V mnohých rozhovoroch dostával spisovateľ otázku, prečo sústreďuje toľkú pozornosť práve do Afriky. Napokon, rovnakou myšlienkou sa kedysi zaoberal aj Peter Pišťanek pri Vadasovom opakovanom literárnom exkurze do afrických reálií – Čierne na čiernom (2013, KK Bagala), no jedným dychom vyzdvihol, že táto snaha ústi do podčiarknutia významu spoločného sveta a nie sveta „tu“ a sveta „tam“. A čo naša kultúra? Vidím, ako sa derie z davu pomýlený čitateľ zamotaný do našej vlajky a splieta čosi o haluškách a predkoch, tiež použije slová „tradícia“ a „hodnoty“ ako dobre overené zaklínadlá pri toxickom volaní po našej identite. Rétorika samozvaných národovcov však nielen toleruje fakt, že sme pri našej krátkej histórii stihli servilne postávať po boku nacistického Nemecka, ale stále istá (verím, že okrajová) mienka nachádza pre ľudáctvo aj odpudivé pochopenie a sympatie s bizarnými argumentáciami.

Akoby každý autor bol povinný patriť iba jednému národu a aj v prípadných prekladoch citlivo podávať medzinárodnému publiku kultúrnu správu o stave našej spoločnosti. Túto úlohu s gráciou a invazívnym humorom zvládal tandem Pišťanek – Taragel s dvorným ilustrátorom Danglárom. Písali práve o takých Slovákoch, čo si navzájom nezostali nič dlžní, boli závistliví, a keď prišlo k pomste, nemali ďaleko od slova k činu. Krikľavé a úderné portréty nemŕtvych predkov, čo sa ešte nestihli etablovať v novej spoločenskej atmosfére. Keby sme si boli viac vedomí svojej identity a zasvätene rešpektovali našu kultúru, dokázali by sme sa na autorskú dvojicu pozrieť minimálne tak ako civilizované Rakúsko na Thomasa Bernharda, pretože ani on nebol k svojim rodákom, jednoducho povedané – dobrý, obviňoval ich z malomeštiactva a práve tento fakt sa tak významne infiltroval do kvalít jeho angažovanej tvorby. Podobnú paralelu medzi kritikou našej krajiny a tou bernhardovskou optikou hľadal v knihe Pes na ceste (2010, Kalligram) aj Pavel Vilikovský, hoci primárny akcent v próze dal na starobu a konfrontáciu s jej trápnou bezbrannosťou pri snahe o hľadanie duchovného významu z náhodného telesného zblíženia.

V Afrike je symbolická rovina zla ukotvená v nehmatateľnom svete rozprávok a folklórnych archetypov, čo si s hrôzou a rešpektom vymieňajú celé generácie južného kontinentu. Vo Vadasovej novej próze Šesť cudzincov (KK Bagala, 2021), čerstvo nominovanej v desiatke Anasoft litera, sa táto negatívna sila ocitá na zložitejšej pozícii. Priamo medzi nami. V roku 1928 sa v bližšie nešpecifikovanej obci na západnom Slovensku odohrá protirómsky pogrom (pravdepodobne ide o historický kontext z obce Pobedim). Evokuje masové „posadnutie“ démonom a čitateľ bude dĺžkou knihy usilovne hľadať motivácie v pomerne jednoduchom, ale precíznom príbehu. Ich zdarné odhalenie by mohlo priniesť nevídané katarzis, ale to by tam takéto motivácie museli byť.

