a dospievanie. Knihy sú čiastočnou reakciou na pocit sublimovaných obáv. Ako dozrievate týmto smerom teraz, počas krízy, keď sa premenlivá izolácia stáva našou prirodzenou súčasťou?

Istá miera izolácie bola vždy mojou prirodzenou súčasťou. Nedávno mi však napadlo, že pandemický čas mi pripomína obdobie, keď som mal nohu v sadre. Dá sa ísť von, dá sa robiť veľa, len je to komplikovanejšie a miestami to už človeku lezie na nervy. Je to akýsi čas čakania. Ale aj taký čas sa dá nejako produktívne alebo príjemne využiť...

Ako v spisovateľovi nájsť rovnováhu medzi prežitým, uvedomeným a povedaným?

Úprimná odpoveď by bola: neviem. Premýšľam, či ma taká rovnováha vôbec zaujíma. Mne sa celkom páči, keď sa prežité, uvedomené a povedané pomieša tak, že to už znova nevieme rozdeliť a stáva sa z toho zmes. Haha, tuším tak nejako to istí ľudia skúšajú urobiť s dejinami, tam je to problém. Ale v mojom živote je taký typ zmätku príjemný. Nech sa to len premieša. Vôbec mi nebude prekážať, ak si nebudem istý, či je realitou Satori v Trenčíne alebo toto, čo žijem.

Vo vašej knihe sa referujete aj na magický realizmus. Hneď na úvodných stranách, konkrétne na strane 9.V Južnej Amerike bol tento smer veľmi dôležitý v spisovateľskom definovaní koreňov. Autori prekryli skutočné s mýtom a pôvodom, previazaným s génmi prastarých civilizácií Aztékov, Inkov a Mayov. K tvorbe magického realizmu je nevyhnutný kontakt so skutočným svetom a jeho históriou. Trenčín vo vašej knihe by mohol byť pokojne americkým predmestím. Myslíte si, že máme príbuzné kanály dynamiky? Nielen urbánnej, ale aj sociálnej?

Kanály dynamiky, tam by mohli žiť nindža korytnačky. Podobné s kým? So Spojenými štátmi? Neviem, to je asi skôr otázka na sociológa –trebárs na pána Vašečku. Tiež by ma to zaujímalo. Ja mám pocit, že uvažovanie je dnes nesmierne globalizované. Teraz je to obzvlášť vidieť na príklade s rúškami a karanténnymi opatreniami. Skoro všade sa proti tomu niektorí ľudia búria, až sa zdá, že sú si s takým názorom bližší než nejakou národnou tradíciou. Ľudia sa skôr delia na tých, ktorí si myslia, že svet ovládajú nejaké mystické postavy v pozadí, a na tých, ktorí si myslia, že ani nie. A je jedno, či je to predmestie New Yorku alebo Trenčína. Tie dva tábory sú všade rovnaké.

Harmónia platonickej existencie vo mne vyvoláva neurčitú čitateľskú túžbu po prežívaní aj ďalších vašich príbehov, hoci aj väčšieho formátu. Váš náhľad na realitu a jej priznané dotváranie zanecháva pocit naliehavého hľadania súvislostí. Človek vo vás nechá dojem a vy sa k nemu staviate autorsky zodpovedne. Meníte ho na text. Jeden z prístupov literatúry, ktorý pomenoval aj Victor Hugo, je autorské dokumentovanie reality. Akoby sa díval na dejisko z rohu miestnosti. Keby ste mali byť rozprávačom cudzích príbehov z inej perspektívy, ako by ste sa prezentoval?

Myslíte aký ďalší spôsob rozprávačstva by som si vybral? Ten v Satori mi dokonale vyhovuje a zrejme sa ho budem držať. Respektíve podobne by som rozprával aj príbeh, ktorý nie je môj. Aspoň si myslím. Ale keď som uvažoval, ako písať o pomerne bežnom milostnom vzťahu, napadlo mi vziať tých dvoch ľudí a premiestniť ich do vesmírnej lode, ktorá sa strašné roky plaví za neurčitým cieľom. A do tohto kontextu zasadiť vzťah, ktorý sa pôvodne odohral povedzme niekde na Orave... Avšak to je zrejme podobná – ak nie rovnaká – perspektíva ako v Satori, že? Ale hej, tiež by som sa ich snažil pozorovať skôr z rohu než sa tváriť, že im vidím do hláv.

Spolupráca s mladou spisovateľkou a ilustrátorkou Annou Cima, ktorá žije v Japonsku a napísala knihu Probudím se na Šibuji (Paseka, 2018), vám prospela. Pomohol vám podobný pohľad na realitu? Autorkina kniha je inšpirovaná životom na Shibuyi – obvodnej časti metropoly Tokio.

Ja som väčšinu novely napísal v roku 2018 a Probudímse na šibuji som čítal v roku 2019. Či ovplyvnila záver, ktovie, možno podobne ako ďalšie romány čítané v tom čase. Ale tá knižka mi bola určite veľmi blízka, a keď som dokončoval Satori – už som ju videl s ilustráciami, ktoré by mohla robiť Anna Cima. To bolo také podvedomé...

