Johnsonovo písanie láka čitateľov z viacerých dôvodov: nezameriava sa len na životopisné údaje (v prípade Sokrata ich ani nie je veľa), zásadný je pre neho kontext doby, v ktorej Sokrates žil, nevyhýba sa ani dohadom a domnienkam, pretože z historických faktov vyvodzuje pravdepodobné vzťahy. Sociálne, ekonomické, politické, kultúrne súvislosti takto pomáhajú porozumieť udalostiam a myšlienkam rodiacich sa v antickom Grécku. Johnson navyše hľadá širší civilizačný rámec, postavy jeho kníh sú súčasťou širšieho sveta ako si možno oni samé počas života uvedomovali.

„Sokrates viděl lidskou přirozenost optimisticky. Domníval se, že naprostá většina lidí si přeje konat dobro a zlé činy jsou obvykle důsledkem neznalosti nebo nesprávného učení. Jakmile člověk pozná pravdu, jeho instinktem je dělat, co je správné. Proto podle Sokrata poznání vedlo přímo ke ctnosti.“

V spojitosti s popisom poézie, drámy, hudby, architektúry a politiky si zas môžeme uvedomiť každodennosť Sokratovho života. Johnson neváha príležitostne oblúkom preskočiť do iného storočia a hľadá paralely s ďalším veľkými osobnosťami dejín. V knihe nájdeme popísaný aj vzťah Sokrata k homosexualite a formatívny vplyv žien na jeho umenie kladenia otázok. Za najväčšiu slabinu Sokratovho učenia považuje Johnson neprítomnosť odsúdenia otroctva v Aténach alebo prinajmenšom vyslovenie názoru o ňom vzhľadom k tomu, že nezanedbateľnú časť obyvateľov Atén tvorili práve otroci.

Sokratov myšlienkový svet, sprostredkovaný v Platónových dialógoch, je plný irónie, humoru a vážnych tém súvisiacich s povahou človeka. Johnson poukazuje na to, že iróniu možno považovať za ukazovateľ pokročilosti civilizácie. Azda preto si tak váži štýl, akým pravdepodobne Sokrates komunikoval. Keďže Sokratove názory poznáme len z Platónových diel, objavuje sa otázka, do akej miery sú prerozprávané hodnoverne a kedy už ide o Platónovú interpretáciu. Johnson tvrdí, že v raných dialógoch ide ešte o autentického Sokrata, neskôr o hybridnú postavu, ktorej dal anglický historik meno Platsok (čiastočne Platón, čiastočne Sokrates). Typický dialóg s postavou Platsoka je podľa neho Gorgias.

Sokratov zásadný prínos do západného myslenia spočíval v kladení dôrazu na definíciu pojmov, „protože právě když se člověk pustí do důkladného zkoumání definic, začne se nořit do hlubin neznalosti, především v případě spravedlnosti“. Najdôležitejší príspevkom je však predstava o absolútnej morálke, ktorá Sokrata priviedla aj ku jeho tragickému koncu. Johnson v mnohých dielach vystupuje tvrdo proti morálnemu relativizmu, ktoré je pre neho významných ukazovateľom úpadku spoločnosti. Vyzdvihovanie Sokrata ako jednej z najvplyvnejších postáv filozofie a tiež ako modelový príklad dodržiavania občianskej zodpovednosti je preto prirodzené a logické rozhodnutie.

Paul Johnson: Sokrates
Barrister & Principal 2016
Preklad: Jiří Svoboda
200 strán

Zobraziť diskusiu (0)