„Ste tu prví návštevníci po siedmich dňoch,“ oznámi nám v roku 2007 prekvapujúcu zvesť pani Mária z Černovej, keď sme sa na druhý pokus s kamarátom konečne dostali do rodného domu Andreja Hlinku. Domu, ktorý sa síce nazýva rodný, rodným však nie je, pretože z pôvodného toho veľa nezostalo – iba trám s vročením 1884. Ani Hlinka nie je pôvodný, iba voskový. Figurínu vyrobil majster z Prievidze, použil pritom vlasy svojej dcérky. Pozoruhodným exponátom je tu aj kameň vo vitríne, ktorý svojho času hodili do okna Hlinkovi politickí oponenti. Môže vážiť tri kilá. Od expozície má kľúče iba pani Mária. Je vďačná za každého návštevníka. Udivuje nás, že ako je týždeň dlhý, nikto sem, k Otcovi národa, nezavíta.

Spisovateľ, prekladateľ, novinár, politik, iniciátor zakladania kresťanských odborov a podporných spolkov, predseda Ružomberského katolíckeho kruhu Andrej Hlinka skonal po dlhoročnej ťažkej chorobe 16. augusta 1938. „Zrazu začal v noci zvoniť zvon. Bežali sme hore smerom ku kostolu. Tam už boli zástupy ľudí. Umieračik dozváňal a začal biť veľký Ondrejovský zvon. V tichú letnú noc ho bolo počuť po celom Liptove. Na pohreb o päť dní prišli desaťtisíce ľudí, aj z Poľska. Keďže bolo leto, spali na trávnikoch, na dvoroch, na prašných cestách, kdekade,“ spomína v roku 2003 mikulášsky publicista Ladislav Paška, jeden z posledných štyroch žijúcich miništrantov Andreja Hlinku. „Miništrovať Hlinkovi, to bolo niečo! Likavský kostolník nás vyberal, z dvanástich sa tej pocty mohlo dostať iba štyrom. V škole nás Hlinka dve hodiny týždenne učil náboženstvo. Celkom bezprostredne som ho spoznal počas pamätných majálesov na Podsuchej, kde sa schádzal s významnými mešťanmi. Hrávalo sa tam na harmonike, spievalo… Hlinka sedel v tráve. Keď nás uvidel, opýtal sa: ,A ty si čí? Siedme prikázanie už vieš? No čo je, beťár Laci?!‘ Mal ohromnú pamäť na mená. Chytil ma za pačesy, vytiahol na špičky nôh. Mal som pred ním obrovský rešpekt.“

Po pohrebe vďační rodáci postavili pod kostolom v Ružomberku mauzóleum a Hlinkovo nabalzamované telo uložili do bieleho mramorového sarkofágu. V roku 1945, pred príchodom frontu, ozbrojená eskorta previezla rakvu s telom na príkaz ministra vnútra Šaňa Macha do Bratislavy; z obáv pred bombardovaním mauzólea. Údajne bola prevezená najskôr do prezidentského paláca, po týždni ju však chceli previesť na Západ. Napokon sa rozhodlo o jej umiestnení v krypte bratislavského Dómu svätého Martina, odkiaľ za nevysvetlených okolností neskôr telo zmizlo. Po roku 1989 sa objavili viaceré zaručené správy (Augustín Marián Húska, František Mikloško a iní), že telo Andreja Hlinku sa našlo. Žiadna z nich sa nepotvrdila. Doktor Ukrop z ministerstva vnútra robil v rokoch 1992 až 1994 výskum na piatich miestach Slovenska. Telesné pozostatky Hlinku sa však nenašli. Neúspešné pátranie bolo oficiálne uzavreté. Nezávisle od toho však pokračovalo v krypte Dómu svätého Martina hľadanie pomocou psov vycvičených na mŕtvolné pachy. Nedostali sa ďalej ako po zamurované miesto.

Bol to v roku 2003 zvláštny pohľad, ako z filmu. Pred Mauzóleom Andreja Hlinku v Ružomberku stála na stolíku s fialovým obrusom prázdna rakva z Dómu svätého Martina. Neznámy sovietsky okupačný vojak zanechal na nej v auguste 1968 barbarskú stopu, prestrelenú sklenenú stenu jej veka. Cez túto pavučinu po strele sa dali z opačnej strany rozlíšiť kontúry premiéra, biskupa a primátora. Na vrcholnom obrade celonárodnej spomienky chýbalo iba to najpodstatnejšie – zabalzamované telo Otca národa. Už desaťročia o jeho osude nikto nič nevie.

