^{O cudzom nešťastí,
ktoré Boh položil na
prah vášho domu}

Ravšan... – gastarbeiter, 27 rokov

Gavchar Džurajevová – vedúca centra Migrácia a zákon pri moskovskom fonde „Tadžikistan“

Ravšan... dobre si ho pamätám... Obyčajný príbeh... Pol roka im nedávali plat a jemu na Pamíre ostali štyri deti a ťažko chorý otec. Prišiel do stavebnej firmy, poprosil o preddavok, ale odmietli mu ho dať. Posledná kvapka. Vyšiel na verandu a nožom si prešiel po hrdle. Zavolali mi... Prišla som do márnice... Tá neuveriteľne krásna tvár... Neviem na ňu zabudnúť. Na jeho tvár... Zozbierali sa peniaze. Doteraz je pre mňa záhadou, ako funguje ten vnútorný mechanizmus: nikto nemá ani kopejku, ale ak človek zomrel, okamžite sa zozbiera potrebná suma, dajú aj to posledné, len aby bol pochovaný doma, aby ležal vo svojej zemi. Neostal v cudzine. Vo vrecku majú jedinú storubľovku a odovzdajú aj tú. Keď im povieš, že musíš ísť domov – nedajú, máš choré dieťa – nedajú, ale na smrť – na, vezmi. Priniesli a položili mi na stôl igelitovú tašku plnú tých pokrkvaných storubľoviek. A ja som s nimi išla do pokladne Aeroflotu. K riaditeľovi. Duša síce odletí domov sama, ale poslať rakvu letecky je drahé.

Berie zo stola papiere. Číta.

(...) Policajti vošli do bytu, kde žili gastarbeiteri – tehotná žena a jej muž. Pred jej očami ho začali mlátiť za to, že nie sú registrovaní. Začala krvácať a umrela aj ona, aj jej nenarodené dieťa...

(...) V Moskovskej oblasti sa stratili traja ľudia – dvaja bratia a sestra... Obrátili sa na nás príbuzní, ktorí prišli z Tadžikistanu. Zavolali sme do pekárne, kde predtým pracovali. Prvý raz nám odpovedali: „Nepoznáme ich.“ Druhý raz k telefónu prichádza samotný majiteľ: „Áno, pracovali u mňa Tadžici. Zaplatil som im za tri mesiace a oni v ten deň odišli. Kam, to neviem.“ Vtedy sme sa obrátili na políciu. Všetkých troch našli zabitých lopatou a zakopaných v lese. Majiteľ pekárne následne začal vyvolávať do fondu a vyhrážal sa: „Mám všade svojich ľudí. Zakopem aj vás.“

(...) Dvoch mladých Tadžikov odviezla zo stavby sanitka do nemocnice... Celú noc preležali v studenej čakárni, ale nikto k nim neprišiel. Doktori neskrývali svoje city: „Načo ste sem vy, čierne rite, liezli?

(...) Špeciálne oddiely OMON v noci z pivnice vyviedli pätnásť tadžických zametačov, položili ich na sneh a začali biť. Behať po nich vo vybíjaných bagandžiach. Jeden pätnásťročný chlapec zomrel...

(...) Matke doviezli z Ruska mŕtveho syna. Bez vnútorných orgánov... Na moskovskom čiernom trhu sa dá kúpiť všetko, čo človek má: obličky, pľúca, pečeň, zrenice, srdcové chlopne, kožu...