Ako uvádzate, táto spolupráca vznikala ešte v zárodkoch knihy. Stalo sa vám, že ste najskôr dostali ilustráciu a tá mala vplyv na text? Alebo to vznikalo obráteným mechanizmom?

Prvá ilustrácia prišla, až keď bol príbeh úplne dokončený a uzavretý. A bola to vlastne jediná ilustrácia na želanie. Klára s Vincentom v stanici metra pod kinom. Ostatné scény na stvárnenie si už Anna Cima vyberala sama.

Na obálke knihy je Trenčín, úplne evidentne obohnaný kolosálnou stenou z mrakodrapov. Je to ako more, pretože pre stavby nevidieť, kde sa mesto končí. Približujú sa ľudia veľmi? Ohrozujú samotu?

Nie, to by som asi nepovedal. No keď sme knižku predstavili na sociálnych sieťach antikvariátu, ktosi reagoval zdesene, akýsi pán z Trenčína, akoby si myslel, že ide o územný plán a nie fiktívnu novelu. To ma pobavilo. Samota sa dá ochrániť aj v malom meste, našťastie.

Interiér nášho domova je posvätným chrámom súkromia. V panelovom byte je jeho krehkosť ohrozenejšia. V mrakodrape sa z neho pravdepodobne stáva vec verejná. Nemáte pocit, že napriek hustote nášho spolužitia prežívame vzájomné priepasti? Stihnúť sa dostať nenápadne rýchlo do výťahu skôr, než sused zaparkuje a bude sa chcieť zviesť s vami, je celkom výzva, nie?

Dobre, že sa pýtate. Ja osobne bývam v rodinnom dome, tu vidíme, že som sa naozaj nesnažil robiť veci jedna k jednej. Práve naopak. Chcel som to mesto vidieť z výšky, tak som Vincenta umiestnil do bytu na 32. poschodí. Ja takú hustotu spolužitia nepoznám a vyhýbam sa jej.

Hudba a umenie vo všeobecnosti vie do vysokej miery profilovať vkus, aj spisovateľský. Odkazy vo vašej knihe ho naznačujú. Môže sa stať, že v budúcnosti sa prispôsobíte príbehovým okolnostiam inak? Vkus prítomný v knihe Satori v Trenčíne deklaruje pokoj pred spaním alebo domácu pohodu. Čo by hralo na uliciach trenčianskeho Satori?

Na uliciach je počuť jazz všetkého druhu. Niekoho ako Nick Drake si človek pustí skôr doma, súhlasím.

Vaším idolom je podľa všetkého jeden z kľúčových reprezentantov generácie bítnikov – Jack Kerouac, napokon, ovplyvňuje aj módu vašej postavy a názov knihy. Aj samotný Kerouac publikoval Satori v Paríži (Grove Press, 1966). Satori znamená v japončine osvietenie. Aj Jonathan Safran Foer vo svojom debute Everythingis Illuminated (Houghton Mifflin Harcourt, 2002) privádza Jonathana do ukrajinského Ľvova, kde poznáva korene. Kerouac zažil osvietenie, sediac v taxíku, v pohybe. Kde prišlo vaše osvietenie?

Toho Foera som čítal, to je asi najvtipnejšia kniha, akú poznám! Ak správne chápem pojem idol, tak Kerouac ním pre mňa určite nie je. Nechcel by som písať ako on, ale určite ide o môjho iniciačného autora. Myslím hlavne z čitateľského hľadiska. Na ceste bola prvá kniha, ktorá ma strhla. Chápem, že je dnes sprofanovaná a mnohými takmer zosmiešnená, a rozumiem, že ak by som ju čítal neskôr, tak možno by sa nepáčila ani mne. Ale ten moment, keď Dean Moriarty prichádza za Salom Paradisom, aby ho naučil písať, to bolo pre mňa niečo ako výhybka, vtedy sa čosi stalo. A k tomu osvieteniu: mojím satori bola možnosť premiestniť sa do fiktívneho Trenčína. Väčšiu časť som písal v ťažkom období, deň po dni, tak ako sa to dialo. A odchádzať do Trenčína, ktorý je veľký ako New York, to bolo a je moje satori.

Ak romány ideologicky porovnáme, vyplýva z nich uvedomenie si vlastných génov. Kerouac sa zoznámil s osudom svojich koreňov a u vás prichádza katarzný svet imaginácie, ktorý je vaším dôležitým koreňom. Kerouac bol na ceste, Cabala je v meste?

Ono to vlastne nie je až taká imaginácia, ako by sa zdalo. Aspoň nie pre mňa. Keď je noc a som trebárs na Mierovom námestí, tak mi ani nenapadne, že tam tie mrakodrapy nie sú. Som radšej vo svojom meste než na ceste.

Zobraziť diskusiu (0)