Sluha dvoch pánov

Gates sa preslávil ako sluha dvoch pánov. Ministrom obrany sa stal na výzvu Georgea W. Busha a po jeho odchode z Bieleho domu si ho ponechal v úrade aj prezident Obama.

V súvislosti s Gatesom ignoroval jeho republikánske zázemie i vlastnú snahu radikálne sa vyhraniť voči predchodcovi.

Dôvod bol jednoduchý: počas vojny sa „prepriaha“ ťažko a veľmoc s ambíciou víťazstiev si nemôže dovoliť luxus vymieňať uprostred ťaženia dôležitých aktérov.

Gatesova kariéra bola už pred Pentagonom impozantná. Mal skúsenosť so službou v americkom letectve. Promoval s dizertačnou prácou z ruskej a sovietskej histórie.

Pracoval pre CIA, prezident Bush ho dokonca menoval za šéfa tajnej služby. Bol členom Národnej bezpečnostnej rady počas štyroch vlád a pracoval pre osem prezidentov.

Okrem toho sa stihol stať rektorom Texas A&M University.

V čase, keď sa už tešil na odpočinok s manželkou Becky na pacifickom severozápade, Bushov asistent ho šokoval ponukou ministerského postu. Ponuku prijal. „Musím do toho ísť. Dúfam len, že budem opúšťať túto administratívu s čistým štítom.“

Tradícia skúmania a zvažovania

Rozsah Gatesovej pamäte (i pamätí) je veľkolepý. Samozrejme nerekonštruuje minulosť sám. Robí tak za asistencie úradných záznamov, archívov a svojich asistentov.

Napriek všetkým týmto pomocným metódam najdôležitejšou je jeho skúsenosť s napĺňaním stratégií.

Nepotrebuje hľadať alibi pre americké angažmán vo vzdialených krajinách. Jeho misia znela jednoducho: vojny v Iraku a Afganistane treba vyhrať. A motivácia?

V súlade s presvedčením o americkej misii vo svete. Vyžaduje to záujem vlasti. Spojené štáty musia vždy znovu prijať svoju úlohu ochrancu slobody a prosperity vo svete. A okrem toho sú povinné korigovať staré chyby, ktoré našťastie s vysokou mierou otvorenosti odhaľuje a iné (už dávno odhalené) priznáva.

Kniha je výbornou korekciou povrchného (žiaľ mediálne rozšíreného) obrazu rozhodovania a takpovediac manažmentu vojny.

Rozhodovať o ďalšej vojenskej stratégii v Iraku či Afganistane znamenalo prebrodiť sa ťažkopádnosťou legislatívneho a administratívneho kolosu. Vybojovať stovky malých súbojov s lenivými úradníkmi a málo zapálenými generálmi. Aktivovať opatrenia, a pritom nemať v moci okolnosti, ktoré vplývajú na ich úspech.

Gates sympaticky upozorňuje (hádam úprimne), že jeho najvyššou ambíciou bolo vždy ochraňovať životy a zdravie vojakov – bez ohľadu na miliardy dolárov investovaných do bezpečnejších vozidiel alebo ich liečby. „Keď sa ohliadnem naspäť, vidím paralelnú tému: lásku. Myslím tým lásku, ktorú som začal cítiť k vojakom a zdrvujúci pocit osobnej zodpovednosti voči nim.“

V kontexte súčasnosti je zaujímavé čítať Gatesove pasáže opisujúce nekonečné, až mikroskopické skúmania ďalších krokov v Iraku, v Afganistane vo vzťahu k tamojším obyvateľom a vládam.

Táto tradícia, nech je akokoľvek únavná, je jedinou poistkou pred zbrklosťou bláznov a ich posluhovačov.

O zvyšku šachovnice

Gates nie je výlučným hlavným hrdinom svojich pamätí. Každú chvíľu uvádza na scénu desiatky spolupracovníkov, mená z elity americkej armády, kongresmanov a výrazné alebo o vplyv sa usilujúce figúry z Bieleho domu. Spomína i na osobné skúsenosti s izraelskými, ruskými a európskymi politikmi.

Ostatným najviac vyčíta nedostatok nadšenia, ťažkopádnosť a zbytočné politikárčenie tam, kde sa ukazovala nevyhnutnosť racionálnej taktiky. Tu je prirodzene viac kritický voči Obamovej administratíve.