To sú moji bratia a sestry... Ja som sa tiež narodila na Pamíre. Som horalka. Zem je u nás drahá ako zlato, pšenica sa nemeria na vrecia, ale na čiapky – ťubetejky. Všade sú gigantické hory, vedľa ktorých vyzerá akýkoľvek človekom vytvorený div ako detská hračka. Žiješ tam, nohy máš na zemi a hlavu v oblakoch. Si tak vysoko, akoby si už ani nebol na tomto svete. More – to je niečo úplne iné, more ťa láka k sebe, ale hory ti dávajú pocit ochrany, ochraňujú ťa. Druhé steny domu. Tadžici neboli bojovníkmi, keď na ich zem zaútočil nepriateľ, vystúpili do hôr... (Mlčí.) Moja obľúbená tadžická pieseň je panychída o opustenej rodnej zemi. Vždy fňukám, keď ju počúvam... Najhroznejšie pre Tadžikov a Tadžičky je opustiť svoju vlasť. Človek bez vlasti je ako slávik bez svojho sadu. V Moskve žijem už veľa rokov, ale celý čas sa obkolesujem tým, čo som mala doma: keď vidím v nejakom časopise fotografiu hôr, vystrihnem si ju a zavesím na stenu, aj tú, na ktorej je kvitnúca marhuľa a biely bavlník. V snoch často zbieram bavlnu... Otváram škatuľku, jej okraje sú veľmi ostré a vnútri leží biely chumáčik, ako vata, nemá takmer žiadnu váhu. Treba ho vytiahnuť tak, aby som si nepoškrabala ruky. Ráno sa budím unavená... Na moskovských bazároch hľadám tadžické jablká, tie sú najsladšie, tadžické hrozno je sladšie než rafinovaný cukor. V detstve som zas snívala o tom, že niekedy uvidím ruský les, hríby... Že pôjdem a uvidím tých ľudí. To je druhá časť mojej duše: chalupa, pec, pirôžky. (Mlčí.) Rozprávam o našom živote... A o svojich bratoch... Pre vás majú všetci jednu tvár: čiernovlasí, neumytí, nepriateľskí. Z nejakého nepochopiteľného sveta. Sú pre vás cudzím nešťastím, ktoré boh položil na prah vášho domu. Lenže oni nemajú pocit, že prišli k cudzím ľuďom, lebo ich rodičia žili v ZSSR a Moskva bola hlavným mestom všetkých. A teraz im tu dali prácu a prístrešok. Na Východe sa vraví: nepľuj do studne, z ktorej naberáš vodu. V škole všetci tadžickí chlapci snívajú o tom, že pôjdu na zárobky do Ruska... Na lístok si požičajú peniaze od celého kišlaku. Ruskí colníci sa ich na hranici pýtajú: „Ku komu ideš?“ Oni odpovedajú: „K Nine...“ Všetky ruské dievčatá sú pre nich Niny... Ruský jazyk sa v škole už neučí. Každý si so sebou vezie modlitebný koberček...

Rozprávame sa vo fonde. Je tu len niekoľko malých miestností. Telefóny neprestávajú zvoniť.

Včera som zachránila dievča... Zavolala mi rovno z auta, keď ju policajti viezli do lesa, volá a šeptá: „Zobrali ma na ulici, vezú ma za mesto. Všetci sú opití.“ Uviedla číslo auta... Keďže boli opití, zabudli ju prehľadať a zobrať jej mobil. Dievča práve prišlo z Dušanbe... krásne dievča... Ja som východná žena, bola som ešte malá, ale babka a mama ma už učili, ako treba rozprávať s mužmi. „Oheň neporazíš ohňom, iba múdrosťou,“ hovorila mi babka. Volám na policajný okrsok: „Počúvaj ma, môj drahý, deje sa niečo zvláštne: vaši chlapci odviezli naše dievča niekam, kam nemajú. A majú vypité. Zavolajte im, aby nedošlo k hriechu. Číslo auta vieme.“ Na druhom konci drôtu sa spustil prúd nadávok: Tí začmudenci... tie „čierne opice“, ktoré len včera zliezli zo stromov, na kieho čerta s nimi vôbec strácate čas. „Môj drahý, počúvaj ma, ja som ti taká istá ,čierna opica‘... A mohla by som ti byť mamou...“ Mlčanie! Veď aj tam je len človek... Vždy v to dúfam... Slovo za slovom a začali sme sa zhovárať. O pätnásť minút už auto mierilo naspäť... Dievča priviezli nazad... A mohli ju znásilniť, zabiť. Neraz... som tie dievčatá v lese po kúskoch zbierala... Viete, kto som? Pracujem ako alchymistka... Máme verejný fond – nemáme síce peniaze ani moc, máme len dobrých ľudí. Tých, čo nám pomáhajú. Pomáhame, zachraňujeme bezbranných. Požadované výsledky dosahujeme z ničoho: z nervov, z intuície, z východnej ľsti, z ruskej ľútosti, z takých jednoduchých slov ako „môj drahý“, „ty môj dobrý“, „vedela som, že si ozajstný muž, že žene určite pomôžeš“. Tým sadistom v uniformách hovorím: „Chlapci, ja vám verím. Verím, že ste ľudia.“ S jedným policajným generálom som dlho besedovala... Nebol to idiot, žiadna soldateska, ale muž inteligentného vzhľadu. Povedala som mu: „Viete, u vás pracuje jeden skutočný gestapák. Majster v mučení, všetci sa ho boja. Z bezdomovcov a gastarbeiterov, ktorí sa mu dostávajú pod ruku, robí invalidov.“ A on sa na mňa pozrel s úsmevom: „Dajte mi jeho priezvisko. Aký frajer! Povýšime ho, vyznamenáme. Také kádre treba chrániť. Vypíšem mu prémiu.“ Onemela som. A on pokračoval: „Úprimne sa vám priznám... Naschvál pre vás vytvárame také neznesiteľné podmienky, aby ste čím skôr odišli. V Moskve sú dva milióny gastarbeiterov, mesto nedokáže stráviť také množstvo ľudí, ktoré sa nám náhle zvalilo na hlavu. Je vás príliš veľa.“ (Mlčí.)

