Autor, sám Bask, pomocou osudov dvoch rodín vykresľuje vývoj a vplyv baskickej teroristickej organizácie ETA. Príbeh sa skladá po kúskoch, kapitoly preskakujú medzi prítomnosťou a minulosťou aj medzi jednotlivými členmi rodín. Dej dokresľujú vnútorné monológy postáv. Dve pôvodne spriatelené rodiny postavia postoje matiek na opačné strany. Jedna stojí na strane syna, ktorý bol členom komanda ETA, druhej toto komando zastrelilo muža. Ďalší členovia rodín sú niekde „medzi“, nič nie je čierno-biele. Podobne rozdelená je celá spoločnosť, veľa ľudí sa na verejnosti neodváži vyjadriť iný názor. Ako hovorí jedna z postáv: „V krajine ako táto je lepšie mlčať.“ Postupne dieliky do seba zapadnú, ukážu ucelenejšie časti, dopĺňajú súvislosti, príčiny a následky. Až uvidíme celý obraz, komplexný a rôznorodý. V peknom protiklade je jazyk textu, bežný a priamočiary. Zvláštnosťou sú len baskické slová, ktoré dokresľujú atmosféru. Kam môže zájsť nenávisť? Ako môže ovplyvniť náladu v spoločnosti? A predovšetkým: ako sa s tým vyrovnajú ľudia? Kniha to povie zrozumiteľne. Aramburu poctivo predkladá detaily za obe strany a vyhýba sa hodnoteniu. Vyrovnáva sa s jednou historickou traumou a ponúka paralely na zamyslenie, napríklad pre nárast podpory extrémistických hnutí či delenie spoločnosti. Je to ľahšie, ale zároveň aj omnoho komplexnejšie, ako by sme si mysleli.