V momente, keď 72-ročná Vesta na prechádzke v lese objaví na zemi odkaz, jej aktuálny život v novom meste zložený z každodenných stereotypných činností, počnúc nákupom potravín, čítaním kníh, prechádzok so psom či prácami v záhrade, sa razom začne meniť. Možno by sa vo Vestinom živote neudialo nič, pokiaľ by na zemi našla špinavý papierik, na ktorom by stáli položky nákupného zoznamu alebo súhrn činností, na ktoré netreba zabudnúť, náhodou vypadnutý z vrecka nohavíc neznámeho prechádzajúceho sa muža či ženy. No obraz, ktorý sa jej naskytol po tom, ako nepatrne sklopila oči smerom nadol, bol len ťažko prehliadnuteľný. Na zemi ležal drobnými kamienkami prichytený a rukou napísaný odkaz, na ktorom stálo: „Volala sa Magda. Nikto nikdy nezistí, kto ju zabil. Nebol som to ja. Tu je jej mŕtve telo.“ Od tohto momentu akoby Vestin nudný a samotársky život začal dávať odrazu zmysel. Do riešenia záhady sa pustí strmhlav, dopodrobna si vizualizujúc každé jedno slovo z papiera.

Vesta prostredníctvom svojej bohatej obrazotvornosti dokáže vdýchnuť Magde život, identitu a postupne konštruuje jej minulosť, súčasnosť a rodinné zázemie. Pravidelne navštevuje knižnicu, v ktorej má prístup na internet, a začne pátrať po možných zmiznutých osobách vo svojom okolí. Kto bola Magda? Ako asi vyzerala a koľko mala rokov? Mala priateľa, rodinu, prácu, záľuby? Napísal tento odkaz samotný vrah? Ale veď na papieri stálo, že on to neurobil, alebo žeby predsa? Podrobne zostaví zoznam otázok o obeti, na ktoré si sama detailne odpovie presne tak, akoby písala detektívny román. Netreba však zabúdať na to, že všetko, čo sa o Magde dozvedáme, vieme len z roztržitých úvah starej dámy, ktorej pátranie začne hraničiť s posadnutosťou v momente, keď si vytvorí zoznam podozrivých a má dokonca pocit, že ich spoznáva v ľuďoch, ktorých náhodou stretáva na ulici. Útržky Vestinej reality v priebehu niekoľkých dní prechádzajú od zdanlivo nevinného a uveriteľného až po istú nelogickosť či paranoju. V tomto momente sa nám natíska otázka, či môžeme hlavnému rozprávačovi príbehu – Veste – dôverovať, že to, čo nám predkladá ako realitu, za realitu považovať aj môžeme.

Popri blúdení naprieč Vestinou psychikou sa čitateľ stáva nielen svedkom hľadania (údajne) zavraždenej Magdy, no naša hrdinka mu prostredníctvom retrospektívy spomienok dovolí nahliadnuť do svojich pocitov počas manželstva, do príbehu nenaplnených túžob, nezrealizovaných snov, ľútosti a smútku, vlastnej existencie... Tak sa hľadanie zamerané na to, kto bola Magda a kto ju zabil, akoby plynule preklápa s hľadaním Vesty samotnej.

„Nie je nič srdcervúcejšie než premárnená príležitosť, nevyužitá šanca. Vedela som o tom svoje. Tiež som raz bola mladá. Toľko zahodených snov. No zahodila som ich sama. Chcela som žiť v bezpečí, úplná, mať budúcnosť plnú istoty. Človek robí chyby, ak si spletie možnosť mať budúcnosť s budúcnosťou, po ktorej túži.“ (s. 110)

Vesta a Walter boli manželmi dlhé roky, no po tom, ako ovdovela, začne prejavovať dlhodobo skryté pocity nevraživosti a nespokojnosti so stereotypom ženy v domácnosti. Vyplávajú na povrch bolestivé spomienky, ktoré po celé tie roky Vestu zväzovali a nedovolili jej prežiť život naplno. Počas manželstva žila v tieni svojho partnera a robila presne to, čo sa od nej očakávalo. V snahe udržať pomyselný mier medzi nimi sa musela podvoliť jeho snom a plánom. Autorka nám z jej života odkrýva vždy istý kúsoček skladačky. V momente, keď sa čitateľ z perspektívy Vestiných myšlienok dozvedá novú informáciu o Magde, z perspektívy Vestiných spomienok sa dozvedá o jej manželstve s Walterom. Ako sa tieto dve naoko nesúvisiace línie medzi sebou preklápajú, postupom času začnú vytvárať dokonalo premyslený psychologický mechanizmus.

Smrť v jej rukách nie je prvoplánovým detektívnym románom. Je to mnohovrstevný prienik do psychiky izolovanej ženy, ktorá sa preklápa s letargiou voči vlastnej premrhanej mladosti, nenaplneným manželstvom, a ako únik pred sebou samou sa snaží oslobodiť svoju myseľ vytváraním vlastnej reality zloženej z poloprávd a zo subjektívnych obrazov. Grandiózne absurdné, silno atmosférické dielo s výrazným potenciálom rozrušiť čitateľov a zároveň ich vyzvať na diskusiu.

Ottessa Moshfegh: Smrť v jej rukách

Literárna Bašta, 2021

Preklad: Daniela Krnáčová

Zobraziť diskusiu (0)