Picturebook je experimentálnou formou knihy, v ktorej text aj ilustrácie rozprávajú svoj vlastný príbeh, navzájom sa dopĺňajú a posúvajú, približuje vizuálna umelkyňa Han Donau. Vo svojom novom picturebooku sa zamýšľa nad rôznymi formami spolunažívania. Knihu vytvorila ako priateľa, ktorého môžeš stále nosiť pri sebe a môže ťa sprevádzať.

Čo je to picturebook?

Je to forma knihy, kde sú ilustrovaná a textová časť v rovnováhe. Obidve hrajú významnú úlohu, navzájom sa dopĺňajú a posúvajú obsahovo ďalej. Každá môže rozprávať svoj vlastný príbeh, text nie je nadradený obrazu, ale oba majú svoj význam.

Čiže picturebook nemusí byť len knižkou pre deti?

Na Slovensku prevládajú picturebooky pre mladšie čitateľstvo, ale v zahraničí je rozšírený picturebook ako experimentálna forma knihy, kde sú rozprávané príbehy, ktoré sú pre staršie publikum a sú abstraktnejšie.

Váš prvý picturebook Jazero zbieral ceny, teraz ste vydali druhé dielo s názvom Srdce nie je párový orgán. Pre koho je kniha určená, pre koho ste ju tvorili, na koho ste mysleli?

To je ťažká otázka. Obe knihy sú možno vhodnejšie pre staršie čitateľstvo, young adults a dospelých, keďže príbeh je abstraktnejší, poetickejší a symbolickejší. Zároveň forma ilustrácie má viacero interpretačných rovín, je menej dejová, nemá postavy, s ktorými by sa mladšie čitateľstvo vedelo ľahko stotožniť. Je to trošku náročnejšie na vnímanie, ale nevylučujem ani najmladších a najmladšie. Pri Jazere som mala skúsenosť, že si knihu čítali aj niektorí rodičia s deťmi. Zdá sa, že každý to berie inak.

Vaša druhá kniha, Srdce nie je párový orgán, v čom je iná?

Potom, čo v roku 2023 vyšla moja prvá kniha, začala som hneď pracovať na druhej. Iná je v téme, ktorú spracováva, iná je vo formáte. Snažím sa, aby téma kníh súvisela s ich formou. Jazero malo predĺžený formát preto, aby po otočení o 90 stupňov na stránke pôsobilo všetko inak. Išlo o zmenu perspektívy, o tému veľkej a často bolestivej premeny, ktorú v živote neraz zažívame. Srdce nie je párový orgán je skôr maličký, kompaktnejší formát, ktorý sa jednoduchšie nosí pri sebe. Je ako priateľ, niečo, čo vás dokáže sprevádzať. Zároveň sa hrá s možnosťami použitia dvojstrany, keďže jedna z jej tém sú formy spolužitia.

Nemáte od ľudí odozvy, že je nová kniha trošku smutná? Nie je aj o osamelosti?

Snažím sa knihy písať tak, aby boli relatívne voľné na interpretáciu. Aj pri Jazere sa stávalo, že každý, kto si knihu prečítal, ju vnímal inak. Dúfam, že sa to bude diať aj teraz. Obe knihy sú písané v druhej osobe, a tak ten, kto ju číta, stáva sa hlavným hrdinom, hlavnou hrdinkou. Aj preto závisí od daného človeka, či je kniha smutná alebo nie. Sama som zvedavá, aké budú reakcie, ale áno, dá sa povedať, že je aj o samote a osamelosti.

Aké sú zatiaľ reakcie?

Mnohí mi hovorili, že je to také teplejšie, pripadalo im to trošku radostnejšie, uvidíme.

Pri tvorbe knihy spolupracovala aj Kristína Soboň. Ako konkrétne? Akú pri tom mala úlohu?

Rada spolupracujem s niekým, s kým môžem konzultovať a vyčistiť si hlavu. Overiť si, či všetko do seba zapadá a či to má zmysel aj zvonku. Úlohou Kristíny Soboň bola výtvarná redakcia, a keďže je skúsenejšia aj čo sa týka grafického dizajnu, bola mi veľkou pomocou pri otázkach typografie, exportovaní a príprave knihy do tlače.

S novým picturebookom sa spája aj akási hra s exlibrismi. Ako to funguje, aký má cieľ?

Vždy sa dajú spoznať noví ľudia, vždy je niekto, s kým ste čímsi spojený, spojená. Keďže sa venujem aj tvorbe exlibrisu, knižnému symbolu urobenému na mieru čitateľovi či čitateľke, rozhodla som sa to prepojiť. Vytvorila som štyri rôzne motívy. Založené sú na postavách z knihy – maják, dom, modrý vták a srdce. Všetky exlibrisy sú číslované, a keďže sú štyri druhy, vytvárajú akési štvorice, kvarteto. Knihy sme opečiatkovali a očíslovali – znamená to, že každá kniha má jedinečnú kombináciu symbolu a čísla. Napríklad je maják číslo tri a aj modrý vták číslo tri, no už nie druhá kniha s majákom číslo tri. Tí ľudia, ktorí majú trojku, k vám teda istým spôsobom patria. Do knihy sme uviedli aj e-mailovú adresu, na ktorú nám môžete napísať svoje spojenie symbolu a čísla. Keď sa niekto iný z vašej štvorice ozve, e-mailom vás prepojíme.

