Je toho veľa, čo by sa dalo o Solenoidovi napísať, až tak, že neviem, čo spomenúť skôr. Cărtărescu v ňom obsiahol neskutočné množstvo tém a asociácií, ktoré je ťažko pochopiť a ešte ťažšie o nich písať. Často som pri čítaní myslel na to, že Solenoidovi vlastne nerozumiem, resp. že mi v ňom toho uniká viac, ako by malo. No, paradoxne, vôbec mi to neprekážalo. Mal som pocit ako pri počúvaní zahraničných pesničiek, pri ktorých nerozumieme textu, ale až priveľmi dobre vieme, že sa nám páčia.

Nič, čo som doteraz prečítal, sa ani zďaleka nepodobalo na Solenoida. Cărtărescu prevrátil naruby koncept literatúry, prostredníctvom svojho románu jej vzdáva hold a opakovane sa zamýšľa nad funkciou a významom písaného slova. Literatúru sa snaží chápať ako únik z reality – tak pre čitateľa, ako aj pre autora, ktorý do nej vkladá seba – no zároveň sa pýta, či spisovateľ nedeformuje svoju osobnosť a myšlienky ich postupným prepieraním vo svojich dielach, až z nich nezostane nič pôvodné. Solenoid je koncipovaný ako rozprávačov kvázi denník, v ktorom nás sprevádza svojou mysľou a životom. Robí tak absolútne nechronologicky, skáče z jedného obdobia do druhého, občas na ne navzájom odkazuje, no oveľa častejšie pôsobí dojmom, že predkladá len ďalší okamih svojho života, bez – minimálne na prvý pohľad – zjavnej spojitosti s tým predošlým.

„Nijaký román nikdy neukázal nijakú cestu, všetky, ale úplne všetky sa vstrebávajú do nepotrebnej ničoty literatúry. Svet sa zaplnil miliónmi románov, ktoré prekrúcajú jediný zmysel, aký písanie kedy malo: aby človek sám sebe porozumel až do dôsledku, až po jedinú miestnôstku v labyrinte mysle, do ktorej nemá dovolený prístup.“ (s. 169)

Možno práve toto rozbitie chronológie spôsobuje, že Solenoid pôsobí takmer nedejovo, no napriek tomu nikdy nestagnuje. Celý román sa točí okolo rozprávačovej zbierky pamätných predmetov a anomálií – fyzických, psychických alebo aj „paranormálnych“ –, ktoré ho po celý život sprevádzajú. Kým pomocou zbierky predmetov môže Cărtărescu demonštrovať, že len prostredníctvom svojej minulosti dokážeme pochopiť proces formovania seba a svojej reality, anomáliami akoby zatracoval konštrukt normálnosti a životnú púť každého z nás vytyčoval tým, čo je pre jednotlivca špecifické a jedinečné.

„V zložitej pavučine železničných koľají sa občas nachádzajú pohyblivé súčiastky, ktoré ešte pred príchodom vlaku zmenia obyčajným a sotva postrehnuteľným posunom medzi rozbiehajúcimi sa koľajnicami jeho trasu. Každá chvíľa nášho života je takouto výhybkou, v každej chvíli sme na rázcestí a robíme si ilúzie, že si vopred vyberáme jednu z tých dvoch ciest so všetkými etickými, psychologickými alebo náboženskými rozmermi svojho výberu. V skutočnosti nás vedie cesta, labyrint koľají zakaždým rozhoduje za nás, a tak nám počas cesty vytvára niečo ako virtuálny alebo skutočný anatomický nákres, na ktorom sme akoby ukrižovaní, s vypitvanými orgánmi ako holuby a myši v prírodovedných múzeách.“ (s. 306 – 307)

Sám neviem prečo, ale Rumunsko som nikdy nepovažoval za krajinu, ktorú by som chcel navštíviť. Potom som čítal o Cărtărescuovej Bukurešti, ktorá akoby vypadla z nejakého impresionistického obrazu, a názor som zmenil. Cărtărescu má mimoriadny cit pre uhrančivé, poetické (bodaj by nie) opisy krajiny, ale aj samotného života ľudí v socialistickom Rumunsku. Opakovanie pranieruje školský systém, v ktorom majú svoje miesto tvrdé fyzické tresty, ale aj dešpekt a šikana zo strany žiakov voči učiteľom, školstvo, ktoré akúkoľvek fantáziu reguluje na povinné odrapotanie „zbytočného“ učiva pod hrozbou trestu, školstvo, z ktorého žiaci vychádzajú ako manufaktúrne výrobky. Cărtărescuov rozprávač, frustrovaný učiteľ, ktorého práca deprimuje, túži z tohto kolotoča vypadnúť, chce byť viac ako len „jeden z mnohých ponížených, anonymných, zameniteľných učiteľov rumunčiny v sivom svete“.