Moskva je pekná... Keď sme sa spolu prechádzali po Moskve, celý čas ste sa nadchýnali: „Ako Moskva opeknela! Je z nej už európske mesto!“ Ja tú krásu nevnímam. Chodím, pozerám na nové budovy a spomínam: tu zomreli dvaja Tadžici, spadli z lešenia... a tam jedného utopili v cemente... Pamätám si, za aké kopejky tu makali. Všetci na nich ryžujú: úradníci, policajti, predstavitelia komunálnych služieb. Zametač Tadžik podpisuje na úrade papier o tom, že dostáva tridsaťtisíc, ale na ruku mu dávajú len sedem. Ostatné si berú a delia medzi sebou rôzni riaditelia... riaditelia riaditeľov... Zákony nefungujú, namiesto zákonov vládnu prachy a sila. Malý človek je najbezbrannejší, dokonca aj zviera v lese sa vie obrániť lepšie než on. Zviera u vás ochraňuje les a u nás hory... (Mlčí.)

Väčšiu časť života som prežila za socializmu, teraz si spomínam, ako sme si idealizovali človeka, o človeku som si celý čas myslela len dobré. V Dušanbe som pracovala v Akadémii vied. Zaoberala som sa dejinami umenia. Myslela som si, že knihy... to, čo človek napísal o sebe, je pravda... Nie, je to len ničomný zlomok pravdy... Už dávno nie som idealistka, teraz toho už viem príliš veľa... Často ku mne prichádza jedno dievča, je chorá... Naša známa huslistka. Z čoho stratila rozum? Možno z toho, že jej stále hovorili: „Hráte na husliach, ale načo vám to je? Viete dva jazyky – načo? Vašou prácou je upratovať, zametať. Vy ste tu otrokmi.“ To dievča už na husliach nehrá. Všetko zabudlo.

Bol tu ešte jeden mladík... Policajti ho chytili niekde v Moskovskej oblasti, zobrali mu peniaze, ale mal ich málo. Rozhnevali sa. Zaviezli ho do lesa. Zmlátili. Zima. Mráz. Vyzliekli ho do slipov... Ha-ha-ha, veľmi smiešne... Roztrhali mu všetky doklady... A on mi to všetko rozpráva. Pýtam sa: „Ako si sa zachránil?“ – „Myslel som, že zomriem, bežal som bosý po snehu. A zrazu, ako v rozprávke, vidím chalúpku. Zaklopal som na okno, vyšiel dedko. A ten dedko mi dal kožuch, aby som sa zohrial, nalial mi čaj a dal kompót. Dal mi oblečenie. Na druhý deň ma zaviedol do veľkej dediny a našiel nejaký nákladiak, ktorý ma zaviezol do Moskvy.“

Ten dedko... to je tiež Rusko...

Z vedľajšej miestnosti sa ozvalo: „Gavchar Kandilovna, niekto za vami prišiel.“ Čakám, kým sa vráti. Mám čas a spomínam na to, čo som počula v moskovských bytoch.

V moskovských bytoch

– Zliezli sa sem... Dobrá ruská duša...

– Ruský ľud nie je ani zďaleka dobrý. To je hlboký omyl. Ľútostivý, sentimentálny, to áno, ale nie dobrý. Podrezali mačku z dvora a nahrali to na video. Vzbúril sa celý internet. Boli pripravení ich lynčovať. Ale keď na trhovisku zhorelo sedemnásť gastarbeiterov – ich zamestnávateľ ich na noc zamykal v kovovom vagóne spolu s tovarom –, zastali sa ich iba ľudskoprávni právnici. Teda tí, ktorí majú v popise práce obhajovať všetkých. Všeobecná nálada bolo asi takáto: hentí zahynuli, však čo, veď prídu ďalší. Bez tváre, bezjazyční... cudzí...

– Sú to otroci. Súčasní otroci. Celý ich majetok, to je penis a tenisky. U nich doma je to ešte horšie ako v tej najhnilšej moskovskej pivnici.