Pomsta je po fascinácii Afrikou vo Vadasovej tvorbe jednou z dvojtvárnych tém pri literárnom zastavení na Slovensku. Naberá krvavé, obludné rozmery a jej pointa sa stráca pri každom individuálnom osude, čo je ňou infikovaný. Máme teda masu vinných a nekonkrétne motivácie, z ktorých nie sme schopní formulovať obvinenie. Hlavný protagonista prežíva platonickú lásku k mladej Rómke Stele, nesmelú, intenzívnu, poskladanú z prvého impulzu, keď náhodne uvidel, ako prirodzene šťastná táto mladá žena je a s akým nenúteným temperamentom sa vo svojom vyrovnanom duševnom stave pohybuje. Nie je z idylických pomerov, ale trpí niečím, čo my považujeme za akúsi formu poruchy – spokojnosťou. Navyše, Stela nie je takpovediac k dispozícii, ako si dospievajúci protagonista naivne myslí. Vystačí si však s predstavou a pomaly rastúcou žiarlivosťou, čo ho provokuje k nevyspytateľným činom, a jeho pocity otvárajú rodinnú mozaiku, v ktorej každý zohráva kľúčovú úlohu v mechanizme masového šialenstva.

Nenechajme sa pomýliť pohľadom na obyčajné dospievanie, pretože pozornému oku neunikne, aké spôsoby vládnu v spoločenskej konštelácii chlapcovho charakteru a aké totožné je toto prostredie so stereotypnými úvahami o opilcoch a nedocenených ničomníkoch. Ničomník si trúfne iba na slabšieho, aby si uľavil zo svojich komplexov. Slabší však tiež nevzniknú zo dňa na deň, tých si ako spoločnosť budujeme systematicky. Kedysi boli považovaní za slabších a nepotrebných Židia, u nás sú to dlhodobo Rómovia – pripisujeme im lúpeže, ukazujeme, v akých životných podmienkach existujú a čo si myslia, ale na to, čo si myslia o nás, sa ich zabúdame pýtať. Marek Vadas dokumentovanie tohto prostredia neprináša, nerobí žiadnu reportáž ani nepíše historický román. Ako autor je však inšpirovaný skutočnými udalosťami. Cielene používam plurál, pretože táto udalosť nie je iba jedna. Je ich séria a dá sa z nej polepiť dosť výrazný, aj keď nevábny pohľad do problematiky ľudí z našej periférie, kam sme ich vytesnili. Ak medzi nami v nejakom meste existuje harmónia (aj tá interkultúrna), ukazujeme na to ako na zázrak, ak prestaneme deliť na „tu“ a „tam“, skutočne by to bola mágia, ale od tej sme ďaleko.

Šesť cudzincov je v skutočnosti šesť miestnych rómskych občanov, čo sa stali obeťami vyhroteného incidentu s fatálnym dôsledkom. Nie je to tajomstvo, pretože práve týmto sa celý dej odomyká. Marek Vadas pri pomyselnom návrate na Slovensko ukazuje jeho najbeštiálnejšiu podobu, pretože táto udalosť nepotrebuje striktné historické vymedzenie. Tresty za konflikty s Rómami sú vždy rozporuplné, väčšinou je do nich v rovine podozrivých zapojená aj polícia a vo virvare škriepky sa ťažko identifikujú autori úderov. Po najaktuálnejší, poctivo medializovaný prípad nemusím ísť ďaleko. Odsúdenia však prichádzajú krkolomne a sprevádza ich množstvo zbytočných otáznikov, tiež chýba rozhodné označenie agresorov. Materiálu k prípadu je toľko, že obsahom pokryl aj nedávno vydanú knihu z vydavateľstva N Press – Roky bezprávia s podtitulom Neuveriteľný príbeh razie v Moldave od autorov Samo Marec a Veronika Prušová (2021), a zďaleka to nie je ojedinelý prípad.

Marek Vadas prichádza s knihou do času pandémie a vojny, nie aby priniesol nádej (veď nie je kazateľ), ale aby nás upozornil, čoho sme ako národ schopní v tom najhoršom možnom zmysle. Bazálna skúsenosť s našou históriou ukazuje, že v kritických momentoch sme vždy napokon poslúchli a ocitli sme sa kdesi na tribúne, ako svedkovia. Ani tlieskať sme nemohli tak, ako sme si priali. Dávali sme si pozor, aby sme neskandovali „gól“ v nesprávny okamih a aby sme nezostali stáť vtedy, keď všetci naokolo už sedia a rôznymi citoslovcami sa snažia usadiť aj nás.

Marek Vadas: Šesť cudzincov

KK Bagala, 2021

Zobraziť diskusiu (0)