***

Liptovskú župu kedysi tvorili dve hradné panstvá, likavské a hrádocké. Boli tu iba dve kráľovské mestá, Nemecká (dnes Partizánska) Ľupča a Hybe. Ich význam však postupne upadal. Na pozvanie panovníka prišli nemeckí baníci, ktorí kutali na úpätí hôr. Dnešné chalupárske kolónie v Nižnej a Vyšnej Boci boli pôvodne nemecké banícke osady. Reformácia kraja priniesla osvietených kňazov a učiteľov, najmä zo Sliezska. Vyformovalo sa aj produktívne náboženské napätie. Uvzatí mikulášski hornoliptovskí luteráni Pongrácovci odolali rekatolizácii, čím inšpirovali mnohých ďalších zemanov. Kráľovské dolnoliptovské mesto Ružomberok sa, naopak, pod vplyvom panstva hradu Likava obrátilo na katolicizmus.

Ešte čosi k valaškám a bačom. Na Slovensku všeobecne rozšírené velebenie plebejskej kultúry dlhé roky nahrádzala z Liptovského Mikuláša pochádzajúca etnologička Soňa Kovačevičová dôrazom na zamlčiavanú tradíciu hrdej slovenskej meštianskej kultúry. Liptov je podľa nej výnimočný najmä tým, že tu niekoľko, azda tucet, slovenských podnikateľských rodín vtedy ešte v prostredí prirodzene multikultúrnych miest, najmä Mikuláša, vypestovalo autentickú a sebavedomú tradíciu. Spoločne tu žili Slováci, Nemci, Židia, Maďari. Ľudia troch vierovyznaní. Už v 16. storočí sa pritom tunajší zemania vedome slovakizovali: z Jána de Parižovce sa stal Ján Parížovský a z Martina de Palúdzka Martin Palúdzky.

„Naša bolestínska historiografia nespomenie, že vrbický richtár i garbiari vítavali v druhej polovici 19. storočia, teda v ére silnej maďarizácie, predstaviteľov budapeštianskej vlády rečami prednesenými po slovensky a že zástupcovia Mikuláša a Vrbice na župných zasadaniach prednášali svoje sťažnosti tiež po slovensky,“ píše Kovačevičová v roku 1997 pre časopis OS. O tradičnej rivalite medzi Ružomberkom a Mikulášom dodáva: „Tie mestá sa stali sídlom celkom rozdielnej mentality. Nešlo iba o náboženstvo. Ružomberok bol označovaný ako maďarónsky a Mikuláš ako slovenský. Akokoľvek sa Andrej Hlinka snažil poslovenčiť Ružomberok i okolie a získať na svoju stranu inteligenciu, príliš sa mu nedarilo. Mal Šrobára, Houdeka, Makovického, čo boli azda ešte významnejší ľudia ako Mikulášania, v Ružomberku a okolí však vládlo maďarónstvo. Inak, na Hlinku sa u nás doma pamätali, lebo prišiel presviedčať moju starú mať, že keď sa neudobrí s katolíckou cirkvou, nebudú jej zvoniť. Budú druhí, povedala mu.“

A pritom v Liptove nešlo o nijakých do seba zahľadených zápecníkov. Naopak, hrdí Liptáci precestovali Európu ako málokto z Horného Uhorska. Ich deti študovali na nemeckých a anglických školách. Už koncom 19. storočia spávali Hybania progresívne v pyžamách, a nie len tak, v košeliach a gatiach. Slávni murári nielenže stavali v Budapešti parlament či múzeum, ale domov pod Tatry si v tom čase priniesli aj novoty v podobe secesných prvkov na murovaných domoch.

„Tu začali stavať murované domy v časoch, keď ešte na dolniakoch boli drevenice prikryté šachorom,“ povzdychne si predo mnou v roku 2007 liptovský lokálpatriot Peter Vrlík. Bývalý opravár chladničiek, teraz ochrankár a vo voľnom čase matičiar celoživotne skúma liptovské zemianske rody. Hovorí, že v Liptove sa o nejakého zemana nedá nezakopnúť. Sám z urodzeného rodu nižšej šľachty síce nepochádza, narodil sa však v kúrii, najstaršom dome z roku 1580 v Okoličnom. Tých kúrií (často, žiaľ, zdevastovaných) je dnes v Liptove plno. Mnohé sa nachádzajú v Liptovskom Jáne, niektoré z nich príčinliví podnikatelia medzičasom kúpili od reštituentov, aby ich prebudovali na hotely a penzióny. Šľachtické tituly boli výnosom prezidenta Masaryka v roku 1918 zrušené. Deväťdesiat rokov je dosť dlhá doba, aby sa niť nadobro pretrhla. Napriek času sa však k svojmu pôvodu poniektorí potomkovia zemanov stále hlásia, najmä kvôli majetkom, ktoré im štát po roku 1948 ukradol. V Kráľovej Lehote majú napríklad takmer v každom dome predkov zemanov Lehotských, málokto je však ochotný na tú tému čo-to povedať.