– Ocitol sa medveď v Moskve a prezimoval. Kŕmil sa gastarbeitermi. Kto ich poráta... Cha-cha-cha...

– Pred tým, ako sa rozpadol ZSSR, sme žili v jednej krajine... tak nás to učili na hodinách politickej výchovy... Vtedy to boli „hostia hlavného mesta“ a teraz „začmudenci“, „čierne rite“. A mne dedko rozprával, ako spolu s Uzbekmi bojoval pri Stalingrade. Verili, že ostanú bratmi naveky!

– Udivujete ma... Veď sa oddelili sami. Zachcelo sa im slobody. Zabudli ste? Pamätáte sa, ako v deväťdesiatych rokoch podrezávali Rusov? Plienili, znásilňovali. Zovšadiaľ ich hnali preč. Uprostred noci im klopali na dvere... Vtrhli s nožom alebo s automatom: „Zmizni z našej zeme, ruské plemeno!“ Máš päť minút na pozbieranie vecí... A bezplatná doprava do najbližšej stanice. Ľudia vyskakovali z bytov v papučiach... Tak to bolo...

– Pamätáme si poníženie našich bratov a sestier! Smrť začmudencom! Ruského medveďa je síce ťažké zobudiť, ale keď už sa zdvihne, preleje veľa krvi.

– Kaukazu dali po hube ruskou pažbou. Kto je na rade teraz?

– Nenávidím holohlavých! Sú schopní iba jedného – bejzbalovými pálkami alebo kladivami na smrť dobiť tadžického zametača, ktorý im nič neurobil. Na demonštráciách revú: „Rusko pre Rusov, Moskva pre Moskovčanov.“ Moja mama je Ukrajinka, otec Moldavan, babka z maminej strany je Ruska. Kto som teda ja? Podľa akého princípu sa chystajú „čistiť“ Rusko od ne-Rusov?

– Traja Tadžici nahrádzajú sklápacie auto... Cha-cha-cha...

– Chýba mi Dušanbe. Vyrástla som tam. Učila som sa farsí. Jazyk poetov.

– Nemôžete prejsť po meste s plagátom „Mám rád Tadžikov“. V momente vám dajú na hubu.

– Vedľa nás sa stavia. Tí zadymení tam obsmŕdajú ako krysy. Kvôli nim sa večer bojíš aj do obchodu zájsť. Kvôli lacnému mobilu ťa môžu aj zabiť...

– Cha-cha-cha! Dvakrát ma okradli a boli to Rusi, vo vlastnom vchode ma skoro zabili – znovu Rusi. Už mám toho nášho bohom vyvoleného národa tak akurát po krk.

– A vy by ste chceli, aby sa vaša dcéra vydala za migranta?

– To je moje rodné mesto. Moje hlavné mesto. A oni sem prišli so svojím šariátom. Na Kurban Bajram u mňa pod oknami režú baranov. A prečo nie rovno na Červenom námestí? Tie úbohé zvieratá ryčia, čvachtá krv... Vyjdeš do mesta a tam... aj tam... sú červené mláky na asfalte... Idem s dieťaťom: „Mama, čo to je?“ V ten deň naše mesto „černie“. Už to nie je naše mesto. Stovky tisíc sa ich vtedy vyvalí z pivníc... Policajti sa od strachu snažia splynúť so stenou...

– Mám kamaráta Tadžika. Volá sa Said. Krásny ako boh! Doma bol doktorom a tu pracuje na stavbe. Som doňho zaľúbená až po uši. Čo mám robiť? Keď sa stretneme, prechádzame sa spolu po parkoch alebo ideme niekam za mesto, aby sme nestretli žiadneho známeho. Bojím sa svojich rodičov. Otec ma vystríhal: „Ak ťa uvidím s nejakou čiernou opicou, zastrelím vás oboch.“ Kto je môj otec? Hudobník... skončil konzervatórium...

– Keď ide „čierny“ s naším dievčaťom...! Takých treba ihneď vykastrovať.

– Za čo ich nenávidia? Za hnedé oči, za tvar nosa. Nenávidia ich len tak. Všetci u nás povinne niekoho nenávidia: susedov, fízlov, oligarchov... hlúpych Amíkov... Koho len chcete! V ovzduší cítiť veľa nenávisti... človeka aby si lupou hľadal...

Vydavateľstvo Absynt 2016 (Prekliati reportéri)

Z ruského originálu Vremia sekond chend (Moskva, Vremia, 2013)

Preklad: Kristína Karabová

Zobraziť diskusiu (0)