Široko rozkročený monumentálny text poníma štedré časové obdobie počnúc druhou svetovou vojnou, keď sa Británia bránila nacistickej agresii, a končiac prakticky len veľmi nedávno. Za východiskový bod môžeme označiť univerzitné prostredie Oxfordu na začiatku štyridsiatych rokov. Do miestnej študentskej kompánie príde nováčik David Sparsholt. Sedemnásťročný mladík priťahuje pozornosť všetkých navôkol. Netrvá to dlho a nastávajú prvé problémy spojené s jeho osobou. Evert Dax, syn slávneho spisovateľa a neskôr sám úspešný a populárny kritik a publicista, sa do Sparsholta vášnivo zaľúbi, čo v danej situácii príde Davidovi náramne vhod.

Ďalšie osudy jednotlivých zúčastnených však spretŕha a výrazne ovplyvní práve vývoj druhej svetovej vojny. I po mnohých rokoch však protagonisti zostávajú či už v priamom, alebo akomsi vzdialene duchovnom či myšlienkovom prepojení. Jednoducho spoločná minulosť okolo všetkých nejakým spôsobom neustále krúži a formuje ich existencie aj v budúcnosti, v ktorej sa David Sparsholt navyše zapletie do bližšie nekonkretizovaného škandálika s jasným politickým podfarbením.

Do hry postupne vstupujú ďalší a ďalší aktéri, čím rozprávanie získava podobu akejsi bizarnej, svojráznej variácie na klasickú rodovú ságu. Jej celkové vyznenie však napokon logicky vychádza trochu odlišne, keďže sa pohybujeme najmä v kruhoch intelektuálskej a umeleckej gay bohémy. Hollinghurst vie túto spoločnosť zachytiť detailne v jej pestrosti a rozličnosti jednak vo vzťahoch k sebe samej a tiež smerom k heterosexuálnej majorite.

Mohutný text je rozdelený do piatich kapitol usporiadaných v čiastočne lineárnom časovom slede. Najzaujímavejším zistením je potom skutočnosť, že autor tentoraz svojím tradične špičkovo zvládnutým jazykom akoby viac maľoval než hovoril. Tá pätica textových blokov znázorňuje päť v čase sa meniacich spoločenských portrétov. A sú to vskutku pôsobivé obrazy, všetka česť ich tvorcovi. Zhotovila ich suverénna, pevná ruka skúseného umelca, ktorý vie, čo chce povedať aj ako to povie. Silným ťahom nechýba dôraz a jasná myšlienka, ale zároveň obsahujú veľké množstvo jemnocitne zachytených drobností, ktoré k vám prenikajú pozvoľne a s istým odstupom. Okrem iného to znamená asi toľko, že sa tu veľmi umne „klame telom“ a mnohé zostáva priamo nevyjavené.

Aj preto sa dá povedať, že napríklad oproti Linii krásy je rozprávanie o čosi menej priamočiare, viac utlmené, rozostreté, roztiahnuté skôr po okrajoch než v centre pozornosti. Inými slovami to značí, že na pílu sa teraz tlačí o poznanie citlivejšie. Výsledok je síce o čosi nedejovejší a statickejší, zato si však schuti zameditujete nad rôznymi ideovými rovinami, čomu skvele sekunduje aj vynikajúco spracovaná atmosféra. O tej to je predovšetkým, pričom textu to vôbec nič neuberá z typicky hollinghurstovky navrstvenej hutnosti. Pochopiteľne, treba rátať s istým počtom ľúbostných aj vcelku iskrivých erotických scén, ktoré však zostávajú v hraniciach estetického vkusu, ale čitateľskú toleranciu predsa len aspoň trochu preveria.

Za mňa je to celé bez väčších výhrad. Alan Hollinghurst napísal ďalší výborný opus, ktorý ponúka zaujímavý náhľad na svet inakosti, ktorý je však od „zabehnutých štandardov“ odlišný v podstate len minimálne.

Alan Hollinghurst: Sparsholtova aféra

Odeon, 2019 (edícia Světová knihovna)

Preklad: Michala Marková

544 strán

Zobraziť diskusiu (0)