„Zemianstvo je v Liptove na úpadku. Tento rok by sa mal dožiť deväťdesiat rokov Janko Okoličáni, posledný potomok slávneho rodu. Ešte si na to potrpí. Keď sme nedávno robili divadelné predstavenie Príbeh mesta, v ktorom som hral opitého zemana Okoličániho, on to vztiahol na seba a urazil sa. Vyčítal mi, že som vraj zhovädil rod,“ vraví mi Vrlík.

Inak, ten Dunaj s Liptovom predsa len úzko súvisí. Župu so svetom prepojili nielen vandrujúci murári, Amerikáni či v belgických baniach lopotiaci baníci, ale aj pltníci na Váhu. Na pľaci zbíjali statné brvná spúšťané z hory rizňami, aby potom vypravili dole vodou celé flotily pltí. Vtedy ešte nešlo o roztopašný turizmus. Od roku 1757 liptovské mestečká posielali do Jedľova grófovi Grassalkovichovi plte naložené darmi – jeleními parohami, bryndzou, syrom, hrachom, plátnom, papierom, hubami, jarabicami, tetrovmi, sliačskymi čipkami a ľupčianskymi maľovanými almarami. Podľa slov rodáka básnika Jána Bottu vo Vrbici nasadlo na plte v roku 1847 „to Slovensko celô“. Buditelia plavbu v zdraví prežili. Maliar Jozef Božetech Klemens po tom, ako na neho doľahla bieda, prijal miesto v Belehrade. Nelenil, kúpil zväzok pltí, na ktorom postavil doštený domec a vnútro opatril čalúnením a nábytkom. Na priedomí si dokonca urobil ohnisko. Takto vybavený doplával pod vedením skúsených pltníkov v roku 1855 do Srbska. Po Váhu a po Dunaji.

Na nezáujem sa, naopak, nemôže sťažovať hornoliptovská obec Hybe. Rodinnú kryptu tamojšieho katolíckeho kostola, v ktorej je pochovaný významný uhorský básnik zo 16. storočia Bálint Balassa, navštívia v lete podľa slov starostu dva až tri autobusy turistov z Maďarska. Mozaiku vlastenectva a úcty k dejinám tvoria aj takéto detaily… Hybe sú pritom zvláštna dedina s obrovským námestím pripomínajúcim zašlú slávu. Na okolí však nie je príliš obľúbená. Keď sa v roku 1871 stavala košicko-bohumínska železnica, Hybania ju nedovolili ťahať cez svoj chotár. Etnologička Kovačevičová hovorí o mentalite ohrdnutého kráľovského mesta.

Zo desať rokov v sebe spisovateľ Peter Jaroš, rodák z Hýb a potomok českých exulantov, ktorí po bitke na Bielej hore v roku 1620 ušli do Uhier, tajil rozhodnutie napísať knihu o Slovákoch, ktorá by zaznamenala posledných tridsať rokov Rakúsko-Uhorska. Staré banícke a kráľovské mestečko bolo ešte za jeho mladosti plné remeselníkov a roľníckych majstrov. Už ako chlapec počúval Jaroš ich príbehy. Názov Tisícročná včela mu neskôr napadol v dobrom rozpoložení, pri cigarete a poháriku vína. Vznikla vymyslená, no nezabudnuteľná sága jedného rodu, plná takmer biblických obrazov. Ako napríklad ten, keď sa Martin Pichanda ocitol u Želky, svojej frajerky z mladosti, bývajúcej v bruchu veľryby vyhodenej zo Štrbského plesa, ktorá občas otvorila a inokedy zase zavrela papuľu. Spisovateľ však vymyslel pre svojich rodákov ešte niekoho iného. „Hybania nemali zbojníka. Trochu nás to aj mrzelo. Tak som jedného vymyslel, Pacha,“ hovorí mi. Uprostred dediny dnes stojí socha Pacha, hybského zbojníka. Keď vládne dlhá a tuhá zima, Hybania povedia: „Pes zimu nezožral.“ Ktovie, aká bude v Liptove tá tohtoročná. Snehom zaviata diaľnica je tu častým úkazom.

Je taký milý príbeh z čias monarchie. Pochádza z nekonečnej studnice etnologičky Sone Kovačevičovej. Keď raz snehom zafúkalo rýchlik s vianočnými hosťami z Pešti, kázali važecký pán farár Okáli z kancľa, že sú to tiež ľudia a treba ich ísť vykopať. A tak sa aj stalo. Cestou z kostola sa hneď chopili lopát a cestu pre vlak sprejazdnili. Odvtedy mali Važťania lístky po celom Uhorsku za korunu. Traduje sa, že toto privilégium pretrvalo aj za prvej republiky.

Andrej Bán

Slon na Zemplíne

Príbehy Slovenska

Absynt 2018

Zobraziť diskusiu (0)