„Veľa ráz som sa sám seba pýtal, čo je to viera bez pochybností, viera, ktorá hory prenáša, viera, ktorá všetko vie a všetko zmôže. Ako môže mať človek, ktorý sa modlí za nejakú vec, úplnú istotu, že ju už dostal? Modlitba a istota sú vlastne jedna a tá istá vec a predstavujú silu naozaj sa pozerať do budúcnosti, do naozajstnej a nie iba tušenej na základe večného návratu minulosti: nikto sa nemodlí za to, aby slnko vyšlo aj zajtra. Vďaka viere budúcnosť vidíme a už v nej žijeme. (...) Nikto nebude spasený, ak už nie je spasený od začiatku vekov, nie v našej pominuteľnej prítomnosti na tomto svete, ale v našom skutočnom bytí, ktoré sa odohráva v štvrtej dimenzii.“ (s. 479 – 480)

Cărtărescu pokladá svojmu rozprávačovi na piedestál osobných hodnôt absolútne porozumenie našej skutočnosti. Nazýva ju popravou vo vyhladzovacom tábore Zeme, z ktorého dokáže utiecť málokto. Práve o to sa snaží rozprávač, ktorý svoj život chápe ako labyrint plný znamení, ktorých nájdenie a pochopenie znamená metafyzický únik z reality. Niekde som čítal, že Cărtărescu mal svoj román nazvať Zhúlenoid, lebo až to by jeho podstatu vystihlo najlepšie. Mám veľmi rád magický realizmus, ale to, čoho svedkom som bol pri čítaní Solenoida, nemá obdoby (myslené v najlepšom zmysle slova). Nechcem sa rúhať, ale Bulgakovove opisy letu na prasati nad nočnou Moskvou a Rushdieho mesto, v ktorom sa ľudia menia na mastodonty, sú „len“ Gerlachom oproti Everestu transcendentálnych putovaní rozprávača v snahe preniknúť do štvrtého rozmeru.

„Načo viem, že som, keď tiež viem, že nebudem? (...) Sme jeden po druhom odpravení v tom najdrsnejšom vyhladzovacom tábore. Najprv sme vyzlečení z krásy, mladosti, nádeje. Sme zahalení do odevu kajúcnikov chorôb, únavy a zahnívania. Umierajú nám starí rodičia, pred očami sú nám popravení rodičia a odrazu sa čas kráti a čoskoro sa človek nájde zoči-voči sekere. A iba vtedy ti dôjde, že žiješ na bitúnku, že generácie sú hrdúsené a pohlcuje ich zem, že miliardy sú potískané ďalej do gágora pekla, že nikto, ale vôbec nikto neunikne.“ (s. 115 – 116)

Cărtărescu rozoberá komplikované rodinné vzťahy, dokonale opisuje nezvyčajné lásky a do toho všetkého zapája mimoriadne znepokojivé, až hororové snové pasáže, pri ktorých čítaní sa človek obzerá ponad plece a kontroluje svoje okolie. So Solenoidom som strávil tri mesiace, pomaly som sa brodil jeho svetom, ale o to viac som si vychutnával Cărtărescuove imaginácie. Som presvedčený, že do tejto recenzie sa nezmestilo všetko, čo by sa ešte dalo napísať, ale nemyslím si, že je to veľký problém. Ak sa na Solenoida odhodláte a rozhodnete sa vstúpiť do bizarného víru rumunského surreálna, budete o to viac prekvapení, čo tam na vás bude čakať. Ja môžem len dúfať, že sa na Slovensku dočkáme ďalších prekladov Cărtărescuových kníh.

„Dá sa chápať pochopiteľné, a to je jasnosť, dá sa chápať nepochopiteľné, a to je moc, dá sa nechápať pochopiteľné, a to je hrôza, dá sa nechápať nepochopiteľné, a to je osvietenie. Ako si človek v najhlbšej tme neuvedomuje, či má oči otvorené alebo zatvorené, občas cítim, že v strachu a otrasoch svojho života neviem, na ktorej strane lebky sa nachádzam.“ (s. 330)

Mircea Cărtărescu: Solenoid

Preklad: Eva Kenderessy

Brak, 2020

Zobraziť diskusiu (0)