Solenoid
Predstavte si veľký komplex z prefabrikátov na ktorom sú široké okná s umelými kľučkami, brizolitová omietka a otravný zvonec ohraničujúci necelú hodinu od malej desaťminútovej prestávky. Predstavte si, že kráčate po chodbe s klasifikačným záznamom a zažijete s deťmi necelé štyri ročné obdobia po dobu deviatich rokov. Predstavte si, že tento cyklus sa monotónne opakuje a vy zostávate uväznení v sieti komplexov .
Tu niekde sa začína pocit učiteľa v románe od rumunského spisovateľa Mircea Cărtărescua. Sotva si vybavuje spomienky z prvého pedagogického dňa, aj triedu do ktorej premiérovo vkročil. Tváre detí, ich bľabot a hluk sa zliali do neprehľadného hlučného obrazu zuniaceho v mozgu. Byť pedagógom je poslaním, aké deti na základnej škole nedokážu čítať. Vzhľadom k ich veku a psychologickým premenám by sme hľadali neprirodzenú ľudskú zrelosť, aká dochádza spätne, v toku rokov. Keď učitelia starnú a získané vedomosti sa objavia ako neviditeľný kompas kdesi v minulosti. Vtedy sme ochotní ich navštíviť a poďakovať sa im.
Objavovanie pokory a vďaky v tomto románe ale zostáva mĺkvym príbuzným všeobjímajúcej rezignácie. Vzdorom voči stagnácii je rekapitulácia snov, analýza sexuálneho života, ale aj starostlivý prístup k sledovaniu okolitého prostredia.
Ak by hrdina románu Solenoid prijal svoju pedagogickú profesiu ako sebaurčujúcu, stratil by pozoruhodný rys - lipnutie na surreálnych banalitách, ktoré subjektívne považuje za svoju osobnú mapu prúdu kolujúcu v hrdzavejúcich kábloch za tapetami príbytku vyživujúcu jeho okolie umelým svetlom. Dívať sa doň dokáže najsilnejšie s perom v ruke, kedy ho svrbí celé telo a vyrušuje ho beznádej reflektovaných osudov a ich vzťahov. Všade cítiť prítomnosť parazitov, špiny a vybývané prostredie ostro kontrastuje so schopnosťou priniesť nové.
Akokoľvek sú myšlienky a literárne kvality hlavného protagonistu vzácne, zostávajú uväznené v knihe, aká je jeho hrdzavou klietkou. Rekapituluje obraz podhodnoteného učiteľa, aký uveril vo vlastný umelecký formát a táto viera prerástla v náboženstvo učiace o nekonečnej pravde skúsenosti s prítomným okamihom v kontraste s vlastným snom a nevedomím, ktorý deň od noci nerozdeľuje, ale nachádza vzájomné súvislosti.
Pocit nedocenenia v románe Solenoid zastupujú parazity - vši, hnidy, baktérie, špinavosť a nečistota v akej Cărtărescu pozorne objavuje poéziu a zmysel. Tu je priestor na otvorenie čistého zošita, analógia medzi hnusom a rutinou sa stáva inšpiratívnym podkladom pre literárne ambície a provokujú hlavného protagonistu, donquijotovského literáta a vyhoreného učiteľa rumunčiny.
Je ťažké žiť bez uznania, bez vedomia, že je tu prítomný talent, hoci sa oň autor usiluje a živí nádej v jeho objavenie. Meria cestu do práce a domov, aby ukojil hlad a experimentoval so svojou energiou. Keď si telo žiada odpočinok, dvíha ho a núti ho k pohybu po tmavom, nočnom literárnom poli v akom nieto nielen hviezd, ale ani elektriny a života. V tom je Solenoid vzácny a príťažlivý román - funguje v chromej sebaistote, lačnom hľadaní hlbokého presvedčenia o správnosti písania, v ktorom sa riadok odráža od riadku a nehľadá čistý tvar slova, je bohatý v svojich ornamentálnych uzlíkoch a beznádejnom hľadaní podstaty literárneho autorstva.
Solenoid je román o trvanlivosti energie v prostredí, do akého nepatrí. Je to ako keď ponoríte zápalku do pohára s vodou. V sekunde zahasí, no chvíľu trvá kým zmení teplotu. Hlavný protagonista v románe Solenoid z tejto chvíle žije.
Brak, 2020
Solenoid, Mircea Cărtărescu
Preklad: Eva Kenderessy