Odhodlanie sa odlíšiť a radikálne znevažovanie Bushovej politiky zatemňovalo rozum a Gatesa viackrát prinútilo rozmýšľať, či jeho ochota prijať Obamovu ponuku nebola z kategórie kolosálnych omylov.

Vo vzťahu k Bushovi i Obamovi je Gates veľkorysý. Alebo je to len tá najobyčajnejšia lojalita? Bushov mediálny obraz považuje za pokrivený. Vo svojom prvom šéfovi vždy videl rozvážneho muža ochotného načúvať. „Mal som do činenia so skúseným vodcom, ktorý za päť rokov prešiel nesmierne ťažkou cestou.“

Pri Obamovi je zreteľne rezervovanejší. To mu však nebráni v tom, aby ho viacnásobne pochválil za úprimnosť a idealizmus. Upozorňuje, že za jeho úsmevom sa skrýva vážny a prísny muž.

Napriek všetkým možným výhradám voči americkej politike je nesporné, že krajina disponuje neuveriteľným ľudským potenciálom.

Tento úžas prekonáva aj úžas z miliárd naliatych do nových vrtuľníkov, stíhačiek, lietadlových lodí a príslušníkov špeciálnych jednotiek loviacich Bin Ládina kdesi v Pakistane.

Vojna je nevyhnutne tragická

Čitateľ poučený prítomnosťou bude vždy v pokušení konfrontovať aj vojenskú stratégiu uskutočňovanú Gatesom s realitou dneška. Gates opakovane priznáva naivitu a falošné očakávania. Američania vôbec nemali tušenie, ako hlboko podlomenou krajinou bol Irak pred vojnou - ekonomicky, sociálne, kultúrne a politicky. A čosi podobné sa opakovalo aj v súvislosti s Afganistanom.

Väčšina predpokladov, na ktorých boli založené pôvodné vojenské plány sa ukázala ako nesprávna.

Verejnosť a kongres boli omámení predstavou rýchleho stiahnutia amerických vojakov, pričom technológia víťaznej vojny si vyžadovala ďalšie prísuny síl. Vojvodcom aj civilným politickým lídrom chýbal pocit naliehavosti a núdze, hoci nepriateľ už dlho strieľal a stovky vojakov prišli o život.

Toto je zásadný konflikt Gatesovho účinkovania. Zodpovednosť voči víťazstvu je v radikálnom rozpore s očakávaniami a politickými záujmami. Opustiť pôvodnú misiu rýchlo a len v mene sklamaní je pochopiteľné, ale historicky neodpustiteľné.

Mierová mentalita sa zdá byť sympatickou, v rozbehnutom projekte je však kontraproduktívna. Nezávisle na tom, čo si o tom myslia komentátori najvychytenejších novín...

Minister Gates musel okrem manažovania vojenských misií v Iraku a Afganistane zvládnuť aj iné výzvy. Prijal zásadnú zmenu v akceptovaní homosexuálov v amerických ozbrojených silách. V krátkom čase musel rozhodnúť, kedy a ako špeciálne sily uskutočnia záťah na Bin Ládina v Pakistane.

Medzitým potreboval nestratiť pozície v izraelsko-palestínskom konflikte a začínajúcich revolúciách v arabskom svete. Pochopil, že charakter budúcich konfliktov bude dramaticky odlišný od konvenčných vojen. Pritom „vojenský potenciál našich dlhoročných spojencov sa zmršťuje, zatiaľ čo našich potenciálnych protivníkov narastá“.

Gates sa vo svojich pamätiach neprezentuje ako nenapraviteľný jastrab. Vojnu chápe ako krajné riešenie. Varuje pred prehnaným militarizmom, pretože vojna je nevyhnutne tragický, neefektívny a neistý podnik.

Ministri obrany sa ťažko stanú miláčikmi publika. Za ich chrbtom sa strieľa a bombarduje. Robert Gates napriek všetkým možným výhradám ukazuje poctivé zvažovanie alternatív a ochotu zaoberať sa aj pochybnosťami.

Ľubomír Jaško

Služba (Paměti ministra obrany ve válce)

preklad: Radovan Baroš

Host 2016

Zobraziť diskusiu (0)