Prečo práve priateľstvo?

Uvedomujem si čoraz viac, že priateľstvá sú jedny z najdôležitejších vzťahov v mojom živote, že sú najdlhotrvajúcejšie, najstabilnejšie, najodolnejšie a sú tu v tých dobrých aj zlých chvíľach. Okrem rodiny sa ťahajú celým životom, pričom romantické lásky prichádzajú a odchádzajú. Mnohé knihy a filmy, keď majú dve hlavné postavy, tak sa v istom momente zákonite do seba zaľúbia, romantický vzťah prevýši ten priateľský – to je podľa mňa škoda.

A možno aj v živote! (Smiech.)

Možno. Ale ja som chcela napísať knihu, ktorá by ocenila tie iné vzťahy, ktoré si často nevážime, ako by sme mali. Názov knihy je trošku ironický, mierne spochybňujúci, veď ani srdce, ktoré je najväčším symbolom lásky, predsa nemá pár. Snažím sa v knihe preskúmavať motív duality, párovosti. Graficky, to sa týka rozloženia strán, ale zároveň aj myšlienkovo, príbehovo v tom, aké môže byť silné mať puto len s jednou osobou. A aké to je, keď tá osoba s vami nie je kompatibilná alebo sa udeje niečo, že ju stratíte. Ani v prírode nie je všetko v páre, mnohé organizmy tvoria radšej skupiny, prečo by sme teda my museli byť šťastní a menej osamelí len v dvojici? Za mňa je v poriadku byť pár aj nepár.

Teraz bývate, tvoríte v zahraničí. Na čom tam pracujete? A čo priateľstvá, zrodili sa nové?

Často sa vraciam do Bratislavy, snažím sa byť naďalej v kontakte so všetkými, ktorých mám rada. Samozrejme, že by bolo ideálne, keby som mala mojich obľúbených ľudí pokope a nablízku, ale nedá sa mať všetko. Našťastie som mala opäť šťastie na dobrých ľudí aj v novom meste a je mi dobre.

Nebola potrebná ani hra s exlibrismi. (Smiech.) Vo Valencii pôsobíte v knižnom svete, môžete nám ho trochu priblížiť?

Keďže som nevyštudovala ilustráciu, tak sa doúčam klasické techniky. Aktuálne som v grafickej dielni, kde robím so sieťotlačou. Absolvovala som rôzne knižné kurzy, ako knižná väzba, reliéf, linoryt, okrem toho, že sa snažím objaviť pre seba nové techniky, ktoré by mohli byť do budúcnosti zaujímavé pre moje projekty. Je to tu naozaj podnetné, koná sa tu množstvo podujatí spojených s ilustráciou a aj veľa knižných festivalov.

Dá sa z toho vyžiť? Uživí vás to?

Len sčasti. Začínam práve spolupracovať s jedným múzeom detskej knihy v Dolnom Rakúsku, príjem si teda skladám z viacerých zdrojov. (Úsmev.) Čisto ilustrovanie ma momentálne neuživí, snažím sa preto robiť viaceré projekty naraz. Je to mentálne aj logisticky náročné, ale zároveň veľmi podnetné. Veľa sa učím.

V minulosti, pred zmenou riaditeľky, ste pracovali aj na príprave 29. ročníka Bienále ilustrácií Bratislava. Ako vnímate, čo sa teraz s BIB deje?

Je to kontroverzné, so svojimi ilustráciami s knihou Jazero som sa do 30. ročníka ani neprihlásila.

Picturebook Jazero získal viacero ocenení, ktoré vás potešilo najviac?

Najcennejšie ocenenie je pre mňa to z Bologne, kde je najznámejší a najväčší veľtrh detskej knihy na svete. Organizujú súťaž, do ktorej vydavatelia každý rok prihlasujú stovky až tisícky kníh z celého sveta. V roku 2024 vyhrala v kategórii non-fiction slovenská ilustrátorka Daniela Olejníková s knihou Myko, čo je historický úspech pre slovenskú ilustráciu. V Bologni vyberajú víťazov súťaže nielen v jednotlivých kategóriách, ale volia aj približne stovku najzaujímavejších kníh zo súťaže. A tam zaradili Jazero. Keď som si vtedy prečítala od nich e-mail, prekonala som hádam taký menší infarkt. Vôbec som tomu nemohla uveriť, na to asi nikdy nezabudnem. (Smiech.)

Zhovárala sa: Lucia Marcinátová

Foto: Mišenka Plantážnik

Han Donau

• Ilustrátorka, vizuálna umelkyňa, ktorá v roku 2023 viedla a odborne zastrešovala Bienále ilustrácie Bratislava.
• Picturebook Jazero, jej prvú autorskú knihu, zaradila porota na Medzinárodnom knižnom veľtrhu v Bologni v roku 2024 do výberu THE BRAW AMAZING BOOKSHELF ako výnimočné dielo spomedzi 3 355 titulov. Kniha sa tiež dostala do výberu v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska 2023 a takisto do zoznamu The White Ravens, čo sú najzaujímavejšie tituly zo 62 krajín, ktoré vyberá medzinárodná knižnica v Mníchove.
• Jazero bolo vystavené a prezentované v Taliansku, Nemecku, Rakúsku, Česku, Slovensku, momentálne tiež v Poľsku a Maďarsku.